Vojne sa dlho vyhýbal, pred voľbami sa v nevyhnutnej miere prispôsobil väčšine slovenskej spoločnosti, ale po voľbách opäť k téme mlčí. Napokon to, že slovenská vláda prestala napodobňovať politiku USA k Ukrajine, že sme prestali fantazírovať o vojenskej porážke Ruska a posmievať sa z ruskej armády a Putina, a súčasne sme nezačali s kritikou Zelenského, tému úplne odsunulo. Zhruba takáto pasivita zodpovedá slovenskej verejnej mienke. (Aj keď záujmy štátu by si vyžadovali niečo iné.)
To, že táto téma ide bokom, pomôže Korčokovi. Najsilnejšia karta proti nemu stratila na váhe. Pellegrini by ňou síce nedokázal hrať, ale takto z nej nebude ani ťažiť.
Ešte horšie pre Pellegriniho je, že voľby budú o témach, ktoré nastolila Ficova vláda.
Rušenie špeciálnej prokuratúry, naťahovačky s Bruselom, Berlínom, čochvíľa aj zrážka s Európskym parlamentom a jeho rezolúciami, ale najmä hrozba sankcií zo strany EÚ a zastavenie fondov pre Slovensko.
Ak Brusel pôjde progresívcom a opozícii po ruke, Pellegrini bude v pasci. Buď bude musieť brániť politiku vlády, čo mu nepôjde, lebo tomu sám nebude veriť, alebo sa od nej začne mierne vzďaľovať a viesť banálne a zástupné reči, a bude smiešny.
Tak ako bol kedysi kandidátom na premiéra, ale nemohol sa ním stať, lebo sa začal vyhýbať najdôležitejším témam a vypadol z hry, tak sa mu niečo podobné môže zopakovať aj v prezidentských voľbách. Nie je Fico a nedokáže brániť politiku, ktorú Fico robí. A za Ficove chyby ešte aj zaplatí - pretože opozícia ich bude prezentovať ako referendum o Ficovi. Ak by Pellegrini prehral, poškodilo by ho to ešte viac, ako to bolo pri Ficovi v roku 2014.
Pellegrini má jedinú šancu – urobiť všetko preto, aby sa tejto pasci vyhol. A podmienkou toho je, že príde s vlastnou predstavou riešenia sporu o špeciálnu prokuratúru, ktorá bude iná, ako aktuálny vládny návrh. Ani to by nebolo bezbolestné, Pellegrini by musel ísť proti celému Smeru a SNS, aj veľkej časti vlastnej strany, vrátane ministra vnútra Šutaja Eštoka.
Lenže to je jediná cesta, inak si práve vybral cestu k prehre v prezidentských voľbách.
Pritom kompromis je stále možný a ten, kto by ho navrhol a vyjednal, by tým zároveň ukázal „prezidentské“ nadstranícke schopnosti. (Možno aj s cestou do Bruselu.)
Kompromis je koniec Lipšica na čele ÚŠP a prešetrenie pochybení prokurátorov špeciálnej prokuratúry, ktorých Lipšic nedokázal a ani nechcel kontrolovať, hoci to bola jeho zodpovednosť. Kompromis je to preto, že za právny štát sa bojuje právnymi prostriedkami. Problém na ÚŠP by mal riešiť nový špeciálny prokurátor, prípadne generálny prokurátor. Nie parlamentná väčšina.
Je značná nádej, že to, čo sa pritom odhalí, otočí pozornosť "z reformy" na chyby nominantov bývalej vlády, na nezákonnosti pri vyšetrovaní niektorých obvinených, napríklad na rolu akú zohral Makó a ďalší „kajúcnici“ a rozmotá to systém, ktorý stvorila anarchia s Matovičom na čele.
S tým sa už kampaň robiť dá a Korčok bude hrať druhé husle.
Podmienkou toho je, že najbližšie dva-tri dni vstúpi Pellegrini do sporu s Ficom aj vlastným ministrom vnútra a zmení súčasný návrh vlády, ktorý pritom ani nie je napísaný v Programovom vyhlásení vlády. Tam sa hovorí o zrušení autonómie ÚŠP, nie o zrušení ÚŠP.
To najdôležitejšie ale nie sú najbližšie prezidentské voľby. Ide o omnoho viac ako meno budúceho prezidenta.
Bývalá vláda nedokázala tri roky vyriešiť vojnu policajtov a bezpečnostných inštitúcií štátu. Terajšia vláda môže - kvôli chybám, ktoré robí, - vojnu policajtov povýšiť na niečo podstatne väčšie, kde ide o štát, sankcie a jeho izoláciu.
Ak to môže zastaviť len jeden človek, potom to nestojí tak, či to má alebo nemá spraviť. Pán Pellegrini, je to na vás.
