Cesta k zrušeniu špeciálnej prokuratúry sa začala omnoho skôr, ako voľby vyhral Fico

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic navrhol vlastné sebaobetovanie ako ponuku vedúcu k záchrane inštitúcie. Tento krok by mal zmysel, ak by prišiel v správnom čase, keď ešte mohol mať význam.

Pritom to, že prípadná záchrana špeciálnej prokuratúry vedie len cez pád Daniela Lipšica, bolo zrejmé už dávno, najneskôr v deň volieb. Lipšic však vtedy viedol patetické reči o tom, ako neuteká z boja. Radšej hral svoju hru, ako by mal niesť zodpovednosť za budúcnosť inštitúcie.

O pár týždňov na to „útek z boja“ už prezentuje ako vlastnú hrdinskú obetu. Tá však bola prázdna, prišla v čase, keď už bola koalícia rozhodnutá úrad zrušiť.

To, že Lipšicovi ľudia nemajú predstavu o podstate sporu, o ktorý tu ide, svedčí aj fakt, že ako prví sa do médií rozbehli brániť inštitúciu práve prokurátori Ondrej Repa s Michalom Šúrekom. Teda práve tie postavy, ktorých opozícia a časť odbornej verejnosti podozrieva, že pri citlivých vyšetrovaniach zlyhali v prospech politických záujmov. 

Nešli tam dôveryhodné postavy, alebo aspoň tie, ktoré sa nezapojili do sporov o politický charakter prokuratúry (Šanta, Špirko...).

Repa so Šúrekom majú za sebou zaiste kopec dobrej práce, a veríme, že ešte budú môcť preukázať svoje prokurátorské schopnosti. Ale dnes sú symbolmi kontroverzie a súčasťou konfliktnej strany. Tento prístup len podčiarkol, že Lipšicovi nejde o záchranu inštitúcie, ale vedie svoj klanový zápas. Nám ostatným, ktorým záleží na prežití inštitúcie, to veľmi nepomohlo.

Ak má jestvovať nádej na jej prežitie, je zrejmé, že tadiaľto cesta nevedie.

Kde sú vinníci

Tá otázka z úvodu sa dá ešte upraviť: Ako je možné, že veľká časť verejnosti, ktorá pred piatimi rokmi žiadala na masových protestoch koniec smeráckej oligarchie, dnes v rovnakej sile neprotestuje proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry? Kde sa stratila dôvera tejto inštitúcie a kto je za to zodpovedný?

Deštrukcia inštitúcie špeciálnej prokuratúry predsa trvá už nejakú dobu a viedla k dnešnému stavu, ktorý si nik nemohol priať. Ale kým bol čas chyby odstrániť, aktivisti a médiá v táborovom pokriku radšej jasali od radosti, ako postavičky z Ficovho klanu sedia vo väzbe. Bez ohľadu na to, či sa tam dostali zákonnými alebo nezákonnými metódami.

Ani médiá neboli ochotné poukazovať na vážne pochybnosti, ktoré tak zostávali ukryté. Prokuratúra preukazovala aroganciu a každého kritika označovala za smeráckeho koňa. Zlyhávajúcim sa tak nedostávalo žiadnej reflexie, zožali iba frenetický potlesk a fenomény vedúce k rozkladu špeciálnej prokuratúry sa postupne zväčšovali.

Toto nastavenie mohlo viesť len do toho najhoršieho možného vyústenia, úvah o úplnej likvidácii inštitúcie.

