Ako trávite Vianoce?
Moja žena Magdaléna pochádza zo Šumavy, má byt v Železnej Rude. Doteraz sme vždy trávili Vianoce na zasneženej Šumave, ale teraz sme si urobili na staré kolená radosť a kúpili sme si krásnu chalupu na samote. Je tam pec, stodola, maštaľ a čierna kuchyňa. Mám rád ten vianočný čas, keď slnko skoro zapadá, zotmie sa a pred chalupou sa z lesa vynoria srnky. Posledné Vianoce sme trávili za pecou, kde sme si kúrili drevom a užili si ten najkrajší čas. Takže doteraz na Šumave, ale odteraz už vždy tam.
A čo filmy? Odporučili by ste nejakú sviatočnú klasiku?
Na chalupe ani televíziu nemáme a vianočné filmy nijako nevyhľadávam. Z filmov by som odporučil určite oba diely Anjel Pána (smiech) alebo historický veľkofilm Ben Hur z roku 1959. Nikde inde som nevidel lepšie natočenú scénu klaňania troch kráľov. Tiež by som odporučil novú vianočnú rozprávku Kľúč svätého Petra od Karola Janáka. Už iba ten názov pre mňa ako pre katolíka znie sympaticky.
Hovorí sa, že vianočná rozprávka pre Českú televíziu je kráľovská disciplína…
Určite je to výzva, ale aj neuveriteľná zodpovednosť. Človek má ohromnú trému a je tak vystresovaný, že je zrelý na žalúdočné vredy. Nemyslite si, že je to nejaká radosť – veď sa neustále bojíte a hovoríte si, ako to tí diváci prijmú? Vypískajú vás? Vyženú vás? Bojíte sa otvoriť Facebook, pretože tam môžu byť hejty od polovice národa. Sme národ rozprávok a režírovať tú vianočnú je práca iba pre silné nátury.
Natočil som tri rozprávky na Štedrý deň [Anjel Pána, Anjel Pána 2 a Tri životy, pozn. red.]. A najmenší strach som mal počas vysielania Anjela Pána 2, sledovalo ho vyše 3,7 milióna divákov, pretože už predtým úspešne „prešiel“ v kinách. Vezmite si, že skoro každý druhý človek v republike sa pozerá na váš film. To je predsa peklo. Vianočná rozprávka pre režiséra rozhodne nie je odmena, skôr trest. Je to adrenalínový šport, kvôli ktorému môžete skončiť aj na lexaurine. Obdivujem režiséra Karola Janáka, že je schopný to robiť tak dlho a v takom množstve [Karol Janák natočil sedem štedrovečerných rozprávok, napríklad Dvanásť mesiačikov, Ako si nevziať princeznú, Najlepší priateľ, pozn. red.].
Ešte by som sa vrátil k Vianociam. Zachovávate nejaké sviatočné tradície?
My síce sme tradičná rodina v tom pravom zmysle slova, ale vianočné tradície nedržíme. Nelejeme olovo, nepúšťame škrupiny vo vani, nechodíme pre betlehemské svetlo. Verím, že každé svetlo, ktoré si doma zapálite, tak je tým božím svetlom. To svetlo svieti v tme, ale tma ho nepohltila, píše Ján v prológu svojho evanjelia. Tomu keď uveríte, tak Pán Boh skrze vašu vieru posvätí akýkoľvek plamienok sviečky.
Čo to vlastne je tradícia? To nie je iba dodržiavanie nejakých pseudozvykov – ja si tým hlavne pripomínam svojich predkov. Rovnako tak to robila moja mamička a otecko, babička a starý otec aj ich rodičia. Tým vzniká náš medzigeneračný vzťah a uvedomenie si, čo bolo pred nami. Veď to neboli hlúpejší ľudia, hoci nemali mobily a chodili orať pole. Možno to bolo vtedy jednoduchšie aj úprimnejšie.
