Samosprávy hlásia, že sú na sneženie pripravené, ale ľudia na chodníkoch zas a zas padajú

V posledných rokoch meteorológovia presne predpovedajú, kedy dorazí do jednotlivých častí krajiny snehová kalamita, a tak kompetentní už s niekoľkodňovým predstihom vedia, kedy konkrétnu lokalitu zasype sneh. Inak to nie je ani tento rok. Odborníci predpovedali desiatky centimetrov prvého snehu, a ten naozaj prišiel. Po prvotnom nadšenom pohľade ľudí z vykúrenej spálne von oknom na bielu rozprávkovú krajinu prichádza krutá realita – prekážková chôdza po chodníkoch sťaby v mínovom poli.

Samosprávy ako cez kopírovací papier od začiatku informujú, že sú pripravené. Že všetky mechanizmy majú v teréne, a takisto aj ľudí, ktorí dočisťujú chodníky. Ale realite na uliciach to nezodpovedá. Situácia je iná, často neúprosne krutá a odlišná. Cesty, a hlavne chodníky, nie sú v žiadnom prípade upravené a ľudia sa nimi brodia často po kolená v snehu. Po niekoľkých hodinách sa situácia zlepší. Nie však preto, že by chodníky odhrnul stroj, alebo vyčistili zamestnanci s lopatami. Jednoducho si na chodníkoch ľudia vychodia v snehu cestičky.

Keď sneženie prestane a začne svietiť slnko, kompetentní, ale aj tí ľudia s lopatami, sa začnú navzájom upokojovať, že veď sa teraz sneh roztopí a chodníky budú čisté. To je síce pravda, ale len vtedy, ak sa spojí viacero pozitívnych faktorov. Teplota bude nad nulou, slnko bude kostrbatými lúčmi ako-tak hriať. Toto je však iba dočasné a veľký problém nastane, aj keď chodník leží v kopci. Plusové teploty sa totiž príchodom noci zmenia na mínusové, kostrbaté slniečko prestane hriať a roztopený sneh z okolia, ktorý cez deň stiekol na chodník, tam v noci zamrzne. A ráno? Ľudí čaká opäť na chodníkoch klzisko. A takto sa to opakuje prakticky po celú zimu. Zamrzne, roztopí sa, medzitým zase nasneží, roztopí sa, zamrzne…

Ľudia sa šmýkajú, hromžia, končia na pohotovosti s fraktúrami a ťažko mobilní dôchodcovia radšej ani nevychádzajú von. A keď aj vyjdú, po chodníkoch drobčia, robia slalom z jednej strany na druhú a človek pri pohľade na nich si v strachu obhrýza nechty a odvracia zrak, aby nevidel ten tvrdý pád, keď im na ľade či primrznutom snehu vyhodí nohy do luftu. A potom si prečíta, že „samospráva situáciu so snehom zvláda a je na ňu pripravená. Všetky mechanizmy sú v teréne a zamestnanci s lopatami dočisťujú chodníky“… Možno by stačilo iba priznať, že na dočisťovanie chodníkov je málo ľudí, či nedostatok financií, a občan by bol potom viac tolerantnejší a menej uhundraný.