Progresívne Slovensko nemá odpoveď na Lipšicove odvolanie

Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka začal svoje kritické vystúpenie proti novele zákona konštatovaním zrejmého prechodu trestnej agendy špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry. Prokurátori, ktorí doteraz pôsobili na Úrade špeciálnej prokuratúry, by sa podľa návrhu zákona mali stať prokurátormi generálnej prokuratúry.

V tomto smere si Šimečka neodpustil posmešnú poznámku na adresu generálneho prokurátora, keď ho počastoval prívlastkom Maroš „363“ Žilinka.

Strašenie Žilinkom

Narážal tým na mýtus šírený médiami, podľa ktorého generálny prokurátor je ten, ktorý oslobodzuje spriaznené osoby nadužívaním mimoriadneho opravného prostriedku. Takéto fámy boli vyvrátené generálnou prokuratúrou a odbornou komunitou na základe právnych argumentov, štatistík a rozsiahlych odôvodnení rozhodnutí. Na tie ich kritici odpovedali rôznymi fabuláciami, vyplývajúcimi najmä z nedostatku odbornosti v danej problematike.

Šimečka pokračoval tvrdením, že nakoľko už poznáme spôsob, akým generálny prokurátor pristupuje k spravodlivosti, tak je zlou správou, že bude nadriadený prokurátorom, ktorí doteraz pôsobili na špeciálnej prokuratúre. Predseda Progresívneho Slovenska naznačoval akési nekalé konanie generálneho prokurátora bez toho, aby priblížil detaily alebo aspoň uviedol príklad nejakého jeho nekalého konania v minulosti. Zákon o prokuratúre pritom aj v súčasnom znení stavia Maroša Žilinku do vedúcej pozície týchto prokurátorov. Špeciálny prokurátor je totiž už dnes v pozícii námestníka generálneho prokurátora, a ten prostredníctvom neho riadi špeciálnu prokuratúru.

Samozrejme, nemôže vydávať špeciálnemu prokurátorovi negatívne pokyny ako pokyn na nezačatie trestného stíhania alebo nevznesenia obvinenia, ale zákaz negatívnych pokynov platí naprieč celým hierarchickým systémom prokuratúry, nie len vo vzťahu generálny a špeciálny prokurátor.

Zrušenie prepadnutia majetku požadoval Ústavný súd

Po tomto úvode Šimečka trochu odbočil od témy, keď označil zrušenie obligatórneho ukladania trestu prepadnutia majetku v návrhu zákona ako pomoc strany Smer-SD svojim ľudom. Zrejme zabudol, že takéto ustanovenie označil za protiústavné samotný Ústavný súd vo svojom náleze, na ktorom pracoval viac ako dva roky. Jeho predseda Fiačan tento nález verejnosti dokonca oznámil až po voľbách, hoci rozhodnutie padlo pred nimi, lebo ním vraj nechcel narúšať volebný proces, čo podčiarkuje dôležitosť samotného rozhodnutia. Napriek povinnosti vlády upraviť právny stav do ústavne súladnej miery, Šimečka vidí ako problém novú úpravu, ktorá vyhovie požiadavkám Ústavného súdu.

K otázke zrušenia špeciálnej prokuratúry Šimečka zaujal postoj, že vláda ju chce zrušiť pre jej reálne vyšetrovanie trestnej činnosti osôb súčasnej vládnej koalície. Problém nevidí v osobe Daniela Lipšica v pozícii špeciálneho prokurátora, nakoľko ten bol ochotný vzdať sa svojej funkcie výmenou za zachovanie samotného úradu. V tomto smere ale nespomenul vyše 27 nálezov Ústavného súdu, v ktorých opakovane konštatoval závažné porušovanie práv obvinených, z čoho väčšinu stíhala špeciálna prokuratúra. A to všetko za extrémne krátke obdobie troch rokov.

Neuviedol ani skutočnosť, že okrem riadneho súdneho procesu a odsúdenia bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika takmer všetky ďalšie mediálne kauzy končili dohodou o vine a treste, pri ktorých opakovane kajúcnici dostali zo strany špeciálnej prokuratúry beztrestnosť a až nezákonné výhody, a to výmenou za svoje svedectvá v neraz menej závažných trestných veciach, ako boli ich vlastné. Stačí spomenúť mená ako Makó a jeho štátne zákazky za milióny, hoci už bol v pozícii spolupracujúceho obvineného, alebo Slobodník a jeho rozdrobenie trestnej činnosti zo strany prokuratúry na menšie časti, len aby mohol vyviaznuť s podmienečným trestom. Takýto záver nakoniec sám predpovedal v uniknutej nahrávke, kde tvrdil, že takéto podmienky dohodol s Lipšicom.