A človek si hovorí, čo keď boli šťastnejší vo svojich životoch? Čo keď boli vyrovnanejší, nepotrebovali psychoterapeutov a antidepresíva ako dnešná spoločnosť? Čo keď žili v oveľa väčšej pokore? A čo keď sa vedeli oveľa lepšie a ochotnejšie vysporiadať a zmieriť so všetkými tými bolesťami i radosťami života? Dnes to je tak, že máme všetko, ale keď nám jedna vec nevyjde, tak sa už rúcame. Čo sme to za mäkkýše a rozmaznancov? Tá naša civilizácia, ktorá sa hrá na tú najlepšiu, najfunkčnejšiu a najgeniálnejšiu, sa roztrasie s prvým covidom? Zľakneme sa toho, že môžeme zomrieť? To je tá sila našej civilizácie, že sa bojíme?
Možno žijeme príliš dlho v blahobyte…
Áno, a sme tým rozmaznaní. Až dostaneme od niekoho na držku, až niekto rozkope tie naše bábovky, tak sa budeme čudovať. Covid bol možno málo a teraz sú tu dve veľké rany. Jedna ukrajinská a druhá…
… vo Svätej zemi. Bojuje sa neďaleko Jeruzalema aj Betlehema. Ako veľmi sa zmenia tohtoročné sviatky?
Rozhodne to bude veľmi iné. Som celoživotne veľkým priateľom Židov. Jeden pápež kedysi povedal: „Židia sú naši starší bratia vo viere.“ Oni v Boha verili ešte pred nami, len potom sme sa málinko rozdelili. Nám spasiteľ prišiel a im ešte nie. Ale stále máme jedného Hospodina a spája nás starozákonný kódex, Desatoro.
Moje srdce bije pre izraelský národ, pre Svätú zem. A to, čo urobila tá teroristická zberba, považujem za neľudskú nehoráznosť. Našťastie žijem v krajine, kde je názor politikov k vojne Izraela s Hamasom jednoznačný. Tu sa patrí pripomenúť dlhoročnú pevnú pozíciu prezidenta Miloša Zemana, ktorý bol vždy veľkým zástancom Izraela. V tomto som s ním vždy súhlasil.
Je krásne, ako Boh nakoniec vždy rozkryje karty a ukáže, kto je kto. Napríklad pri tej zelenej nedoštudovanej slečne Gréte Thunbergovej, ktorej mnohí naivne tlieskali na akciách Fridays For Future, sa teraz ukázalo, že je červená súdružka podporujúca palestínskych teroristov. Niekedy to trvá dlhšie, niekedy rýchlejšie, ale Božie mlyny melú. A pravda nakoniec vždy vyjde najavo a zvíťazí.
Z vášho filmu Anjel Pána sa stala vianočná stálica. Budete ho tento rok sledovať?
Ja sa na svoje filmy v televízii nepozerám. Pripadá mi to strašne samoľúbe a taká póza. Sadnúť si k televízii, otvoriť fľašu vína a pozrieť sa na svoj film iba zbytočne dvíha ego. Ja som ten film nakrútil pre divákov, nie pre seba. Vždy sa ale pozriem na začiatok, aby som sa uistil, že beží správne zvuk a či nejaké vysielacie pracovisko v Českej televízii neurobilo technickú chybu.
Mnoho filmárov hovorí, že sa na svoje filmy nepozerá…
Kedysi v mladosti som si sám stanovil, že keď dokončím svoj film, tak už ho nikdy nesmiem vidieť celý. Je to už pre mňa taký zvyk. Liek alebo protijed, aby sa mi v duši nezakorenila pýcha. Občas si zájdem do kina anonymne pozrieť reakcie publika, ale iba na desať alebo pätnásť minút. Vnímam tú sálu a pozorujem divákov, ako reagujú, či sa smejú na miestach, kde som chcel. Ale nikdy už nevidím ten film celý od úvodných do záverečných titulkov. Raz ma v Tokiu posadili na Vrásky z lásky doprostred veľkej sály, päťdesiat ľudí v rade napravo aj naľavo. Ako odtiaľ teraz utečiem? Nakoniec som sa predral preč, predstierajúc, že hľadám toaletu.
Vidíte aj chyby, ktoré ste mohli napraviť?
