Zelenskyj vymenil mier s Ruskom za podporu od NATO a EÚ. Západ ho zradil

Náhle, v priebehu niekoľkých týždňov sa vo verejnom priestore na Západe vytvoril akýsi až konsenzus, že Ukrajina je po necelých dvoch rokoch obrany proti Rusku na zostupnej trajektórii a mala by sa usilovať o politické riešenie. Švajčiarsky plukovník vo výslužbe, Jacques Baud, bol od februára 2022 jedným z mála vojenských či geopolitických analytikov, ktorí takýto vývoj predpokladali v čase, keď päťhviezdičková generalita v. v. takmer unisono hovorila o ukrajinských vyhliadkach na víťazstvo.

Baudov pohľad je dôležitý aj vďaka jeho priamej skúsenosti. Po roku 2014 pomáhal v rámci NATO ukrajinskej armáde pri reformách, ktoré z nej – po strate Krymu a časti Donbasu – neskôr urobili armádu, ktorá napriek slabšej pozícii zvádza s ruskou armádou doteraz úctyhodnú partiu.

Ako by ste opísali túto fázu vojny?

Posledný mesiac a pol, možno dva mesiace, je frontová línia ustálená. Ukrajina už nepostupuje, a ak, tak ustupuje. Vo východnej časti línie, čo sú Avdijivka, Kupjansk, Bachmut, Rusi dnes Ukrajincov vytláčajú z pozícií. Ukrajina už stratila každý štvorcový meter, ktorý predtým, počas svojej protiofenzívy, za pol roka získala. A to vrátane západnej časti frontovej línie na Dnepri.

V priestore obce Krynky sa Ukrajinci koncom leta pokúsili o výsadok na ľavom brehu rieky a umiestnili tam menšiu jednotku. Výsadok sa im nepodarilo rozvinúť, Rusi tam uplatňujú taktiku, ktorej hovoria palebný vak. V momente, keď sa nepriateľ dostane doň, je masívne ostreľovaný a následne zničený delostrelectvom. Tieto palebné vaky sa Rusom darí vytvárať už od vlaňajška. Vedie to k masívnym stratám Ukrajiny a veľmi nízkym stratám Ruska. 

Tu prichádza dôležitý bod. Rusko nemá za cieľ získavať územie, čo vlani v októbri explicitne vyhlásil generál Surovikin: Teraz sa nepokúšame dobývať územie, ale zničiť nepriateľa. Rusi radšej opustia územie, ak sa im pritom podarí spôsobiť nepriateľovi straty. Čo je, mimochodom, stará Clausewitzova doktrína, že vojna sa vedie za účelom zničenia protivníkovej armády. Ukrajinci to majú naopak. Je to, mimochodom, hlavný dôvod sporov medzi veliteľom armády Zalužným a prezidentom Zelenským. Zalužnyj už od vlaňajška hlása doktrínu, aby sa podľa potreby sťahovali a viedli pohyblivé vojny tak, aby boli ničené ruské jednotky. 

Zelenskyj o tom nechcel ani počuť, z politických dôvodov a aj s ohľadom na spojencov v Európe a v USA. Jeho devíza je: Chránime svoju krajinu, čo však znamená: Chránime krajinu, nie životy našich ľudí. Sú to teda dve protichodné doktríny; a kvôli tomu som už vlani tvrdil, že Ukrajina má vojnu fakticky prehranú. To bolo jednoduché vojenské konštatovanie.

To, čo hovoríte, ma prekvapuje. V nás sa neustále živí predstava, že práve Rusku nezáleží na jeho vojakoch, že Bachmut a teraz Avdijivka sú mlynčeky na ruské mäso.

V skutočnosti je to práve naopak. Myslím, že o Rusoch panuje mnoho chybných predstáv. Viete, ja som zažil studenú vojnu, vtedy som mal na starosti posudzovanie vojenských síl krajín Varšavskej zmluvy. Aj my sme, samozrejme, žili v predstave, že Rusi vedú boj úplne bez ohľadu na životy vlastných vojakov. Teraz mi referáty z Bachmutu pripomenuli moju mladosť.