Dnes z mediálneho prostredia počúvame, že takéto rozhodnutia by sa mali opierať o silnejšiu spoločenskú a politickú podporu, ako je len rozdiel niekoľkých hlasov v parlamente. Ako je potom možné, že novinári, ktorí sa dnes tvária ako strážcovia akéhosi verejného konsenzu, neboli schopní upozorňovať na to, keď tu dochádzalo k nepochopiteľným dohodám až obchodovaniu s „kajúcnikmi“? Keď boli na politikov vymýšľané aj zjavne vykonštruované obvinenia? Keď sa obchádzal zákon? Keď sa zneužívala kolúzna väzba na zlomenie svedkov, a ak dotyčný podlomený „kajúcnik“ vedel čosi (čokoľvek) povedať na predstaviteľov vtedajšej opozície, bol mu odpustený trest?

Prečo mlčali vtedy, keď sa demolačným spôsobom likvidoval konsenzus na tom, ako má vyzerať férové a politicky nezaujaté vyšetrovanie a stíhanie korupcie?

Je pravda, že Fico prokuratúru zlikvidoval mocensky. Lenže pravidlá hry postavené na pomste predsa nastavili vlády po roku 2020, ktoré rozhodli, že tento zápas sa bude viesť nielen právne čistými prostriedkami, ale tiež tvrdo politicky a mocensky. Na zákon nedbajte, podstatné je, že tých oligarchov pozatvárame...

Smutná likvidácia tejto inštitúcie sa začala za Matovičovej vlády, Fico ju dnes dokonáva.

Jozef Majchrák v denníku Postoj píše, že boj za zachovanie inštitúcie je konzervatívny prístup.

Lenže aby mohli inštitúcie fungovať a získať si autoritu, musia si ju pestovať dôveryhodným spôsobom, a je extrémne dôležité, aby sa inštitúcie právneho štátu budovali na spoločenskom konsenze. Aby ich spoločnosť uznala ako všeobecnú autoritu, ktorú potom bude ťažké zrušiť. Nesmie to však niesť žiadne znaky porušenia nezávislosti alebo vyšetrovania podľa politického kľúča.

V Štandarde sme na to ako jediní dlhodobo upozorňovali a hoci sme museli znášať nezmyselné osočovanie z údajného napomáhania Ficovi, nebáli sme sa na zlyhania Matovičovho a Lipšicovho tímu upozorňovať. Aby sme prispeli k zachovaniu inštitúcie a spravodlivosti.

Toto je skutočne konzervatívny prístup. Nie ten klanový.

Odsudzovať politické zásahy do špeciálnej prokuratúry je teraz ľahké. Ale prečo sa to nedialo predtým, keď bolo zjavné, že mamutie zlyhania povedú minimálne k jej obmedzeniu, ak na to Fico dostane politický mandát?

Pritom práve po voľbách v roku 2020 vznikol veľmi výhodný stav, keď v spoločnosti jestvoval konsenzus na stíhaní korupcie na najvyšších miestach a špeciálna prokuratúra mala v rukách všetky možnosti, ako situáciu využiť v prospech spravodlivosti a práva. Po nástupe Lipšica sa tento cenný poklad premrhal.

Boj proti korupcii sa stal táborovou záležitosťou. A ako to už v politike býva, spoločnosť sa rozdelila podľa politického kľúča. A podľa toho aj verila alebo neverila špeciálnej prokuratúre. Sen o spoločenskom konsenze na stíhaní korupcie a budovaní nezávislej inštitúcie sa rozplynul. Stal sa súčasťou politickej klanovej vojny.

Aj špeciálna prokuratúra tento zápas viedla politicky a každého, kto upozorňoval na jej zlyhania a vážne chyby, označovala za podporovateľa Smeru. Táto myšlienka sa ešte aj v médiách presadila tak fanaticky, že si každý novinár rozmyslel, kam chce patriť – či sa stane radšej členom fanatického klanu a zožne lacný potlesk vo svojej bubline, alebo si dovolí robiť kritickú novinárčinu a vlastnými kolegami bude odsúdený ako podporovateľ korupcie.

Už v tejto chvíli bol inštitucionálny rozklad špeciálnej prokuratúry dokonaný. Fico už vedel, že ho to politicky nebude nič stáť. Tá časť verejnosti, na ktorej stojí podpora súčasnej vlády, nemala dôvod ju brániť.