Samozrejme. Vo svojich starších filmoch vidím množstvo chýb, ale považujem ich za súčasť tvorivého dozrievania. Anjela Pána som natočil pred osemnástimi rokmi a odvtedy som toho natočil kilometre. Teraz si ale nemôžem vyčítať staré chyby a hovoriť si, že by som to natočil inak a lepšie, keď som nemal skúsenosti, aké mám teraz. Navyše, sám dobre viem, že nie som žiadny génius. Keď sa človek úprimne porovná s tým, čo Michelangelo vytesal vo svojich dvadsiatich piatich rokoch alebo čo Mozart skomponoval v dvadsiatich, tak si poviete, ako ja sa tu môžem hrať na nejaké umenie? Toto sú umelci! Kto som ja?
Je teda film umenie alebo komerčný produkt?
Som remeselník a robím filmové remeslo. Ak som umelec, to sa ukáže najskôr tak sto rokov po mojej smrti. Ak sú tie diela naozaj také nosné, medzigeneračné, s posolstvom, tak prežijú. Svet sa medzitým zmení a to je práve príklad toho Michelangela. Veď doteraz obdivujeme ten úchvatný strop v Sixtínskej kaplnke. A ak budú mať ľudia aj za sto rokov Anjela Pána radi, tak môžete povedať, že som umelec. Našťastie sa toho nedožijem.
Rovnakou optikou by sme sa mali pozerať na všetky filmy a umelecké diela, ktoré dnes vznikajú. Z histórie vieme, že prežije iba to dobré a blbosti budú zabudnuté. To isté sa stane s filmami, ktoré sú pózou, ktoré predstierajú hru na angažovanú pokrokovú súčasnosť. Všetkým tým černoškám hrajúcim anglické kráľovné sa za pár rokov bude svet smiať. Ale láska dvoch mladých ľudí, ako sú Rómeo a Júlia tu bude aj za tisíc rokov.
Často točíte s Ivanom Trojanom, Jiřinou Bohdalovou alebo Jiřím Dvořákom. Ako si vyberáte svojich spolupracovníkov?
To je ťažká otázka, ale odpoviem futbalovou terminológiou: zostava každého tímu, ktorý dáva góly, sa nemení. Jednoducho, keď to ide a vychádza, tak je to vždy rovnaké – tento do útoku, tento do obrany. Tak prečo to meniť? Je to rovnaké ako meniť manželky…
Jeden čas sa hovorilo o filmovej adaptácii románu Sedmikostelí od Miloša Urbana…
Sedmikostelí je môj vysnívaný projekt a veľmi ma mrzí, že na to ešte nedošlo. Sám spisovateľ a autor predlohy Miloš Urban mi pred rokmi povedal krásnu vetu. Možno pravdivú, ale ja sa bojím, aby nebola aj osudová: „Najkrajšie sny sú také, ktoré sa nikdy nevyplnia. A prečo? Pretože o nich môžete neustále snívať, ale keď sa sen stane realitou, tak to už nie je sen.“ Tá kniha je výnimočná a ja by som ju veľmi rád natočil a kvalitne urobil. Lenže na to zatiaľ nie sú peniaze a ja to nechcem „zabiť“ nejakým kompromisom. Tým by som ublížil ako tej románovej predlohe, tak Milošovi Urbanovi, aj sebe. Ale možno príde nejaký režisér s väčším šťastím a bude mať okolo seba viac filantropov, ktorí mu povedia: „Urob to, chlapče.“ A ja budem rád. To je tiež dôležité – vedieť odstúpiť od ješitnosti a pochopiť, že vás občas niečo presahuje. Sedmikostelí ma presahuje...
Ako sa staviate k filmovým recenziám a odbornej kritike?
Ako mladý som to veľmi riešil. Keď začínate, tak chcete vedieť, čo si o vás odborná verejnosť myslí, ako vás vnímajú. Ale čím som starší, tým častejšie si spomeniem na historku Alfreda Hitchcocka. Keď sa ho spýtali, či číta recenzie, tak odpovedal: „Áno, čítam. Každé ráno vo svojej limuzíne cestou do banky.“ Takto na tom, pochopiteľne, nie som.
