Teraz však Hitlera aj Putina „tromfla“ Venezuela, ktorej vládca Maduro vypísal referendum, ktoré na rozdiel od tých predošlých nemá len potvrdiť akýsi status quo nastolený silou, ale ešte len k použitiu sily viesť. Položenou otázkou bolo, či má Venezuela deklarovať svoju suverenitu nad dvoma tretinami susedného štátu menom Guyana; príslušná oblasť, zvaná Essequibo, patrila kedysi k španielskej koloniálnej ríši, ale súčasná hranica, čo je výsledok arbitráže z roku 1899, sa už niekoľko generácií nepohla.
Pritom sa ani nedá povedať, že by v Essequibe žili nejakí pseudo Venezuelčania, ktorí by deklarovali svoju túžbu „vrátiť sa späť do ríše“. Je to prevažne hornatá, miestami nížinná džungľa. Nachádza sa tu však značné množstvo nerastného bohatstva, ktoré nepochybne dychtí prejsť do venezuelských rúk: ropa, zlato, meď.
Guyana, ktorá sa na rozdiel od Venezuely nenechala strhnúť na cestu biedne-hrdinského socializmu, v posledných rokoch na ťažbe surovín ohromne zbohatla. Len za tento rok sa jej hospodársky rast odhaduje na 38 percent. Ťahá ho najmä ťažba ropy v priľahlom mori, tesne pri pobreží... inak áno, oblasti Essequibo, na ktorú si teraz venezuelskí patrioti tak náhle spomenuli. Venezuela sama má obrovské zásoby ropy, ale jej vláda znárodnila príslušný priemysel, vyhnala z podnikov všetkých nežiaducich cudzincov a rozdala teplé miestečka vo vedení firiem Chávezovým, neskôr Madurovým ľuďom bez ohľadu na ich kvalifikáciu; výsledkom je totálny úpadok ťažby. Teraz by teda zrejme Caracas chcel znárodniť niečo aj za hranicami a 95 percent Venezuelčanov vraj hlasovalo za.
Vojna z toho snáď nebude, pretože by mala najmenej troch účastníkov: terén ležiaci medzi Venezuelou a Guyanou je natoľko zložitý, že jediný realistický spôsob, ako Essequibo vojensky dobyť, by bolo prejsť cez priľahlé oblasti Brazílie – a Brazília už uvádza do pohotovosti armádu, aby takýmto aktivitám prípadne zabránila. Avšak nič nie je také šialené, aby sa to nemohlo naozaj stať. Pred zhruba 40 rokmi v podobnej situácii zaútočila Argentína na britské Falklandy. Spoločným prvkom oboch kríz bola skutočnosť, že nepopulárne vedenie krajiny potrebovalo odviesť pozornosť od vlastných neúspechov.
