Štyria chlapci – fantasy o tom, čo sme ochotní obetovať pre druhých

IV. časť

Denisa stála doma pred zrkadlom a obzerala sa. Mala na sebe rifle a tričko s nápisom Foreste, utíkej. Zasmiať sa jej nedovolilo obrovské vypätie, s ktorým zápasila. Cítila sa tak zvláštne, ani sama sebe nedokázala opísať ten pocit. S rodičmi sa rozlúčila pred malou chvíľou. Oči mala ešte stále uslzené a plné červene. Počula ich tlmené vzlyky z kuchyne a vedela, že ďalšie kolo lúčenia by už nezvládla. V ušiach stále počula slová matky, na ktoré jej nedokázala odpovedať. 

„Kam to ideš, dievčatko moje? Prečo práve ty? Prečo neutečieš?“ posledná otázka mamy ju nesmierne vykoľajila. 

Jej rodičia predsa verili, že ak sa nik neobetuje, tak svet ako taký zanikne. Nemohla pochopiť, že kvôli nej len tak zahodili svoju priam pobožnú vieru v trestajúci vlak. 

Pri dverách zaznel zvonček a na tele jej nabehli zimomriavky. Vedela, kto si po ňu prišiel. Zhlboka sa nadýchla a zapla si čiernu mikinu, aby zakryla svoj burcujúci nápis na hrudi.

* 

Získala policajný sprievod až k železničnej trati. Boli s ňou dvaja muži, ktorí ju prichytili pri čine. Nikto z nich nič nevravel. Cesta bola síce mĺkva, ale zároveň aj veľavravná. Ľudia, ktorí sa v dnešný deň odhodlali aspoň vykuknúť z domu, sa pri pohľade na ňu zmohli len na úbohý pohľad plný smútku a hanby. Nerozumela, že nik z obyvateľov tohto posratého mesta sa neodhodlal ju nejako povzbudiť. Koľko týždňov už o tom vedia a nič? Boja sa, že by mohli zmeniť jej názor? Najradšej by si odpľula, ale stále bola v policajnom aute a pľuť zrejme nemala dovolené. 

Nakoniec vystúpili a Denisa sa vybrala na vopred určené miesto. Každý ho poznal, a kto tvrdil opak, klamal. Kráčala pomaly a cítila sa vystrašene, podobne ako Frodo Bublík, keď dostal za úlohu zničiť prsteň. Zastala na popravnom mieste a uprela pohľad pred seba, do dočasnej ničoty. Zo železničnej trate na ňu vyžarovala páľava aj napriek tomu, že ich slnko už poriadne dlho nepoctilo svojou návštevou. Musela si rozopnúť mikinu, aby sa neusmažila zaživa. Ruky sa jej triasli ako narkomanke. Tričko jej zavialo vďaka jemnému, priam božskému vánku. 

Foreste, utíkej. 

Nápis ju opäť pozýval do toho sebeckého činu. 

Stala sa prvou ženskou obeťou, na ktorú dozerali policajti. 

Náhle si uvedomila, že musí utiecť. Dostane sa k rodičom a zmiznú odtiaľto nadobro. Ak je pravda, že svet skončí, ak sa nikto nevzdá života, potom ju utešovalo, že aspoň umrie v náručí rodiny. 

Pozrela na fízlov a zo svojich úst začala potichu vypúšťať vety. Prišlo to ako nával, ktorý nemohla zastaviť. 

„Donútili ste ma, vy svine. Nespravila som nič hrozné. Nestoja mi za to. A už vôbec nie môj strýko. Nie, on!“ zopäla päste, vytrčila bradu dohora a hlavou jej znova odznela veta vzdoru: Foreste, utíkej. Len čo ju doriekla, dala sa na útek. Srala na všetkých. Aj na polišov, ktorí sa po krátkom uvedomení rozbehli za ňou. Denisa športovala a bola na tom fyzicky omnoho lepšie než jej prenasledovatelia. 