V 80. rokoch som sa dosť sústredil na Afganistan, jednak, že to bolo jediné miesto, kde Rusi skutočne viedli boj, jednak Švajčiarsko ako hornatá krajina malo zvláštny záujem vedieť, akú taktiku Rusi používajú pri boji v horách. Musím povedať, že už vtedy mi predstava, že by sovietska armáda bojovala v švajčiarskych Alpách, prišla exotická, a dnes pri ruskej armáde tým skôr. Mimochodom, ruská armáda je postavená na obranu. Nie je prispôsobená na boj v horských oblastiach.

Bol som vtedy v kontakte s afganským odbojom, napísal som im brožúrku o zneškodňovaní nášľapných mín. A ako som Afganistan študoval, pochopil som, že všetko, čo sa medzi nami traduje, je úplne zle. Že oni kladú oveľa väčší dôraz na život vojaka, než si my o nich myslíme. 

Keď porovnáte spôsob velenia jednotkám v americkej a ruskej armáde, udrie vám do očí, že v ruskej armáde sa dáva oveľa väčšia dôvera dôstojníkom v teréne. Je to koncept takzvaného decentralizovaného vedenia, vznikol práve v Afganistane. Experti zo Západu ruskej armáde predhadzujú, že má príliš málo poddôstojníkov. Ale to preto, že ich vyšší dôstojníci sú oveľa bližšie k radovému vojakovi, poručík a nadporučík tam znášajú osud jednoduchého vojaka. Poddôstojníkov teda takmer netreba, u Rusov majú na starosti, povedzme, technické záležitosti. 

V armádach NATO dôstojník odvádza intelektuálnu prácu v štábe a poddôstojníkom prenecháva vedenie vojakov. Čo vedie k záveru – pre vás prekvapujúcemu, že v ruskej armáde sa na ľudský element berie väčší ohľad ako v západných armádach. V tejto súvislosti musím pripomenúť ešte jeden úplne prehliadaný fakt. Rusi vlani napadli Ukrajinu s armádou, ktorá bola početne na tretine ukrajinskej armády. Jeden ruský vojak na troch ukrajinských. V Severoatlantickej aliancii je pravidlo, že útočník má mať prevahu 3:1.

Prečo šli s takými slabými silami?

Práve preto, že oni nebojujú primárne nasadením masy, ale pohybom. Masu u nich nahrádza manéver. Už to skúšali v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny proti Nemcom. Tá vysoká mobilita vysvetľuje aj prvé dni ruskej ofenzívy na Ukrajine. Hlboko do ukrajinského územia Rusi prenikli extrémne rýchlo a pritom takmer nemuseli bojovať. Bojovalo sa v Donbase, tam boli totiž sústredené hlavné sily ukrajinskej armády. Ale na severe, kde prenikali po cestách ku Kyjevu, prenikali skoro bez boja. Myslím si, že Rusi nikdy vážne neplánovali obsadiť Ukrajinu.

Tak prečo išli zo severu na Kyjev?

Jednak, aby tam viazali rezervy ukrajinskej armády. Hlavný úder šiel na Donbas. Vedľajší úder smeroval na Kyjev. Navyše chceli prienikom k hlavnému mestu zvýšiť tlak na politické vedenie Ukrajiny, aby zasadlo k rokovaciemu stolu. Rusi chceli uskutočnenie Minských dohôd, ktoré sa predtým, politicky a diplomaticky, nedarilo reálne uskutočniť. Rozhodli sa teda presadiť ich vojensky. A fungovalo to. Dvadsiateho piateho februára, iba deň po začiatku operácie, prezident Zelenskyj požiadal o rokovania. Dokonca telefonoval švajčiarskemu ministrovi zahraničia Ignaziovi Cassisovi, či by pomohol s usporiadaním mierovej konferencie. 

