Táto norma totiž vznikla ako reakcia na verejné pálenie koránu, ktoré sa v severských krajinách počas posledných rokov konalo opakovane. (Švédsko zatiaľ podobnú zákonodarnú iniciatívu vylučuje.)
Citom rozčúlených moslimov tak musela ustúpiť sloboda prejavu, jeden z najzákladnejších civilizačných parametrov, ktorým sa západné demokracie odlišujú od rôznych autoritárskych systémov. Potvrdila sa tým, okrem iného, teória libanonsko-amerického intelektuála Nassima Nicholasa Talebu, že najagresívnejšia a najmenej tolerantná menšina má tendenciu vyhrávať, pretože unavená, ľahostajná alebo vystrašená väčšina nakoniec tvárou v tvár neustálym požiadavkám, vyhrážkam a revu nakoniec radšej ustúpi, aby mala pokoj.
Samozrejme, ani navrhovatelia zákona neočakávajú, že by jeho prijatie spôsobilo, že si dánsky ľud korán a rôznych tyranov autenticky zamiluje; jeho podstatou je nariadenie, že treba tú úctu aspoň predstierať.
(Nebola to náhodou rozprávka dánskeho rozprávača Hansa Christiana Andersena, v ktorej ľudia obdivovali „cisárove nové šaty“? Ó áno, a vyšla v Kodani roku 1837, dávno predtým, než v krajine bývalých Vikingov vyrástla prvá mešita. Niektoré veci sa zase tak veľmi nemenia. )