Nikto z mesta nepoznal presný čas, v ktorý sa na trati zjavoval vlak. Možno dokázal vycítiť svoju obeť…

*

Štyria chlapci prišli na miesto už oveľa skôr, než sa tam odhodlala prísť polícia so svojou obeťou. V ten deň, sa v ich meste reálne zastavil čas. Každý vyčkával len na to, či bude môcť aj naďalej prežívať svoj nudný život alebo sa im pred očami všetko rozplynie ako nočný sen. Po zdĺhavom čakaní a skonzumovaní koláčov dorazili tí, kvôli ktorým tu boli ochotní čakať aj do večera. Denisa sa po krátkom státí na mieste obrátila smerom k policajtom. Niečo rozprávala, no chlapci to nedokázali zachytiť ani napriek tomu, že šponovali uši. Keď sa dala na útek, prestali dýchať. Srdce im vynechalo úder a nedokázali sa pohnúť z miesta. 

„Ona… on… ona utiekla?“ Mikuláš to chcel sám sebe oznámiť, ale namiesto toho to koktavo položil ako otázku.

„Vyzerá to tak,“ Jožko Dysko prikývol a jeho nafúknutý účes sa zavlnil. „Tomáš?“

„Čo je?“ odvetil najtichšie, ako len vedel.

„Keby si sa teraz obetoval za ňu, získal by si si jej srdce.“

Berky začal okamžite spätkovať. 

„Čo ti… čo… čo…“ spočiatku sa podobne ako Mikuláš stratil vo vlastných slovách. „Čo ti šiblo?! Tu ide o životy! Všetci môžeme každú chvíľu skapať!“ Tomáš Berky prskal na ostatných, akoby bol potomkom učiteľa hudobnej.

„Upokoj sa,“ Jožo tíšil nebezpečné emócie, „bol to len žart.“

„Bol to idiotský žart. Hlavne v takejto vypätej chvíli!“ Berky neprestával soptiť.

Jožo sa pozrel na trať. 

„Nikto tu okrem nás nie je.“

„Nemali by sme zavolať políciu?“ nesmelo pípol Mikuláš. Bol len akýmsi prízrakom toho vždy odvážneho chalana.

„Polícia je zbytočná. Naháňajú predsa Denisu. Hlupaňu, ktorá nás všetkých zavraždila!“ na Berkyho bolo toho už priveľa. Kľakol si na kolená a po lícach sa mu kotúľali slzy. „Bože, prosím, zachráň nás! Viem, viem, že som občas nenažraná sviňa, ale polepším sa.“ Pohľad na neho nedodával zvyšným trom členom partie veľkú odvahu. 

Po Berkyho úprimných slovách sa aj ostatným vtískali do očí slzy. Išlo do tuhého. Tomáš zo svojich úst nikdy nežiadal o pomoc Boha. Jeho neviera sa strachom prelomila.

Vzrušenie z nich už dávno vyprchalo. Mali pocit, že sú len troskami, ktoré sa čoskoro bezvládne zvalia na zem. Boli vydaní napospas osudu. Nikto ich nemohol zachrániť. Za tak krátku dobu nezvládnu objaviť nového dobrovoľníka. Budú svedkami konca sveta, Armagedonu, ktorý rozpráši Zem na prach.

Krišwalker si začal rozoberať svoj život v hlave. Všetky udalosti a posmešky, ktorými ho ľudia častovali. Niečo v ňom začínalo rásť. Možno to bola odvaha alebo mladícka nerozvážnosť, ale v tej chvíli to nemal potrebu zisťovať. 

„Chcem, aby si ma zapamätali ako hrdinu!“ odrazu zvolal do celého sveta Krišwalker a tá zátka v ňom definitívne povolila. Vybuchol v neovládateľný gejzír. 

„Hrabe ti? Máš úpal? Aký hrdina?“ Mikuláš sa dotýkal čela, akoby sa snažil objaviť kríž, ktorý mu tam kedysi zanechala guma.

„Však nesvieti slnko! Skade by vzal úpal?!“ zvrieskol Tomáš Berky a v dlaniach stískal vytrhnuté steblá trávy.