S konferenciou to neklaplo, ale vyjednávanie Ukrajina – Rusko sa konalo, v Gomeli na ukrajinsko-bieloruskej hranici. Do toho vstúpila Európska komisia, Ursula von der Leyenová a Josep Borrell, vraj Ukrajina o mieri rokovať nemá, Ukrajina od EÚ dostane 450 miliónov eur na zbrane a bude bojovať. To bolo prvé zastavené kolo rokovaní.

Druhé, ak sa nepletiem, stopol Boris Johnson.

Áno, asi tri týždne po prvom pokuse, v polovici marca, sa Zelenskyj obrátil na Moskvu s druhým návrhom. Druhé kolo sa konalo v Istanbule. Rusi boli s ukrajinským návrhom zjavne spokojní. Návrh textu obsahoval sľub trvalej neutrality Ukrajiny a za to sa Rusi mali stiahnuť do hraníc pred 24. februárom. 

Nato priletel do Kyjeva britský premiér Boris Johnson, aby Zelenskyj svoju ponuku stiahol, pretože Západ Putinove garancie zdieľať nebude. A že za to bude Ukrajina dostávať podporu tak dlho, ako bude treba. Zelenskyj vymenil mier s Ruskom za podporu od NATO a EÚ. A tu je dôvod, prečo sa dnes Zelenskyj voči Európskej únii a NATO správa tak podráždene. Vtedy mal riešenie, mierový plán, oni ho prinútili naň rezignovať a sľúbili mu podporu, ktorú mu dnes nie sú schopní dávať. Takže sa oprávnene cíti podvedený. Američania a Európania si predstavovali, že Rusko v priebehu týždňov začne kolabovať, takže vojna nepotrvá dlho. Preto si mysleli, že si takéto prísľuby môžu dovoliť. Problém je, že Rusko je oveľa robustnejšie, odolnejšie, než sa vtedy predpokladalo.

Kolaps Ruska mal byť spôsobený nevídanými sankciami?

Samozrejme. Francúzsky minister hospodárstva Bruno Le Maire v televízii hrdo vyhlásil: Dostaneme Rusko na kolená. Na začiatku tohto roka Svetová banka v podstate konštatovala, že ekonomika Ruska je v lepšom stave ako pred vojnou. Predstava, že takú veľkú krajinu s rozsiahlymi prírodnými zdrojmi dokážete zraziť sankciami na kolená, je ilúzia. Jednoducho Európa, Európskou komisiou počnúc a jednotlivými členskými krajinami končiac, situáciu prečítala úplne mylne. Uškodila tým len sama sebe. My sme Rusko v rôznych aspektoch čítali úplne nesprávne. A je skoro nemožné poraziť protivníka, ktorého máte zle prečítaného.

Je to popri zlyhaní politikov aj zlyhanie tajných služieb?

Jednoznačne. Myslím, že niektoré tajné služby v Amerike boli trochu opatrnejšie ako západoeurópske. V zásade si vláda spravodajskú službu platí preto, aby svoje politické rozhodnutie mohla oprieť o realistické hodnotenie situácie. Ale v celej tejto kríze s Ruskom pozorujeme, že politici sa rozhodovali bez racionálneho posúdenia situácie. Dali sa viesť svojimi pocitmi. Nemáme radi Putina, preto musíme urobiť to a to.

Vo februári 2022 sa naprieč Európou počítalo s tým, že pre vojnu a sankcie vypuknú v Rusku protesty, príde ruský Majdan a zmena režimu. Stal sa opak. Popularita Putina, pred vojnou okolo 70 percent, vyskočila po mesiaci vojny na 80 percent. Dnes je to 85 percent.

Sú tie prieskumy spoľahlivé?

Iste, sú to čísla od Levady, ktorá síce sídli v Moskve, ruský režim ju však považuje za zahraničného agenta. Existuje aj štátny ústav pre verejnú mienku, na jeho čísla som sa ani nepozeral. Levada je spoľahlivá.

