Kolíková spochybňuje základy práva v snahe obhájiť špeciálnu prokuratúru

U politikov je pomerne časté účelové prekrúcanie faktov, či už z nedostatku vedomostí, alebo zo zištných politických motívov. V prvom rade treba podotknúť, že uvedené rozhodnutia nemusí nikto zverejňovať, pretože sú verejne dostupné na stránke Ústavného súdu v sekcii Zbierka nálezov a uznesení. Kolíkovej možno pripomenúť konania pred Ústavným súdom aj s ich spisovými značkami, v ktorých bola vo väčšine prípadov dozorujúcou prokuratúrou práve tá špeciálna, nakoľko bola daná jej príslušnosť v súvislosti s charakterom páchanej trestnej činnosti.

Ústavný súd konštatoval porušenie mnohých práv

V tomto výbere prípadov, v ktorých Ústavný súd konštatoval porušovanie práva na osobnú slobodu, práva na súkromný a rodinný život, práva na slobodu a bezpečnosť, práva na zákonného sudcu, práva na súdnu a inú právnu ochranu a iné práva vyplývajúce z ústavy a Dohovoru sťažovateľov, je možno vidieť na základe dátumov nálezov aj extrémne krátke časové obdobie, počas ktorého boli tieto konštatovania o porušovaní základných práv vydané.

Ide o nálezy pod spisovými značkami III. ÚS 287/2020 zo dňa 28. 1. 2021, II. ÚS 428/2020 zo dňa 28. 1. 2021, I. ÚS 452/2020 zo dňa 30. 3. 2021, III. ÚS 33/2021 zo dňa 13. 5. 2021, III. ÚS 39/2021 zo dňa 22. 6. 2021, II. ÚS 299/2021 zo dňa 30. 9. 2021, II. ÚS 288/2021 zo dňa 14. 10. 2021 , III. ÚS 347/2021 zo dňa 14. 10. 2021, III. ÚS 523/2021 zo dňa 12. 11. 2021, II. ÚS 373/2021 zo dňa 2. 12. 2021, II. ÚS 300/2021 zo dňa 9. 12. 2021, II. ÚS 367/2021 zo dňa 16. 12. 2021, III. ÚS 581/2021 zo dňa 21. 12. 2021, III. ÚS 456/2021 zo dňa 10. 2. 2022, I. ÚS 32/2021 zo dňa 14. 4. 2022, III. ÚS 251/2022 zo dňa 28. 7. 2022, IV. ÚS 219/2022 zo dňa 11. 10. 2022, I. ÚS 448/2021 zo dňa 10. 11. 2022, III. ÚS 454/2022 zo dňa 12. 1. 2023, ďalej rozhodnutia pod spisovou značkou I. ÚS 106/2021, III. ÚS 65/2023, IV. ÚS 608/2022, IV. ÚS 44/2023, III. ÚS 455/2022, I. ÚS 448/2021.

Na základe týchto spisových značiek si každý môže prečítať podrobné odôvodnenia, akým spôsobom boli porušované práva sťažovateľov.

Treba mať na pamäti, že okrem týchto nálezov existujú porušenia zákonov zo strany špeciálnej prokuratúry aj v podobe konaní zrušených na základe mimoriadneho opravného prostriedku, verejnosti známy ako paragraf 363 trestného poriadku, a to zo strany generálnej prokuratúry. Tá tak konala na základe návrhov obvinených a vyhovela v prípadoch závažných procesných pochybení zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Medzi mediálne najznámejšie prípady vyhovenia podľa paragrafu 363 možno spomenúť trestné stíhania Roberta Kaliňáka či Roberta Fica, pri ktorých špeciálna prokuratúra chcela stíhať činnosť, ktorá ani nebola trestná, prípadne ani nevedela popísať skutok, ktorý sa mal stať.

Aj tieto rozhodnutia Mária Kolíková spochybňovala, nie však v odbornej a vecnej rovine, keby uvádzala, v čom generálna prokuratúra pochybila či, naopak, prečo bol postup orgánov činných v trestnom konaní v poriadku. Bolo to v rovine pocitov založených na viere, že vina politikov je jednoznačná. 

