Idú ďalej, kým nenarazia. Tradičná európska pravica s Green New Dealom nezametie

Európska únia ako celok požadovala definitívnu stopku pre fosílne palivá. Pre niekoho je to ideologické odhodlanie, pre niekoho zotrvačnosť a nedostatok predstavivosti, že sa veci môžu vyvinúť inak. Kolesá klimatickej politiky na našom kontinente sa teda točia ďalej, bez ohľadu na to, čo sa deje v krajinách, ktoré politiku Európskej únie určujú. A nie je to len úspech Geerta Wildersa v Holandsku, ktorý pred voľbami sľúbil, že strčí klimatickú legislatívu „do skartovačky“.

Francúzsko bolo ešte minulý týždeň dejiskom protestov radikálnych sedliakov, ktoré prekračujú aj bežný kolorit a prudkosť francúzskych agroprotestov. Desiatky až stovky poľnohospodárov nielenže blokovali svojimi traktormi miestne úrady naprieč celou krajinou, ale na niektorých miestach aj z hadíc striekali močovku a hnoj. Zoznam ich požiadaviek sa čiastočne dal očakávať: odpor proti dohodám Európskej únie o voľnom obchode s niektorými časťami sveta, čo pre rozčúlených francúzskych sedliakov znamená lacnejšiu konkurenciu. Ale časť zoznamu – zákaz niektorých pesticídov, a hlavne dodatočné dane – sú nové požiadavky a mohli vzniknúť až počas klimatickej hystérie.

A Francúzsko má pre nás špeciálny význam ako študijný materiál správania sa politickej vrchnosti. Prešlo päť rokov od protestu hnutia žltých viest. Kým doň rôzne skupiny a prúdy nevniesli svoje partikulárne požiadavky, bolo to hnutie odporu proti jednému konkrétnemu kroku vlády: zvýšeniu dane na pohonné látky, ktoré prezident Emmanuel Macron explicitne odôvodňoval bojom proti emisiám skleníkových plynov. 

Vtedy Macron vyľakaný silou a šírkou odporu, v určitých chvíľach až odboja, daň potupne odvolal – a politickí pozorovatelia sa domnievali, že to je koniec Macronových snáh o bezuhlíkovú spoločnosť. 

O päť rokov neskôr vidíme, že títo ľudia pokračujú rovnako, nič iné im nenapadá, takže sa rovnakú vrstvu obyvateľstva opäť rozhodli zaťažiť daňou v mene klímy. Takže pokiaľ chcú francúzski voliči s protiemisným ťažením skoncovať, musí Macron prehrať voľby s otvoreným klimaskeptikom.

Iný príklad z posledných dní a s podobným vyznením ponúka Nemecko. Andreas Rödder je historik a súčasne človek so záujmom o politiku, verejne známy intelektuál. Friedrich Merz, predseda opozičnej Kresťanskodemokratickej únie, pred časom poveril Röddera koordináciou skupiny, ktorá pre CDU píše nový program.

Rödder osobne nebol príliš spokojný s Merzovými kompromismi voči Zeleným, nádejal sa, že časom sa v grémiách strany podarí novému predsedovi zmeniť väčšinu, ktorá tam pretrvala po Angele Merkelovej. Dopadlo to inak. Keď v predsedníctve CDU merkeliáni vymývali Rödderovi mozog, predseda Merz sa ho nezastal a sklamaný Rödder na prácu koordinátora na novom programe rezignoval.

CDU pritom spolu s Alternatívou pre Nemecko máva už v prieskumoch vyše päťdesiat percent a je zrejmé, že medzi normálnymi Nemcami je väčšina za odchod, alebo aspoň za zastavenie Green Dealu. Ale keď je politik domestikovaný v politickej garnitúre, musí byť skutočne silnou osobnosťou, aby dokázal nielen uvidieť potrebu ráznej zmeny, ale ešte sa na ňu, aj za cenu spretrhania osobných väzieb, odhodlať.

Takže v Nemecku a vo Francúzsku, dvoch členských štátoch, bez ktorých je základná zmena kurzu EÚ takmer nepredstaviteľná, sa politický establišment bude musieť úplne vymeniť, inak sa k odchodu od Green Dealu nedopracujeme. 

Na druhej strane to úplne inak vidí Virginijus Sinkevičius. Európsky komisár pre životné prostredie práve z Dubaja, v rozhovore s webom Politico, za najväčšiu hrozbu dneška označil to, že mainstreamové strany (myslel pravý stred) začínajú v klimatických otázkach preberať slovník krajnej pravice. Lenže Macron alebo Merz toto robia len vtedy, keď sa na chvíľu vynorí nejaký výrazný radikálnejší prúd. Vzápätí sa akýmsi samopohybom vracajú ku gravitačnému centru, v ktorom sa kedysi politicky socializovali.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.