Napoleonovi a jeho dobe sa ako historik dlhodobo venujete. Čím vás priťahuje?
Osoba Napoleona je historicky nesmierne atraktívna. Zažil viacero vrcholov aj hlbokých pádov. Tie by sami osebe neboli nijako výnimočné, pútavé sú však rozsahom a významom. Jeho život by vydal na obsiahly dobrodružný román. Začal ako chudobný poddôstojník, aby sa neskôr stal generálom, legendárnym vojvodcom, konzulom či cisárom, ale aj dobyvateľom, vyhnancom a porazeným. Bojoval pri pyramídach v Egypte, vo Svätej zemi, prešiel celou Európou, dostal sa až do Moskvy. Stihol však zakúsiť rozvod z rozumu, viacnásobnú zradu, porážky, dvojitú abdikáciu a vyhnanstvo na ostrovoch Elba a Svätá Helena. Študovať dejiny a epochu Napoleona a jeho doby by mohlo byť celoživotným dielom bez definitívneho konca.
Osobnosti ako Napoleon menili dejiny. Kde sa berie ich vlastné presvedčenie, že práve oni sú vyvolení? Dá sa definovať jeho charizma, ktorá mu pomáhala presvedčiť politikov i vojakov?
Myslím si, že Napoleon na začiatku svojej kariéry nebol presvedčený, že je vyvolený. Mal výrazne skromnejšie ciele. Chcel sa oženiť s dcérou obchodníka v Marseille Désirée Clayrovou. Potreboval zabezpečiť svoju početnú rodinu (mal rozsiahle príbuzenstvo), preto túžil mať slušný žold a perspektívne miesto vyššieho dôstojníka v armáde. Využil turbulencie svojej doby, keď počas Francúzskej revolúcie bola možnosť získať vyššie hodnosti za veľmi krátky čas. Musel mať však nevyhnutne aj šťastie, vhodné politické konexie a byť v pravý čas na správnom mieste – respektíve v správnych parížskych salónoch.
Až neskôr sa začala prejavovať jeho výnimočná činorodá povaha. Bol predstaviteľom talianskeho temperamentu – jeho korzickí predkovia mali talianske korene, Napoleonovo originálne priezvisko bolo uvádzané ako Buonaparte, jeho francúzština bola často pretkávaná korzickým dialektom plným talianskych slov a francúzskej vytrvalosti, otvorenosti novým myšlienkam a šarmu.
Jeho charizma spočívala v prejave. Bol majstrom slova, manipulácie a vedel presvedčiť o svojej pravde. Po prvých významných úspechoch sa u neho začala prejavovať autoritárska črta. Zároveň bol aj romantikom a veľmi vášnivo miloval svoju prvú manželku Jozefínu. To mu však nebránilo, aby mal neskôr aj vedľajší ľúbostný život. Chcel mier, ale ak bolo treba, vojna mu nebola cudzia.
Napoleona nepovažujem za dobyvateľa. Je zaujímavé, že väčšina vojen, ktoré sa v rokoch 1799 až 1815 viedli, boli vyhlásené napoleonskému Francúzsku jeho súpermi. On sa teda často „iba“ úspešne bránil a vďaka svojmu vojenskému talentu to potom prenášal na územie svojho protivníka.
V časoch, keď Napoleon údajne inkognito navštívil Slovensko bola jeho politická moc na vrchole. Menila sa jeho osobnosť po návrate z Ruska?
Napoleon osobne Slovensko nenavštívil, aspoň oficiálne záznamy o tom mlčia. Jeho armáda však bola na našom území dvakrát – v rokoch 1805 – 1806 a v roku 1809. Zvlášť v roku 1809 po bitke pri Wagrame a podpise mierovej dohody v Schönbrunne bol politicky na svojom vrchole. Francúzske cisárstvo a jeho sféra vplyvu sa rozprestierala od Portugalska po hranice s Ruskom, s ktorým bol v tom čase spojencom. Na mnohé európske tróny dosadil svojich bratov či maršálov. Jeho postavenie muselo logicky postupne ovplyvňovať jeho osobnosť.
Vo svojej dobe dosiahol niečo nevídané. Od čias rímskej ríše nezažila Európa osobnosť, ktorá by ju takto vojensky a politicky zjednotila. Samozrejme, výška pádu sa meria vrcholom, z ktorého sa padá. V prípade cisára Napoleona to bol pád úplný. Posledné roky života bol odlúčený od svojej druhej manželky a syna, politicky izolovaný a strážený na bezvýznamnom ostrove uprostred Atlantického oceánu. Žil zo svojich spomienok a pamäte, ktoré tam nadiktoval sú upravenou interpretáciou toho, čo chcel, aby si ľudia o ňom mysleli.
Takže legenda, že sa v Bratislave stretol s rabínom Chatamom Soferom je bezpredmetná.. .