Občas si niečo prečítam, obzvlášť od tých skúsenejších novinárov. Menej už od niekoho z tých mladších. Oni koľkokrát nerecenzujú film, ale mňa ako človeka. A pre nich som konzerva, katolík, boomer a idiot, ktorý by už dávno nemal točiť. Tam už ani nie je snaha o predstieranie objektivity. Keď sa dozvedia, že chystám niečo nové, vopred vedia, že to bude blbé. Toto čítať mi nedáva najmenší zmysel.
Ale ja mám teraz vôbec také obdobie „mediálneho detoxu“ – nečítam noviny, nepozerám sa na správy, sťahujem sa zo sociálnych sietí. Svet je zahltený informáciami, o ktorých neviete, či náhodou nie sú dezinformácie. Nemám čas si všetko sám overovať, to by za mňa mali robiť práve tí novinári. Stále častejšie odchádzam do ticha, do takej vnútornej samoty. Je mi tam lepšie.
Ako vnímate západné „woke“ prúdy vo filmovej brandži? Myslíte si, že hrozí českému filmu prílev progresivistických tém, ktorým čelí Netflix či Disney?
Nemyslím si. Česi si stále uchovávajú svoj nadhľad a humor, keď aj vážne témy vieme zjemniť vtipom. Skúsme si predstaviť, ako krásne by sa s kultúrnymi vojnami našej doby vysporiadal Jára Cimrman. Váľali by sme sa od smiechu. Samozrejme sa tu môže objaviť nejaký mladý woke režisér, ktorý natočí film s Karlom IV. ako černochom... Ale pre koho? Išli by ste na to dobrovoľne do kina?
Zámorské televízie často riešia problémy Ameriky, ale tie nie sú naše. Má český film akokoľvek riešiť otrokárstvo? Maximálne poddanstvo alebo nevoľníctvo. Téma otroctva existovala v našej krajine v desiatom storočí za svätého Vojtecha. Přemyslovci vždy pozbierali nejaké polabské kmene a potom ich v Ungelte na trhu predávali. A Vojtech ako pražský biskup ich tam z kresťanskej lásky vykupoval a dával im slobodu. Rozum mi ale zostáva stáť, ako radi dnes ľudia naskakujú na kadejakú módnu progresívnu blbovinu len preto, že je made in USA. Nebudú to tí istí, ktorí takto predtým volali „So Sovietskym zväzom na večné časy“?
V poslednom čase spoločnosťou hýbe téma manželstva pre všetkých…
Dôrazne hovorím, že si každý môže žiť, ako chce. Nehodlám nikoho kádrovať, nikomu sa kafrať do života, pretože ani mne do neho nikto nehovorí. A že rovnakopohlavné páry majú mať rovnaké práva s ostatnými, o tom nepochybujem. Ale hovoriť tomu manželstvo, to je ako hovoriť futbalu hokej. Slovo manželstvo sa po latinsky povie matrimonium a všetci v tom počujeme ten základ slova: mater, matka. Pri všetkej úcte, to dvom mužom príroda neumožnila, akokoľvek spolu žijú v láske.
Chápem, že významy slov sa posúvajú, ale zamyslime sa, či stále hovoríme jednou rečou. Pretože v tom môže spočívať mnoho nedorozumení a hádok dnešnej doby, lebo sme na pokraji babylonského zmätenia jazykov. Biblia nás svojím starozákonným podobenstvom varuje, aké katastrofy môžu nasledovať.
Nemôže vám to ublížiť napríklad v rámci práce pre Českú televíziu?
Nemyslím si. Za Petra Dvořáka vám nikto nepostavil pred vrátnicu plot kvôli tomu, že máte svoj názor, a to isté sa nebude diať ani teraz za Jána Součka. Je to pre mňa dobré znamenie, že cez Českú televíziu zatiaľ neprešiel ľavicový pochod inštitúciami, že nie je znásilnená ani ovládaná kýmkoľvek. Ako režisér si môžem slobodne hovoriť, čo chcem, a nie som predvolávaný na nejaké kádrové oddelenia. Navyše, na mojom pľaci sa nikdy politika nerieši, riešime len to, aby sme natočili čo najlepší film.
