Lipšic ponúkol, že sa stiahne, aby mohol Úrad špeciálnej prokuratúry prežiť. Ak by na to vláda pristúpila, bol by to prijateľný kompromis.

Ak to vláda odmietne, bude to znamenať, že jej nejde len o Lipšica, ale o potopenie celej trestnej agendy, ktorú rieši špeciálna prokuratúra. Tá by prešla pod generálnu prokuratúru a kraje.

Stíhanie oligarchov (bödörovcov, Výboha, Brhela, Kvietika) by uviazlo. Buď dočasne, alebo trvalo. A práve o to ide ich politickým ochrancom z novej vlády.

V tejto fáze už spor nie je na politickom ihrisku, ale na právnom.

Ak platí, že vyšetrovanie káuz oligarchov má pokračovať, no bez chýb a nadpráce Lipšicových ľudí, potom stačí vymeniť špeciálneho prokurátora. Hoci aj za Žilinkovho nominanta, ktorý prehodnotí všetky sporné spisy… Ak pôjde vláda ďalej, bude to dôkaz, že nemá problém s politikou, ale s trestným právom.

Námietky, že špeciálna prokuratúra sa nedá reformovať a opraviť, lebo vraj slúži „politickým tribunálom“, neobstoja. Za Dušana Kováčika bol tento úrad prispatý. Za Daniela Lipšica skončil v opačnom extréme – rozbehol kolotoč väzobných stíhaní, ktorý bol vo viacerých prípadoch protiprávny a za ktoré sa štát musel ospravedlniť (prípad Haščák). Špeciálna prokuratúra pracuje tak ako jej šéf.

Ak nemá pracovať vôbec, lebo Fico ju chce zarezať motorovou pílou, znamená to, že vládna moc stráca posledné zábrany. A vracia sa tam, kde už raz bola – do služby oligarchie, ktorá potrebuje problém s prokuratúrou amputovať. Rýchlo a bez debaty.

2. V balíku

Vláda mala mesiac na stole neriešiteľný hlavolam: ako udržať dotované ceny energií a znížiť rozpočtovú sekeru, aby to nepocítili „bežní ľudia“. Keďže nič také nie je možné, výsledkom je hybridný konsolidačný balík.

Je v ňom zopár správnych opatrení (zvýšenie spotrebných daní na alkohol a tabak). Zopár mimoriadnych, vraj dočasných daňových odvodov (pre banky a Slovnaft). A sú tam aj neprezieravé hlúposti (zníženie odvodov do druhého dôchodkového piliera).

Práve to posledné je najhorším nápadom z celého „balíka“. Budeme si vo veľkom prejedať budúcnosť. Budúce príjmy ľudí z druhého piliera budú výrazne nižšie. Aby sa mohli dnes, v rámci plnenia predvolebných sľubov Hlasu, udržať kvázi trináste dôchodky.

Treba však dodať, že Ficov konsolidačný balík je vždy lepší ako to, čo tu tri roky predvádzal Matovič so svojimi miliardovými „atómovkami“. Plošné testovanie, očkovacie lotérie a rodinné balíky bez finančného krytia nás stáli miliardy eur. Bolo jasné, že po voľbách príde novej vláde účet. A bude sa šetriť.

Problém je v tom, že väčšina opatrení vlády neprináša trvalé riešenia – teda trvalé príjmy a finančné ozdravenie. Je to len pokus rýchlo zapchať najväčšie diery tým, čo je poruke. Napríklad dočasným vyťahovaním peňazí z bánk. Bez perspektívy, čo bude ďalej. Niečo v štýle „potom sa uvidí…”

Vláda sa zrejme spolieha na to, že z deficitu, inflácie a dlhov vyrastie, ak sa podarí reštart európskej ekonomiky. Lenže presne na to sa vlády spoliehajú už od finančnej krízy 2008. Bez silnejších výsledkov. Navyše, už o pár rokov (2028) dorazí do Bruselu účet za mamutie pôžičky z pandemického „Plánu obnovy“. EÚ bude musieť splácať stovky miliárd, ktoré si požičala na rozdávanie pre národné vlády. Zrejme sa zavedú európske dane – pravdepodobne finančné a environmentálne, čiže energetické. To ešte viac zúži priestor na konsolidáciu národných rozpočtov z mimoriadnych daní pre banky rafinérie.

Dovtedy by si mala každá zodpovedná vláda upratať štátny rozpočet tak, aby nebol zaťažený vysokými deficitmi a dlhmi. Schodným riešením by mohlo byť rozšírenie spotrebných daní na ďalšie škodlivé a pre život nepotrebné tovary, napríklad na sladené nápoje a fast-foody (ktoré majú na svedomí milióny pacientov s tzv. civilizačnými ochoreniami).

Ak sa to nepodarí, daňová záťaž a životná úroveň sa zhorší. Hlavne pre „bežných ľudí“. Z ich vrecka sa bude v konečnom dôsledku konsolidovať európsky aj národný rozpočet.

3. Orbán dvíha prst

Maďarský premiér Orbán listom požiadal EÚ, aby na decembrovom samite neotvárala otázku členstva Ukrajiny v Únii. Varoval, že návrh na začatie prístupových rokovaní neprejde, pretože Maďarsko je proti.