Zaujímavým prvkom bolo stíhanie osôb zo strany špeciálnej prokuratúry pre založenie a zosnovanie zločineckých skupín. Tých sme mali v Slovenskej republike podľa týchto prokurátorov viac ako v Taliansku počas zlatej éry mafie. Neexistoval inštitút spolupáchateľstva či účastníctva, čo široko kritizovala aj odborná obec. Ak išlo o trestnú činnosť troch a viac osôb, okamžite boli klasifikovaní ako zločinecká skupina.

Nadkvalifikácia trestnej činnosti zo strany polície, len aby boli osoby vyšetrované v pôsobnosti špeciálnej prokuratúry, sa tak stala široko kritizovanou normou, ku ktorej vzniklo množstvo odborných textov, rovnako ako ku nadužívaniu kajúcnikov v trestných konaniach.  

Kľúčové kauzy boli zbabrané

Predseda Progresívneho Slovenska tvrdí, že špeciálna prokuratúra dosahovala výsledky a robila presne to, na čo bola zriadená. Teda stíhanie korupcie a trestnej činnosti na vysokej úrovni ako v prípade politikov. Trestné stíhania politických predstaviteľov bývalej opozície sa rozhodne zapíšu do dejín trestného práva. Tie sa z dôvodu amatérskeho prístupu tejto prokuratúry rozsypali ako domček z karát. Odborníci zo špeciálnej prokuratúry nevedeli riadne vymedziť trestné činy, nedokázali zachytiť skutkové okolnosti a dokonca v niektorých prípadoch chceli stíhať veci, o ktorých nadriadené orgány rozhodli, že ani nie sú trestným činom.

Či už ide o Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Mareka Paru alebo Jaroslava Haščáka, všetky obvinenia boli rušené pre závažné procesné pochybenia. Väzobné stíhania boli rušené, lebo neboli objektívne dané dôvody väzby. V prípade Haščáka bola bývalá vláda dokonca nútená sa v priamom prenose ospravedlniť, len aby nevysúdil od štátu viac ako 10 miliónov eur odškodné za väzbu a trestné stíhanie.

Dovoliť si pri takých vysoko profilových osobách podobné zásadné profesijné zlyhania vytýkané súdmi je samostatný dôvod na zamyslenie sa nad motiváciou ich stíhaní zo strany špeciálnej prokuratúry. Buď boli stíhania oprávnené, ale prokurátori neboli dostatočne odborne zdatní na ich udržanie, alebo stíhania neboli oprávnené a prokurátori boli motivovaní stíhať tieto osoby iným ako zákonným spôsobom.

Krajská prokuratúra je rovnako kompetentná

Žiadnu z týchto skutočností Šimečka pri hodnotení práce prokuratúry nespomenul. Zmienil ale konšpirácie o tom, že ak prejdú trestné stíhania na krajské prokuratúry, ktoré má pod sebou generálny prokurátor, tak ich budú mať pod kontrolou smeráci. Predstavuje si Šimečka, že každý krajský prokurátor, ktorý dostane citlivú kauzu na dozor, bude hneď smerákmi priamo korumpovaný? Alebo bude generálny prokurátor na ich pokyn každému jednému prokurátorovi osobitne udeľovať príkazy, ako rozhodovať?

Následne Šimečku doplnila jeho kolegyňa a bývalá predsedníčka Progresívneho Slovenska Irena Biháriová, ktorá vidí problém v špecializácii prokurátorov krajskej prokuratúry. Treba zdôrazniť, že tieto osoby nie sú nováčikovia v právnej praxi a majú za sebou roky pôsobenia na okresných prokuratúrach. A rovnako ako na špeciálnej prokuratúre, aj na nižších stupňoch je absolútnou normou špecializácia prokurátorov, ktorí majú za sebou desiatky rovnakých prípadov, a to aj obdobnej trestnej činnosti ako špeciálni prokurátori.

