Lukašenkov režim stupňuje represie, jeho dni môžu byť spočítané

Stupňujúce sa násilie zo strany režimu naznačuje, že Lukašenko neplánuje požiadavkám demonštrantov ustúpiť ani po 14 týždňoch masových protestov. Podľa analytikov sú pritom dni bieloruského prezidenta už zrátané a hrá sa len o to, či padne okamžite pod tlakom más alebo v dôsledku opatrne naaranžovanej, postupnej zmeny moci.

Smrť mladého učiteľa rozdula hnev Bielorusov

Bondarenko, 31-ročný učiteľ umenia a bývalý vojak, sa ešte v stredu na námestí v Minsku dostal do konfliktu s údajnými príslušníkmi bezpečnostných zložiek v civile pre stuhy vyjadrujúce podporu protivládnym protestom. Počas nasledujúceho zákroku polície si udrel hlavu o zem a bol odvlečený do policajnej väzby. Rodine sa podarilo Bondarenka nájsť až na druhý deň v miestnej nemocnici, kde však krátko na to zomrel v dôsledku úrazu mozgu.

Líderka bieloruskej opozície Svetlana Cichanovská označila na sociálnej sieti Telegram Bondarenka za „nevinnú obeť zločineckého režimu, ktorý je ochotný platiť za moc ľudskými životmi“. Meno mladého učiteľa sa podľa jej slov „zapíše do dejín nového Bieloruska ako meno hrdinu“.

Vláda zodpovednosť za Bondarenkovu smrť odmietla s tým, že sa stal obeťou pouličnej bitky medzi zástancami opozície a podporovateľmi vlády. Jeho rodina je však presvedčená, že fatálne poranenia utrpel mladý demonštrant až po tom, ako ho odvliekla polícia. „Všetko, čo sa mu stalo, sa odohralo až po [udalostiach na, pozn. red.] námestí,“ povedal v tejto súvislosti nemenovaný člen Bondarnekovej rodiny.

Opozíciu však vyjadrenie Minsku nepresvedčilo. Nespokojných občanov vyzvala, aby sa v nedeľu zúčastnili na takzvanom Pochode odvážnych, ktorý sa konal pod mottom Idem von – čo boli Bondarenkove posledné slová v domovom čete. Poriadková polícia musela nakoniec v nedeľu na rozohnanie protestujúcich použiť obušky, slzotvorný plyn aj vodné delá.

Na sociálnych sieťach sa medzitým objavili videá policajtov používajúcich proti demonštrantom aj oslepujúce granáty a taktiež početné potýčky medzi príslušníkmi bezpečnostných síl a demonštrantmi. Svedkovia informovali aj o použití gumových projektilov, pričom sa objavili aj správy o viacerých zranených. Niekoľko mesiacov od začiatku najväčších protestov v moderných dejinách Bieloruska sa preto zdá, že ani jedna strana sa nechystá ustúpiť.

Lukašenkova mocenská opora

Lukašenko, ktorého priaznivci volajú „backa“ (tatko), má aj napriek neutíchajúcim protestom v rukách naďalej niekoľko pák, ktoré mu umožňujú udržiavať sa pri moci. Prvou z nich je verný represívny aparát. Hoci demonštranti a opozícia pravidelne vyzývajú príslušníkov polície a ozbrojených síl, aby sa pridali na ich stranu, drvivá väčšina mužov a žien v uniforme ostáva verná režimu.

Svoju úlohu môže zohrávať aj skutočnosť, že mnohí už po týždňoch bitia často bezbranných demonštrantov nadobudli pocit, že sa stali spolupáchateľmi vlády a niet pre nich cesty späť. Vernosť bezpečnostných zložiek umožnila vláde tiež pozatýkať alebo vyhnať, väčšinu opozičných vodcov a pripraviť tak demonštrantov o jednotné vedenie.

Lukašenko však neovláda len represívne zložky štátu, ale aj všetky časti mocenskej vertikály. Na rozdiel od iných postsovietskych krajín, ako sú Ukrajina, Kirgizsko, alebo Arménsko, kde demonštranti dokázali (opakovane) zvrhnúť svoje vlády, prezident v Bielorusku kontroluje aj parlament a súdy. „Lukašenko je v Bielorusku schopný menovať akéhokoľvek sudcu, dokonca aj ústavného. Celý systém je podriadený jednej osobe,“ uviedol pre spravodajský portál Politico prvý líder nezávislého Bieloruska Stanislav Šuškevič. V Bielorusku tak môže len ťažko nastať podobná situácia ako na susednej Ukrajine, kde Najvyšší súd počas oranžovej revolúcie v rokoch 2003 až 2004 zrušil výsledky kontroverzného druhého kola prezidentských volieb. K opozícii sa tiež okrem niekoľkých diplomatov nepridala ani väčšina štátnych úradníkov.

Posledným dôležitým faktorom, ktorý zvyšuje Lukašenkovu kapacitu vzdorovať protestnému hnutiu, je podpora Moskvy. Ešte v auguste Putin rozmiestnil pri hraniciach s Bieloruskom príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktorí by mali zasiahnuť v prípade, že sa situácia v Minsku začne „vymykať spod kontroly“. Moskva taktiež Minsku prisľúbila pomocný finančný balíček v hodnote 1,5 milióna amerických dolárov. Lukašenkov režim pritom nemôžu ohroziť ani doterajšie sankcie zo strany Európskej únie. Predstavitelia bieloruskej nomenklatúry si totiž na rozdiel od svojich ruských alebo ukrajinských náprotivkov nikdy vo veľkom neukladali peniaze v západných bankách.

