Netreba veriť ničomu, čo človek nevidel na vlastné oči. Aj západná politika spôsobila devastáciu Sýrie a z toho plynúcu emigráciu

Dlhoročná diplomatka na Blízkom východe Eva Filipiová bola posledných desať rokov takzvaným najkontroverznejším členom českej diplomatickej služby. Niekoľkonásobná veľvyslankyňa viedla ambasádu v Sýrii od októbra 2010, čoskoro nato však prepukla Arabská jar a aj nepokoje v Sýrii a neskôr občianska vojna. Všetci veľvyslanci štátov Európskej únie boli na protest proti režimu Bašára Asada z Damasku stiahnutí, zostali len oni, proti nevôli niektorých ľudí v zahraničí aj v Česku. 

Niektorých z nich, na ministerstve zahraničia alebo v medzinárodných inštitúciách, Filipiová iritovala navyše aj obsahom svojich diplomatických správ posielaných do ústredia. Stiahol ju však aj napriek jej veku až súčasný minister Ján Lipavský (Piráti). Rozhovor vznikol asi tri týždne po návrate veľvyslankyne do Prahy. Jeho leitmotívom je otázka, nakoľko sa môžeme spoľahnúť na tradovaný výklad rôznych konfliktov dneška na základe skúseností Filipiovej v Sýrii.

Váš pobyt v Sýrii bol sporný. Časť odbornej verejnosti presadzovala zatvorenie ambasády, vraj aby sme nelegitimizovali krvavý režim Bašára Asada. Prečo bolo užitočné v Damasku zostať?

Odpoveď by som rozdelila na dve roviny. Tá prvá je akýsi praktický humanizmus. V Sýrii máte slovenských občanov, európskych občanov, veľa Sýrčanov má americký pas. Tým ľuďom na mieste pomáhame a máme skutočne dobré výsledky vrátane repatriácie mnohých sýrskych Američanov. Napríklad počas covidu sme ich 250 previezli autobusmi z Damasku do Libanonu. Podarilo sa nám dostať z väzenia niekoľko menej závažných aj viac závažných prípadov. To je užitočná práca, príjemná tým, že po nej máte zážitok konkrétneho výsledku. 

Tá druhá rovina, z ktorej pochádzajú všetky tie kontroverzie, je táto: na mieste sledujete dianie zvnútra a máte oveľa lepší pohľad do toho, čo sa naozaj deje. Tým pádom jednak reportujete do svojho ústredia, my do Prahy, kde potom môžu prijímať informované rozhodnutia, po druhé si tak môžete vytvoriť skupinu podobne zmýšľajúcich v rámci EÚ a s tou sa snažiť priblížiť unijnú politiku realite.

Politika EÚ voči Sýrii nie je realistická?

Je dvanásť rokov rovnaká, od roku 2012 hlásame: Asad musí odísť. Dnes už to takto explicitne a s jeho menom nehovoríme, ale politika zmeny režimu je stále na pozadí. Nám z onej skupiny podobne zmýšľajúcich – teda Čechom, Talianom, Španielom, Rakúšanom a niekoľkým ďalším – vadilo, že závery európskych rád sú jedenásť rokov stále tie isté, ale za tých jedenásť rokov sme s týmito závermi nedosiahli vôbec nič. Realita je taká, že Bašár Asad má po jedenástich rokoch sankcií pevne v rukách moc a nevidí dôvod ju odovzdať.

A bolo aspoň v onom roku 2012, teda už po ťažkých bojoch armády s povstalcami, správne chcieť Asadov odchod?