Aké vysoké sú podľa vás na oboch stranách straty na bojisku?

Poctivá odpoveď znie, že nikto nevie. Ukrajinské ministerstvo obrany udáva počty ruských strát, ruské ministerstvo obrany ukrajinských. Oboje sú odhady, nevieme, ako sa počítajú, nemali by sme sa o ne teda opierať. Realistickejšie odhady ruských strát by som hľadal na webe Mediazona, ktorý prevádzkuje ruská opozičná skupina [k zakladateľkám patrili členky Pussy Riot, pozn. red.].

Mediazona spolu s BBC zriadila stránku o ruských stratách, spoločne prechádzajú úmrtné oznámenia v ruských médiách a novinách, aj lokálnych. Nakoľko sú ich výsledky presné, neviem, ale zvolená metodológia mi príde veľmi dobrá, dá sa pochopiť. Podľa Mediazony je doteraz potvrdených 39-tisíc padlých ruských vojakov [ide o počet potvrdených mŕtvych vojakov, ktorých mená sú známe, pozn. red. ]. Sú to v každom prípade odhady veľmi vzdialené od tých, ktoré rutinne zverejňujú naše médiá, totiž oveľa nižšie. 

Pokiaľ ide o straty Ukrajincov, tie oficiálne nikto nepočíta. Čo je tiež zaujímavé a o niečom to vypovedá. Keby Ukrajinci skutočne mali nižšie straty ako Rusi, niekto by si tú prácu na ukrajinskej strane asi dal. Namiesto toho sa tu a tam objavia správy, ako napríklad, že v lete sa jedna skupina na Ukrajine pokúsila o vyčíslenie strát a došla k číslu 400-tisíc mŕtvych. Alebo jeden ukrajinský novinár na Facebooku napísal, že straty presiahli 310-ftisíc mŕtvych. Obe čísla uvádzam skôr pre celkový obraz, nevieme, ako k nim dospeli. Človek by mal byť opatrný. 

Asi pred desiatimi dňami sa v ukrajinskej televízii počas správ na lište objavila veta, že Ukrajina má 1,1 milióna mŕtvych. Bleskurýchlo to stiahli. Teraz otázka: Je to pravé, alebo to bola dezinformácia v rámci mocenského boja medzi Zelenským a Zalužným? V každom prípade si myslím, že ukrajinské straty budú v skutočnosti oveľa vyššie, než sa oficiálne tvrdí. Nemám to ako to overiť, ale odhadoval by som, že ukrajinské straty budú voči tým ruským niekde v pomere medzi 8:1 až 10:1.

Nevieme síce, ako straty Ukrajiny zistiť, ale tá nulová zvedavosť v tomto ohľade bola zarážajúca.

Západ podporoval Ukrajinu v jej vojnovom úsilí akoby s tým, že ona vlastne nemá straty. Straty majú len Rusi, len Rusi prichádzajú o stíhačky, o tanky. Pretože, kým sa zdá, že naša strana vyhráva, je jej podpora mentálne ľahšia. Keby západná verejnosť mala ohromné straty Ukrajiny pred očami vlani, zásobovali by ju tak masívne? Neozývalo by sa viac volanie po politickom riešení? To je moja veľká výhrada voči európskym vládam a samozrejme aj voči americkej. Mám z toho nedobrý pocit, že sme Ukrajinu postrčili do vojny a pritom sme vedeli, že z vojny vyjde viac oslabená ako Rusko. Hlavne Američania použili Ukrajinu ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov.

Aké ciele to podľa vás boli?