Na druhej strane je však dnes už zrejmé, že väčšina Bielorusov aj v súvislosti s tvrdým postupom proti demonštrantom, Lukašenka na čele štátu vidieť nechce. Podpora bieloruského prezidenta sa podľa odhadov momentálne pohybuje na úrovni približne 26 percent, pričom najmä mladá generácia dáva podľa prieskumov prednosť západným hodnotám pred stabilitou, ktorú ponúka on. Bieloruský líder sa tak už viac nemôže opierať o pevnú základňu podporovateľov, ale len o verné represívne zložky a štátnych úradníkov, pričom ponúknuť môže národu v dohľadnom čase nanajvýš tak stabilnú nestabilitu.

Opozícia bez Solidarity

Prevážiť misky váh vo svoj prospech však nedokáže ani bieloruská opozícia. Jadrom protestov naďalej zostáva najmä stredná trieda z väčších miest, pričom opozícii sa stále nedarí presvedčiť mnohopočetnú – od štátu závislú – armádu zamestnancov štátnych podnikov o tom, že ich záujmy sa prekrývajú. Táto skupina je pritom, podobne ako tomu kedysi bolo v socialistickom Poľsku, práve tým činiteľom, ktorý môže rozhodnúť o prežití režimu. V Bielorusku však na rozdiel od Poľska nevznikol podobný subjekt ako hnutie Solidarita, ktorý by dokázal spojiť strednú triedu a robotníkov. Vzhľadom na špecifický charakter bieloruskej ekonomiky pritom ide o dva hlavné piliere spoločnosti.

Lukašenkovi sa počas jeho vlády podarilo zastaviť rozklad bieloruskej priemyselnej základne a ešte viac ju rozvinúť, čím vznikla práve silná trieda zamestnancov štátnych podnikov. Zároveň sa z krajiny stalo rozvíjajúce sa centrum sektoru informačných technológií, ktorý živí vzdelanú a pomerne prosperujúcu strednú triedu. Spojenie oboch tried za spoločným cieľom by pritom mohlo viesť až k skutočnému generálnemu štrajku, ktorý by súčasný režim už nemusel ustáť ani s podporou Moskvy.

Nie tak veľmi farebná revolúcia a rozhodujúci záujem Moskvy

Mohlo by sa zdať, že bez rozhodujúcej podpory zo strany zamestnancov štátnych podnikov energia opozičného hnutia čoskoro vyprchá a dlhoročný bieloruský prezident sa s pomocou Kremľa udrží aj naďalej pri moci. Lukašenkovým problémom však je, že kľúčový faktor podpory zo strany Moskvy je pravdepodobne len dočasný.

V Rusku bieloruského prezidenta už od čias Borisa Jeľcina vnímajú ako mimoriadne vierolomného človeka, pričom Putinov režim dlhodobo pracuje na jeho dôstojnom nahradení niekým spoľahlivejším. Lukašenko roky striedavo flirtoval so Západom i Východom, pričom si proti sebe poštval nakoniec každého. Do posledných prezidentských volieb Lukašenko dokonca vstupoval s imidžom ochrancu bieloruskej suverenity pred Moskvou. Jeho jedinou záchranou je nateraz len skutočnosť, že z hľadiska Kremľa je až druhou najhoršou možnosťou. Tou najhoršou je prezident dosadený v dôsledku úspešnej revolúcie.

Dnešná bieloruská opozícia pritom sama o sebe nie je Moskve a priori proti srsti. Predstavitelia opozície sa svorne zhodujú, že chcú mať s Ruskom dobré vzťahy, pričom podľa ich slov by malo ísť o partnerstvo omnoho „úprimnejšie a výhodnejšie“ pre Moskvu ako za Lukašenka. Netreba sa tomu čudovať. Nová bieloruská opozícia má neraz svoje korene v Kremľom pripravovaných projektoch. Viktar Babaryka je bývalým riaditeľom bieloruskej pobočky Gazprombanky, Cichanovskej manžel bloger Siarhej Cichanovský je známy tým, že mu je blízky geopolitický koncept „ruského sveta“, pričom Valerij Cepkalo je dlhoročným politikom s väzbami na Kremeľ.

Táto Moskvou podporovaná opozícia sa mala pôvodne stať nástrojom nátlaku na Lukašenka, aby nakoniec prikývol na hlbšiu integráciou s Ruskom. Avšak po tom, ako boli Babaryka aj s Cichanovským zatknutí a Cepkalo ušiel do zahraničia, postavili sa na čelo opozície Cichanovského manželka Svetlana a Cepalkova žena Veranika, ako aj šéfka Babarykovho štábu Maryja Kalesnikavová. Následný vývoj situácie vyvolal v Kremli podozrenie, že hnutie sa mu vymyká spod kontroly, čo viedlo k opätovnej podpore nie veľmi dôveryhodného, zato predvídateľného Lukašenka. Osirenú bieloruskú opozíciu si následne „adoptoval“ Západ.

Ako v tejto súvislosti zdôraznil Vladimir Socor z amerického think tanku Jamestown Foundation, Rusko chce aj naďalej Lukašenka odstaviť. Plánuje to však urobiť postupne a dôstojne. Najprv musí bieloruský líder stabilizovať situáciu v krajine tak, aby mohla byť pod dohľadom Ruska prijatá nová ústava a potom zvolená aj nová hlava štátu.

V prípade Bieloruska nie sme svedkami jednoduchej dichotómie, keď sa prozápadná opozícia snaží odstrániť proruského lídra, zatiaľ čo Moskva sa ho usiluje za každú cenu udržať pri moci. V dnešnom Bielorusku sa nie úplne prozápadná opozícia snaží odstaviť od moci nie tak veľmi proruského prezidenta, ktorého chce zároveň odstaviť aj Moskva, avšak podľa svojich vlastných pravidiel.