Prokurátor je zodpovedný za zákonnosť

Zavádzajúci argument zo strany Kolíkovej v prípade rušenia špeciálnej prokuratúry je ten, že nejde o priamu zodpovednosť tohto úradu. Veď to boli súdy, ktoré brali ľudí do väzby, alebo vo väčšine prípadov vyšetrovatelia NAKA, ktorý vzniesli obvinenie voči páchateľom.

Exministerka spravodlivosti sa takýmto spôsobom snaží vyviniť Úrad špeciálnej prokuratúry a hodiť zodpovednosť na plecia iného štátneho orgánu. Akoby v týchto trestných stíhaniach nehrala prokuratúra žiadnu rolu.

Zabúda na jedno zo základných pravidiel trestného práva. Dohľad nad zákonnosťou v prípravnom konaní počas trestného stíhania má v kompetencii výlučne prokurátor. Nikto iný. Napriek mediálnym tvrdeniam, že súd rozhoduje o dôvodnosti trestného stíhania ako v prípade takzvaných čurillovcov, aj to má v kompetencii iba prokurátor. A väčšina týchto káuz bola práve v prípravnom konaní, keď dochádzalo k porušovaniu práv obvinených.

Tu sa nachádza detail, ktorý Kolíková z titulu svojho vzdelania nemôže vynechávať inak ako účelovo. Skutočné obvinenie vznáša policajt, ale prokurátor je ten, ktorý ho má zo svojej úradnej povinnosti kontrolovať, či postupuje v súlade so zákonom. Či boli splnené všetky formálne aj materiálne podmienky na vznesenie obvinenia a nešlo len o účelové stíhanie. Nemožno sa vyhovárať na policajta, že to bol on, kto vzniesol obvinenie, keď prokurátor je zodpovedný za kontrolu celého procesu, a ak je obvinenie nedostatočné z akejkoľvek strany, má zasiahnuť.

Samozrejme, že je to súd, ktorý berie obvineného do väzby. Ale je to prokurátor, kto podáva návrh na vzatie do väzby. Ako jediný oprávnený subjekt na dohľad nad zákonnosťou v prípravnom konaní musí prokurátor objektívne vyhodnotiť, či dôvody na väzbu existujú. V prípade súdov a ich rozhodovaní o väzobnom stíhaní súd vychádza iba z podkladov, ktoré mu dodá prokurátor.

Ak ten správne naformuluje návrh, súd mu nemá prečo nevyhovieť. V niektorých prípadoch trestných činov, ako napríklad obzvlášť závažné zločiny, je nevzatie obvineného do väzby vzácnym javom. Bez ohľadu na to, ako relevantné sú argumenty obhajoby. Aj keď neskôr nie je až také ojedinelé, že väzobne stíhaná osoba je oslobodená spod obžaloby. Každoročné množstvá žalôb voči štátu pre nezákonnosť väzby alebo trestného stíhania sú toho dôkazom.

Argument o akomsi správnom opravnom postupe štátnych orgánov či fungovaní justície, keď neskôr Ústavný súd konštatuje porušovanie ľudských práv, by platil v prípade, ak by nešlo o také extrémne veľké množstvo prípadov za taký krátky čas. Samozrejme, že každý sa môže dopustiť chyby, na to sú nadriadené orgány, aby v takomto prípade napravili nespravodlivosť.

Ak sa však takéto zásadné pochybenia dejú v ostro sledovaných kauzách, pri niektorých osobách dokonca opakovane a v krátkom čase, môžeme si položiť otázku, či možno hovoriť iba o obyčajnej chybe. A na mieste je tiež otázka, ako to potom vyzerá v konaniach iných osôb, ktoré nemajú peniaze na takú efektívnu obhajobu.

Argument o súdoch nesedí

Mária Kolíková v tomto smere hovorí o prípadoch aj iných orgánov, pri ktorých Ústavný súd konštatoval obdobné porušenia zákonov. Ako napríklad súdy a ich rozhodnutia o väzobných stíhaniach. Ale opäť účelovo vynecháva podstatné skutočnosti, tými sú čas a počet nezákonných rozhodnutí.