Oslabenie Ruska. Vo Washingtone je hlavná obava Čína. V jednom texte uverejnenom asi pred piatimi rokmi vo Foreign Affairs sa písalo, že ak chceme trvalo oslabiť Čínu, musíme najskôr oslabiť Rusko. Tým Čína stratí zázemie, záložný priestor. Na jar 2019 think tank RAND, známy svojou blízkosťou Pentagónu, vydal štúdiu, ktorú čitatelia ľahko nájdu na internete pod názvom Extending Russia. Na 300 stranách tam všetko je, rôzne postupy ako oslabovať Rusko: vojna Arménska s Azerbajdžanom, dodávky zbraní na Ukrajinu, vstup Fínska a Švédska do NATO… 

A čo je zaujímavé, tá správa obsahuje ešte niečo, totiž varovanie: Dajte si pozor. Ak túto stratégiu použijete, výsledok oslabenia Ruska nie je zďaleka istý. A bude za cenu vysokých strát predovšetkým Ukrajiny vrátane strát územných. Takže recepty na oslabenie Ruska si politici osvojili bez toho, aby si prečítali priložené varovanie. Ďalšou rovinou toho istého cieľa je predstava rozštiepenia Ruska. Rusko je federácia, žije v ňom množstvo národov. Predstava je rozdeliť Rusko na viac krajín.

Viem o tej predstave, ale nebola vždy skôr okrajová, než že by to bola oficiálna politika?

To je oficiálna politika. Nájdete to na webe amerického ministerstva zahraničných vecí, pod záhlavím Decolonization of Russia. Konalo sa k tomu v minulom a tomto roku päť konferencií, jedna z nich v Prahe. Ale stále majme na zreteli, že konečným cieľom týchto operácií je Čína, Rusko je tu etapový cieľ.

Poďme ešte k ukrajinskej protiofenzíve. Sú hlasy, že keby sa Zelenskému poskytli hneď moderné zbrane vo veľkom rozsahu, nemuselo to dopadnúť takto. Nebola tá protiofenzíva od začiatku ilúzia?

Polovičná ilúzia, povedal by som. Isté je, že tanky, zbraňové systémy, munícia, všetko, čo sa Ukrajine posielalo, nikdy neprichádzalo v kritickom množstve, aké by situáciu na fronte mohlo zvrátiť. Keď stojíte proti Rusku a máte 14 challengerov a, ja neviem, 40 leopardov, tak to jednoducho nestačí. Rusko má tankov oveľa viac. Leopardy poznám dosť dobre, kedysi som sám velil práporu leopardov. Jazdil som v najstaršej verzii, 2A-4, čo na pomery neskorých 80. rokov bol veľmi dobrý tank. Ale dnes už je vyše 35 rokov starý. A práve tú najstaršiu verziu odovzdalo Ukrajine Nemecko. Neskôr pridali pár kusov 2A-6 a Švédi pár kusov 2A-5, napriek tomu bola väčšina leopardov dodaných na Ukrajinu tej najstaršej verzie. Opakujem, je to dobrý tank, ale nie na úrovni napríklad ruských moderných tankov T-90 M alebo T-90 MS. 

Takže, ak sa Zelenskyj sťažuje, že techniky prichádzalo málo a postupne, má pravdu. Ale sú tu aj ďalšie faktory. V prvej fáze vojny sa dalo povedať, že obe strany majú podobné alebo rovnaké zbraňové systémy. Ale tie boli Ukrajine v máji 2022 viac-menej zničené. V tej chvíli ukrajinská armáda prestala byť bojaschopná, čo hovorili aj oni sami: Od tejto chvíle sme závislí od dodávok západných zbraní. Potom západné krajiny začali dodávať zbrane, ale bývalé komunistické krajiny dodali staré sovietske zbrane. Česi napríklad delá Dana, 142 mm, čo sú veľmi dobré zbrane, ale tiež zo 70. rokov. Táto fáza trvala do konca minulého roka, keď sa ukázalo, že arzenály západných krajín sú vyčerpané. Tak sa začalo robiť trochu divadlo okolo tých leopardov a challengerov. Dnes Nemci dodávajú Leopardy 1 s ľahkým pancierom a s delom kalibru 105 mm. Leopard 2 mal kaliber 120 mm, ale už sa Nemcom minul. Summa sumarum, Západ Ukrajine najlepšie zbrane nikdy neposkytol.