Orbán je opäť jediným z európskych lídrov, ktorý uvažuje a koná zodpovedne. Ukrajina predsa vôbec nie je pripravená na to, aby rozbehla proces vstupu do EÚ. Dôvodov – a mimoriadne vážnych – sú desiatky. Nie je to len korupcia. Hlavná prekážka je bezpečnostná. Ukrajina je vo vojne so susedným štátom. Nemá usporiadané vzťahy so susedmi, nemá zaistené hranice, nemá normálnu menšinovú politiku, ktorá by zaručovala elementárnu vnútornú stabilitu štátu.

Naopak, Ukrajina po roku 2014 riešila spory s ruskými menšinami na východe krajiny vojensky – armádnou „protiteroristickou operáciou“. V rokoch 2014 a 2015 ušlo viac ako milión ruských Ukrajincov do Ruska. Ukrajinská vláda nakoniec zrušila ruskojazyčné médiá a menšinové politické strany.

Od februára je Ukrajina vo vojne s Ruskom. Agresorom bola Ruská federácia. To však nič nemení na fakte, že Ukrajina je – tak ako každá krajina vo vojne – nespôsobilá vstúpiť do NATO alebo do EÚ.

Samit NATO dal Ukrajine jasnú a tvrdú odpoveď: pozvánku nedostane, kým bude vo vojne a kým nebude mať usporiadané vzťahy so susedmi a s menšinami... Pretože by to ohrozilo bezpečnosť Aliancie. Ukrajinci boli v lete sklamaní, ale inak to nešlo. NATO má pravidlá, na ktorých trvá.

Je nepochopiteľné, prečo rovnako zodpovedne a racionálne ako Aliancia neuvažujú aj lídri EÚ. Rozbiehajú sa do prístupových rokovaní so štátom, ktorý je vo vojne s jadrovou veľmocou. Choré.

EÚ by mala mať na nových členov rovnaké nároky ako NATO. Podľa lisabonskej ústavnej zmluvy je EÚ okrem iného aj bezpečnostnou alianciou: každý členský štát garantuje vojenskú pomoc ďalším členským štátom. Povinne. Napokon, aj preto EÚ doteraz trvala na tom, aby mal každý kandidát na členstvo vyrovnané vzťahy so susedmi a s vlastnými menšinami.

Pri Ukrajine sa zrazu robí výnimka. Dôvody sú, ako priznal prezident EÚ Michel, geopolitické. EÚ má podľa neho dokázať, že vie robiť „geopolitické rozhodnutia“.

Žiaľ, Michel má pravdu. Celé to vyzerá tak, že po samite NATO, na ktorom Ukrajina narazila na jasné americké NIE, má ústretovosť ukázať aspoň obetavá chudera EÚ. Aby Ukrajinci neboli načisto sklamaní. Až tak, že by prestali bojovať…

EÚ je pri ukrajinskej otázke neuveriteľne pokrytecká, slabá a zrejme aj nesvojprávna. Koná proti európskym záujmom.

Je smutné, že jediný, kto sa pri „geopolitickom tlaku“ na otváranie dverí Ukrajine búri, je Viktor Orbán. Ostatní pred realizmom uprednostnili aktivistický prístup.

Proti tomuto hazardu s bezpečnosťou Únie by pritom nemal byť jediný premiér, ale väčšina. Prípadne všetci, ktorým ešte vojnová propaganda nevymyla mozog.

4. Ume_nie

Na záver ešte zopár slov k mediálnej búrke pre kontroverzné obrazy výtvarníka Andreja Dúbravského.

Celé sa to začalo slovami ministerky kultúry Šimkovičovej, ktorá neskrývala, že obrazy Dúbravského s homosexuálnou tematikou sa jej nepáčia. Nie, ministerka nijaké diela nezakázala, ako mylne informovali niektoré médiá (výstava sa už skončila). Len vyslovila svoj názor. A dodala, že v budúcnosti by mali byť jasnejšie pravidlá pre posudzovanie toho, aké obrazy patria do priestorov štátnych inštitúcií.

Pretože práve toto je jadro problému. Umelci majú voľnú ruku a môžu zobrazovať aj vystavovať, čo chcú. Slovensko je slobodná krajina. Problém nastáva vtedy, ak sú niektoré diela pre časť verejnosti poburujúce – a ak ich chce umelec vystaviť v priestoroch štátneho (verejnoprávneho) rozhlasu. Tu už neplatí, že každý si môže robiť, čo chce. Verejný priestor nie je samoobsluha. Ani z pohľadu umelca, ani z pohľadu kurátora. Hlavne, ak ide o obraz, ktorý pôsobí pornograficky: kde jeden nahý muž druhého sexuálne stimuluje.

Ďalší problém je v tom, že práve diela s LGBTI témami sa dnes aktívne – a aktivisticky – pretláčajú nielen do galérií, ale aj do škôl, do médií. A všeobecne do verejného priestoru. Taká je móda. A taká je ideologická objednávka (ktorej umelci zvyčajne radi slúžia... za úplatu).

Otázka znie, prečo by sa mala táto „móda“ podporovať práve na Slovensku a práve v priestoroch verejnoprávneho rozhlasu. Akým právom? Prečo? Pre koho? Kto má právomoc o tom rozhodovať a s akými cieľmi?

Je zrejmé, že progresívnym aktivistom ide o prevýchovu spoločnosti. Homosexualita a transrodové experimenty sa majú podľa nich – a podľa ich progresívnych donorov – presadiť ako nová norma. V médiách, v športe, v školách, v šlabikároch…

A to treba zastaviť. O tom, čo je norma alebo spoločensky podporovaný vzťah, nerozhodujú woke aktivisti. Ani zástupcovia sexuálnych menšín. Rozhoduje o tom väčšinová spoločnosť. Nikto iný.