Samozrejme, že ak by sme si zobrali štatistiku nejakého súdu, našli by sme tam mnoho opravných rozhodnutí voči jeho rozsudkom. Ale to je nesprávne prirovnanie. V tomto kontexte by sme mali hovoriť o konkrétnom senáte na súde, ktorý by za krátke obdobie opakovane porušoval práva obvinených.

Netreba zabúdať, že v spomínaných prípadoch nejde o banálne spory s možným následkom v podobe pokuty, ale o vážne obvinenia s väzobnými stíhaniami, v prípade ktorých sa niektorí nedožili ich konca. Prokurátor sa nemá čo spoliehať na opravu svojich chýb zo strany nadradených orgánov, ale má konať predovšetkým s odbornou starostlivosťou tak, aby chyby nerobil.

Na porovnanie si možno predstaviť chirurga, ktorý by pristupoval k operácii spôsobom, že ak vám niečo navyše vyoperuje, tak to neprekáža, veď iný chirurg to prišije späť. Akoby škoda z daného zásahu neexistovala alebo nebola pre pacienta podstatná. Pretože nie je podstatná pre chirurga, lebo sa ho to netýka osobne. Povolanie prokurátora nesie obrovskú zodpovednosť za ľudské osudy a takéto chyby, ako konštatoval Ústavný súd, by mali byť ojedinelé. A nie pravidelná, skoro každomesačná záležitosť jednej zložky prokuratúry, vďaka ktorej ju možno skutočne označiť za špeciálnu.

Zlyhania vidia aj v opozícii

Bagatelizovanie zodpovednosti špeciálnej prokuratúry je politická obhajoba Kolíkovej pri jej avizovanom rušení. A nevhodné zavádzanie verejnosti, u ktorej sa snaží navodiť dojem, že sa vlastne nič nestalo. Že objektívne vo veľkom množstve existujúce, obsiahlo odôvodnené nálezy najvyššej inštancie ochrany ľudských práv vo vnútroštátnych podmienkach, hovoriace o jednej konkrétnej prokuratúre v jednom konkrétnom období ako o probléme v justícii, nie je nič, nad čím by bolo potrebné dvíhať obočie.

Používa pritom osvedčené metódy vplývania na pocity verejnosti namiesto odborných argumentov. Veď tie predsa neexistujú, rovnako ako nálezy Ústavného súdu... Hoci dôvody na zrušenie alebo inú obmenu tejto prokuratúry skutočne existujú, ale sú tvrdošijne odmietané.

Potrebu zmeny pritom priznali aj niektorí opoziční politici ako Milan Majerský či Alojz Hlina, keď v niektorých prípadoch konštatovali zlyhania tohto úradu. Treba však otvorene povedať, že rušenie celej inštitúcie nemusí byť to najlepšie riešenie nápravy problému, a už vôbec nie v skrátenom legislatívnom konaní. Netreba ale zabúdať, že daná špecializácia prokurátorov ostane, iba pod iným vedením. Niekomu sa nepáči, že to bude generálny prokurátor, lebo aj ten stojí na základe pocitov a viery jeho kritikov "skôr na tej zlej strane".  

Výrok Márie Kolíkovej o tom, že nepozná rozhodnutia špeciálnej prokuratúry, ktoré by boli napádané na Ústavnom súde, lebo neexistujú, sa dá považovať za manipuláciu verejnosti. O to viac, ak ide o osobu, ktorej by ako právničke a bývalej ministerke spravodlivosti malo záležať na dvíhaní právneho povedomia verejnosti. A nie zavádzať a skrývať podstatu vydania takýchto nálezov.

Okrem toho, že zodpovednosť prokuratúry v týchto konaniach je objektívne daná, treba pripomenúť, že aj Ústavný súd v niektorých rozhodnutiach konštatoval priamu zodpovednosť špeciálnej prokuratúry. Ide napríklad o kauzu Zemepán, kauzu Očistec vo viacerých prípadoch sťažovateľov, kauzu Rapid Life a rovnako kauzu Gorila vo viacerých nálezoch.