No a keby ich poskytol, mohli Ukrajinci s protiofenzívou sláviť úspech?

Asi nie. Sú totiž aj ďalšie faktory. Armádu si predstavujme ako systém, sieť, v ktorej zbrane dobre fungujú, len keď sú prepojené. Keď dostanete do výzbroje inú zbraň z jednej, inú z druhej krajiny, jednu zo 60., jednu z 80. rokov, nemáte šancu z toho nejaký funkčný systém vytvoriť. Rusom sa to, naopak, darí, vyzerá to, že drony a rakety odinakiaľ, všetko im spolu komunikuje. Ruský systém nie je perfektný, ale je oveľa lepší, než čo mohli Ukrajinci rozvinúť v poli.

Poliaci teraz varujú NATO, aby sa do troch rokov pripravilo na vojnu s Ruskom. Má Putin v úmysle pochodovať z Ukrajiny ďalej na západ?

Nie. To sú rozprávky politikov. Bodka.

Prečo myslíte?

Musíme pochopiť, prečo Rusi vpochodovali na Ukrajinu. Nie kvôli zisku územia. Predstava, že Putin sa pokúša obnoviť cársku ríšu alebo Sovietsky zväz, je intelektuálne lacná a hlúpa. Niektoré nástupnícke štáty sa k rusky hovoriacim správali ako k ostatným občanom, ale v iných štátoch bola ruská menšina považovaná za neobčanov. Tieto trendy sme videli na Ukrajine. V roku 2014 prišla k moci nacionalistická vláda a jej prvým činom bolo zrušenie zákona, ktorý predtým dal ruštine štatút úradného jazyka. To vyvolalo celé následné nepokoje na juhu a východe Ukrajiny.

Takže báť Ruska sa majú v úvodzovkách len tie bývalé sovietske republiky, kde je ruská menšina?

Je to trochu zjednodušené, ale v podstate áno.

Čo neznie uspokojivo, sú tu napríklad pobaltské štáty, všetky tri v NATO.

Ja viem, ale ono to nebude také horúce. Lebo iba nevýhodné postavenie ruskej menšiny pre inváziu do krajiny nestačí. Operácia na Ukrajine bola pre Rusko aj príležitosťou ako svoj cieľ – chrániť ruskú menšinu – premeniť na dosiahnutie strategického cieľa – teda nemať NATO na Ukrajine. Rusko sa obáva umiestnenia jadrových zbraní na ukrajinskom území. Ocitáme sa tak v clausewitzovskej logike: operatívne ciele sa premieňajú na strategické alebo politické. A ak má tento konflikt mať nejaké politické riešenie, jeho súčasťou bude nepochybne zákaz členstva Ukrajiny v NATO, či už v tej, alebo onej podobe.

Čo myslíte, že bude budúci Putinov ťah? Je vstave začať veľkú pozemnú ofenzívu na Ukrajine?

Rusi po celý čas vojny opakovali, že sú pripravení na rokovania. Spomínali sme už dve kolá rokovaní zo začiatku vojny. Lenže dnes už je situácia iná. A návrh Zelenského zo začiatku vojny už nie je dnes pre Rusov na stole. Na Ukrajine panujú rozdielne názory, Zelenskyj tvrdí, že stále konať nechce.

Američania si všimli, že konflikt sa dostal do slepej uličky a treba nájsť riešenie. K tomu pristupuje, že Rusi dnes zrejme sú mentálne pripravení vziať si aj západné pobrežie Ukrajiny s Odesou. Vojensky na to zatiaľ asi nemajú, ale intelektuálne už k tomu možno dospeli. To by pre Ukrajinu bola pohroma. Stratili by prístup k moru. Ale aj keby Rusi išli na rokovania, podmienky si už budú určovať oni.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.