Ako sa pozeráte na zvyšovanie koncesionárskych poplatkov a zmeny v spravodajstve či dramatickej tvorbe Českej televízie?
Jána Součka poznám z Brna a tuším, že aj on bude ďalším v rade vynikajúcich riaditeľov. Hoci to mnohí neradi počujú, tak zvýšenie koncesionárskych poplatkov je nutným krokom. Musíme si uvedomiť, že televízia žije za peniaze z roku 2008. A ja sa pýtam: kupujete si potraviny alebo benzín za ceny z roku 2008? Nepoznám situáciu u spravodajcov, ale šetriť a uťahovať si opasky sa v dramatickej tvorbe nedá donekonečna. Znižujú sa počty natáčacích dní, akékoľvek náročnejšie či drahšie scény musíme zo scenárov škrtať.
Namiesto toho, aby sme premýšľali, ako to natočiť čo najlepšie, veľa času venujeme tomu, ako to natočiť tak, aby to nevyzeralo ako v krachujúcom obchode. Aby to nepôsobilo lacno, blbo. Ak to pôjde takto ďalej, čoskoro to bude iba festival kompromisov. A to mne ako režisérovi, samozrejme, trhá srdce. Buď to robme poriadne, alebo celú ČT radšej zrušme. Ale ak má niekto z politikov pocit, že keď nechá ČT vyhladovať, že budú potom o ňom v spravodajstve krajšie hovoriť, tak sa mýli. Publicistika tam bude vždy. Čo tam nebude, to bude dobre natočená rozprávka na Vianoce.
Niekto môže namietať, že ČT by nemala podporovať natáčanie filmov...
Iste, môžete povedať: film je biznis, tak si zožeňte investora, prachy a urobte to! Toto je možné v krajinách, kde je veľký trh. Možno to urobiť aj v anglicky hovoriacom prostredí – malý Nový Zéland môže vyprodukovať veľkého Pána prsteňov. Dnes sú, bohužiaľ, filmy neuveriteľne drahé, a hoci nie som fanúšik dotačného biznisu, musím priznať, že v malých Čechách to bez dotácií a grantov nejde. Veľmi ma to štve, pretože moje srdce bije viac vpravo ako vľavo, ale inak sa to nedá zafinancovať. Alebo chcete mať v kinách ročne len dve blbé romantické komédie a v televízii bľabotajúce nekonečné seriály? Fajn, tým zanecháme budúcnosti krásnu vizitku o kultúrnosti našej doby.
Ľudia vraj chcú mať v kinách hlavne Anjel Pána 3. Dočkajú sa?
Uvidíme. Stále čakám, až mi z neba pošlú jasný signál, že to chcú. Lenže tentoraz Pán Boh nejako dlho mlčí. Možno už odo mňa žiadnu trojku nechce a dva diely mu bohato stačia. Z okna svojej pracovne každé ráno pozerám na Stromovku, tam rastie taký krásny ker. Až raz začne horieť, bude to jasné!
Jiří Strach (50)
Je režisérom detektívnej minisérie Docent (2023), krimiseriálu Labyrint (2015 – 2018) alebo mysterióznej série Diablova lesť (2009). Na seba upozornil hlavnou rolou v rozprávke Lotrando a Zubejda (1996). Následne sa etabloval ako filmový režisér. Už jeho prvé snímky ako vojnová love story Vôňa vanilky (2001) alebo vianočná rozprávka Anjel Pána (2005) zaznamenali veľký úspech. Do vojnového žánru sa vrátil parašutistickým príbehom z roku 1941 Operácia Silver A (2007), mystický thriller Santiniho jazyk (2011) je filmovou adaptáciou románu Miloša Urbana, zatiaľ čo čierna komédia Osmy (2014) rozpráva o normalizačnom úradníkovi, ktorý v opitom stave podpísal Chartu 77 a stal sa hrdinom proti svojej vôli. Medzi Strachove posledné diela patrí televízna rozprávka Svätojánsky venček (2015), Anjel Pána 2 (2016) a komorná televízna dráma Klietka (2019).
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