Ako umierajú inštitúcie

Vlády po roku 2020 tak premrhali príležitosť napraviť chorý stav politického zneužívania Úradu špeciálnej prokuratúry a urobiť z nej inštitúciu so širším rešpektom. Prokurátori, ktorí nezapadali do schémy politického zápasu, boli odsúvaní nabok.

Matovič predsa kandidoval so sľubom, že svojich politických oponentov dostane do basy. Vlastne sa tak vopred nepriamo priznával, že zneužije políciu a prokuratúru na politický zápas – čiže urobí presne to, čo predtým vyčítal Ficovi, len v opačnom garde. Matovič a ani médiá predsa v tom čase ešte nemohli vedieť, či Fico nesie vinu za štátnu korupciu len politickým spôsobom, alebo naozaj existujú dôkazy o tom, že je skutočným zločincom.

Nová vláda a aj médiá sa však vopred rozhodli, že ním je. Nie predtým, ako ho za to odsúdil súd. Ešte predtým, ako sa začalo samotné vyšetrovanie. Ešte predtým, ako sa našli dôkazy. Špeciálna prokuratúra mala jeden cieľ – nájsť spôsob, ako dostať Fica do väzby.

Stalo sa to, čo sa nikdy stať nemalo. Úrad špeciálnej prokuratúry sa stal súčasťou Matovičovho klubu.

Za médiá tento príbeh o „stelesnenom Dobre“ veľmi pekne opísal komentátor denníka Sme Peter Schutz, keď v relácii Do kríža na otázku, či je správne bojovať proti korupcii bezprávnymi prostriedkami, odpovedal takto:

„Pozrite sa, bezprávnymi prostriedkami...“ opovržlivo pokrútil hlavou, zamyslel sa a pokračoval: „Jedna zo strán si z právneho štátu urobila cirkus a postupne to vyvrcholilo vraždami... A teraz povedať, že ideme bojovať za právny štát iba právnymi prostriedkami proti nejakým vrahom, no prepáčte, viete, áno, je lepšie používať právne prostriedky právneho štátu ako neprávneho štátu, ale keď ide o krk tej demokracii – čo v týchto voľbách ísť môže –, tak ja osobne nemám zásadný problém s nesprávnymi zatknutiami.“

Schutz nebol jediný novinár, ktorí obhajoval protizákonné metódy len preto, že vyšetrovatelia a prokurátori vraj majú málo času, a preto musíme prižmúriť oči a nevyčítať im, ak chápu zákon veľmi voľne. Existuje predsa väčšie dobro ako zákon. Zavrieť opozíciu a nastoliť krásny nový svet.

Blížili sa totiž predčasné voľby. Títo ľudia podporovali ich najneskorší termín, aby sa vyšetrovania stihli dotiahnuť do konca, lebo čochvíľa sa vraj blíži pozatváranie opozičných politikov. Nie demokratické procedúry vraj majú rozhodovať o tom, kedy budú voľby.

Dnes už vieme, že práve odsúvanie predčasných volieb viedlo k posilneniu Smeru a k vytvoreniu podmienok pre súčasnú koalíciu.

Odvolaný minister vnútra Ivan Šimko, ktorého pád si vydupal aktivistický policajný prezident potom, ako si minister dovolil spochybniť nomináciu trestne stíhaného policajta do vedenia policajnej inšpekcie, podľa Schutza vraj nepochopil „atmosféru doby“.

Bolo to pár týždňov pred návratom Fica k moci. Ten sa vrátil práve preto, že ľudia ako Schutz do poslednej chvíle nechápali, kam sa uberá atmosféra vo verejnosti, pre ktorú aj množstvo celoživotne zapálených nevoličov Smeru volilo Fica – z odporu k ľuďom, ktorí sa vyhlasovali za Dobro.