„Musím tam ísť,“ vyslovil už omnoho tichšie.

„Nie, nemusíš! Človek musí iba zomrieť!“ Berkyho ešte stále neprechádzal hysterický záchvat.

„Veď práve,“ odvrkol Krišwalker a udatne vykročil. Nešiel rýchlo, no aj napriek tomu ho nik nestiahol za rameno nazad. Prišiel až na trať, kde pred chvíľou stála Denisa. Teplo ešte stále sálalo z koľajníc. Keď sa znova pozrel na miesto, ktoré opustil, zistil, že sa aj jeho priatelia konečne pohli smerom k nemu.

„Odíď!“ jačali na Krišwalkera a zároveň sa báli pristúpiť bližšie k trati.

Znova mu z očí vyhŕkli slzy. 

„Neujdem,“ zaprotestoval čo možno najpevnejším hlasom. „Beriete ma len ako zbabelca, požierača, potkana. Ale viete čo? Som chudobný potkan!“

„To bola len sranda, hlúpa zábava!“ situáciu sa pokúšal zachrániť typický zmierovateľ Jožko Dysko.

„Pre mňa to nebola sranda,“ tú vetu vyslovil tvrdo, akoby mal na jazyku šmirgeľ. „Budem hrdina!“ 

Niečo zaznelo, zvuk stroja, čo prichádzal. 

„Sila vás sprevádzaj,“ vyslovil vetu, ktorú chcel aspoň raz použiť v nejakej vyhrotenej situácii. A tento nevšedný sen sa mu práve vyplnil. Presunul svoj pohľad pred seba. Svet sa začal triasť a on si povedal, že čoskoro Ju možno uvidí. Svoju mŕtvu sestru.

Vtom sa začal z neznáma zjavovať vlak. Zatrúbil, ale vôbec nespomaľoval. Krišwalker zaťal zuby a päste. Rýchlo dýchal a bál sa, že sa počúra od strachu. Zvyšní traja chalani sa len nečinne prizerali. Nedokázali kráčať ani rozprávať. Vedeli, že by sa mali rozbehnúť a strhnúť Krišwalkera z trate, ale nemohli. Keď vlak nabral ich priateľa, takmer vrieskali šialenstvom. Prešlo však niekoľko ďalších sekúnd a nastalo hrobové ticho. Nebolo počuť vánok, vtáky, prosto nič. Hľadeli do blba a snažili sa to nejako spracovať. 

Prvý, ktorý preťal ticho, bol Tomáš Berky. 

„On je ako ten zo Star Wars, čo zmizol. Obi-Wan… Obi-Wan Kenobi.“

„Zmizol,“ Mikuláš zopakoval to najdôležitejšie slovo z vety.

Jožko Dysko sa obviňoval, že ho k tomu šialenému kroku naviedol on. Keby bol radšej držal hubu. Povedal predsa Berkymu, nech sa obetuje za Denisu. Možno mu ten nápad vložil do hlavy on. Je tak… Áno… To on… On! Bude musieť žiť s tým vedomím až do konca života!

Kniha Štyria chlapci vyšla vo vydavateľstve GD Identity v roku 2020 ako štvrtý titul mladého slovenského spisovateľa Michala Škombára.

Michal Škombár sa narodil v roku 1991. Už štrnásty rok je na dýchacom prístroji, no aj napriek tejto „malej“ prekážke žije naplno. Je spisovateľom na plný úväzok. Rád píše sci-fi a fantasy príbehy s netradičným koncom. Nebráni sa však ani iným žánrom. Všetky jeho príbehy vznikli na základe obrazov, ktoré sa mu mihli v hlave. Píše vďaka klávesnici na obrazovke a myši, s ktorou vyťukáva písmenko po písmenku. Rád sníva šialené sny, ktoré sa aj na jeho prekvapenie plnia až nečakane rýchlo. Zatiaľ mu vyšli knihy Druhá šanca, Pravá tvár, Na rozhraní dvoch svetov a novinka Štyria chlapci.