Okrem toho, že títo prišli na špeciálnu prokuratúru práve z krajských prokuratúr a budú ďalej pôsobiť na generálnej prokuratúre. Nehrozí teda scenár, že by sa krajskí a okresní prokurátori z nejakých záhadných dôvodov nevedeli právne vysporiadať s trestným činom korupcie či inými vecami v pôsobnosti špeciálnej prokuratúry a táto trestná činnosť by sa začala nekontrolovateľne množiť. Biháriová sa ako právna expertka strany totiž domnieva, že ich agenda pripadne prokurátorom, ktorí ju doteraz nikdy nerobili, a teda nebude dosiahnutý účel trestného konania.

Šimečkovi sa tiež nepáči, že tieto zmeny špeciálnej prokuratúry sa deju rýchlo, bez diskusie a „na hulváta“. Nejde pri tom o žiadne tajomstvo, že politici vládnej koalície si stavali predvolebnú kampaň aj na tom, že sa upraví pôsobenie špeciálnej prokuratúry. Ich odmietavé postoje k tejto inštitúcii opakovane tvrdili pri každej príležitosti a v diskusiách na túto tému. Čo sa týka rýchlosti, tu je skutočne dôvod na pochybnosti pri právnej čistote. Vláda tieto zmeny chce presadiť v skrátenom legislatívnom konaní.

Skrátené legislatívne konanie je neprípustné

Skrátené legislatívne konanie možno uplatniť iba za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, prípadne ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Práve ohrozenie základných ľudských práv uvádza vláda ako dôvod pre skrátené konanie. To je ale v príkrom rozpore s využitím tohto právneho inštitútu. Hoci bolo opakovane konštatované porušenie práv zo strany špeciálnej prokuratúry, nemožno ani v tomto prípade hovoriť o takej naliehavosti, aby bolo využité skrátené legislatívne konanie.

Aby bolo potrebné pristúpiť k zrušeniu tohto úradu za takýchto urýchlených podmienok, muselo by byť preukázané sústavné porušovanie práv aj v súčasnosti. Problém totiž nebol v tom, že špeciálna prokuratúra pošliapavala práva obvinených stále, ale výrazne iba počas bývalej vlády, keď jej predstavitelia avizovali trestné stíhania politikov vo svojom boji proti korupcii.

Progresívne Slovensko nevedelo predložiť žiaden relevantný argument na zachovanie špeciálnej prokuratúry. S politickým predstaviteľom na jej čele v podobe Daniela Lipšica je to veľmi ťažké. Ale výrok Roberta Fica o nakazení celého úradu Lipšicom, je rozhodne za čiarou. Tvrdenie, že aj pri jeho výmene by mu z nejakých dôvodov ostali všetci prokurátori na povel, nie je ničím podložené. Ak by to platilo, jeho vplyv by sa tak po zrušení iba rozšíril, nakoľko by došlo k rozmiestneniu týchto prokurátorov na iné miesta.

V tomto smere neobstoja ani tvrdenia koaličných politikov o takzvanej systémovej zaujatosti. Teda ak je zaujatý Lipšic ako šéf prokuratúry, automaticky sú zaujatí všetci jeho podriadení, lebo mu chcú vyhovieť. S takouto sťažnosťou sa obrátili Fico a Kaliňák na Európsky súd pre ľudské práva a neuspeli. Súd v tejto veci pripomenul, že záruky nezávislosti a nestrannosti, zahrnuté v práve na spravodlivý proces podľa Dohovoru, sa vzťahujú na súd rozhodujúci o trestnom obvinení, a nie na orgány prokuratúry, ktorá je jednou zo strán kontradiktórneho súdneho konania.

Progresívne Slovensko sa prezentuje ako strana odborníkov, ale okrem všeobecných fráz o boji dobra so zlom nepriniesli k tejto otázke žiadnu pridanú hodnotu. Namiesto toho pracujú s konšpiráciami, nepodloženými tvrdeniami či až banálnou neznalosťou problematiky. Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry nemusí byť vhodným krokom z pohľadu stability inštitúcií, ale nebude mať žiaden vplyv na beztrestnosť politikov. Jej prokurátori sa nevytratia vo vzduchoprázdne. Ani nezmizne snaha vyšetrovať trestné činy, lebo na vrchole bude stáť Žilinka, ktorý tam doteraz aj tak bol.

Tieto zmeny nebudú mať až také výrazné právne dôsledky ako tie politické. Zánik špeciálnej prokuratúry je jednoducho daň za dosadenie politika Daniela Lipšica do jej čela a za politické procesy bez právnych základov.