Nie sú o tom žiadne relevantné záznamy. Napoleon údajne mohol byť inkognito v Bratislave, ale je to, zatiaľ, viac želanie ako potvrdená história. Napokon, Chatam Sofer vtedy pôsobil vo Svätom Jure, ktorý sa mu zdal byť z vojenského hľadiska bezpečnejší.
Napoleonov vzťah k Habsburgovcom sa pomerne dramaticky menil. Aké boli príčiny?
Jeho vzťah k Habsburgovcom bol vždy veľmi pragmatický. Pokiaľ boli jeho súpermi, a bolo to veru často, snažil sa ich vojensky poraziť a politicky oslabiť. Dlho sa mu to aj darilo. Keď však potreboval syna, následníka trónu, aby upevnil svoje postavenie, neváhal sa rozviesť a zosobášiť s Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára Františka. Tá mu vytúženého potomka porodila. Myslel si, že potom, ako sa dostal do rodiny, Habsburgovci budú jeho spojencami. V tom sa kardinálne zmýlil.
Po tragickom ruskom ťažení sa ukázalo, že boli ešte väčší pragmatici ako on sám. Pripojili sa k protifrancúzskej koalícii a pričinili sa o to, že sa musel dvakrát zriecť trónu. Tento rod bol po stáročia úspešný vďaka svojej chladnokrvnej sobášnej a diplomatickej politike. Napoleon chcel využiť ich, ale oni využili jeho a po definitívnej porážke si počas rokovaní na Viedenskom kongrese udržali a posilnili svoje veľmocenské postavenie.
Dala sa robiť politika zvlášť rakúska a uhorská? Narážam na situáciu, keď Uhorsku vojnu nevyhlásil, dal si určité podmienky. Časť z nich sa týkala priamo Bratislavy. Považujete toto rozhodnutie za diplomatický úspech?
V teoretickej a symbolickej rovine áno, v praxi však nie. Na začiatku 19. storočia sme už nežili v dobe Márie Terézie, ktorá potrebovala získať uhorskú šľachtu na svoju stranu a zabezpečiť si vojsko na vedenie vojny. Insurekcia – teda akási domobrana, nemala z vojenského hľadiska veľkú váhu. Napokon sa to plne prejavilo v roku 1809 aj v bitke pri Rábe (Győri), kde sa neosvedčila.
Napoleon sa viackrát snažil oslabiť pozíciu rakúskeho cisárstva a dal najavo, že mu nie je úplne cudzia myšlienka uhorskej autonómie. Bol to pragmatický politický kalkul. V skutočnosti takzvanú Uhorskú kartu iba využíval, aby získal lepšie podmienky na uzatvorenie mierových dohôd s Viedňou. Tento postup nebol francúzskej diplomacii cudzí už od konca 17. storočia.
Mier z roku 1805 bol krehký. V roku 1809 Francúzi na Bratislavu zaútočili. Pod ťažkou paľbou bola zničená časť mesta. Aké boli dlhodobé následky?
V roku 1809 bolo okolie Bratislavy, vtedy Prešporku, vedľajším bojiskom, ktoré malo odčerpať rakúske vojenské sily. Hlavné vojenské operácie sa diali pri Viedni. Francúzske vojská naozaj boli pri meste, a na území dnešnej Petržalky si zriadili delostrelecké pozície. Mesto bolo viackrát delostrelecky atakované. V histórii sa nesprávne používa výraz obliehanie, no v skutočnosti Prešporok celý obkľúčený nebol. Prebiehali najmä delostrelecké útoky cez rieku Dunaj. Francúzske jednotky sú doložené v meste po uzavretí prímeria po bitke pri Znojme, vtedy územie Prešporka pripadlo do francúzskeho demarkačného pásma. Francúzi teda Prešporok vojensky nedobili, ale získali ho diplomatickou cestou.
Nie sú jasné dôvody, pre ktoré francúzske vojská zničili hrad Devín. Aký je váš názor?
Myslím si, že to malo skôr preventívny a deklaratívny charakter. Z vojenského hľadiska Devín nepredstavoval z pohľadu vtedajšej vojenskej stratégie nejakú vážnu hrozbu. Sú dokonca aj teórie o „zlyhaní ľudského faktoru“ a neúmyselnom výbuchu pušného prachu v hrade.
Ako zmenil Napoleon európske dejiny?
Porážkou Napoleona sa skončila jedna historicky významná etapa, ktorá sa začala ešte v roku 1789 Francúzskou revolúciou. Hoci sa mohlo chvíľu zdať, že tradičný svet monarchií a privilegovanej šľachty vyhral, ukázalo sa, že v Európe sa nezadržateľne blíži čas skončenia poddanstva, posilnenia meštianskych práv a nacionalizmu – zjednocovania krajín na jazykovom a kultúrnom základe. Myšlienky francúzskej revolúcie – Napoleon chápaný ako ich pokračovateľ a šíriteľ po celej Európe – našli svoju odozvu aj v Uhorsku.