Počiatky kresťanstva: unikátna výstava v Bratislave

Výstava je skrátenou didaktickou verziou veľkej archeologickej expozície z talianskeho Rimini, ktorá je u nás prezentovaná už tretíkrát. Slovenská verzia prináša na desiatkach panelov informácie o historických súvislostiach spolu s unikátnou obrazovou dokumentáciou o čase pôsobenia Ježiša Krista a šírení kresťanstva v prvých troch storočiach po Kristovi.

Z pozície nášho vnímania sveta sa na výstave – cez obrazy, biblické a kresťanské reálie – stretávame so svetom, ktorý je „za obrazmi“. Je to podobné, ako čítať historický text cez optiku dneška a snažiť sa s ním konfrontovať, ale keďže text obsahuje skutočnosti, ktoré nás presahujú, nie je vždy ľahké ho pochopiť. A na tento účel sú výbornou pomôckou sprievodné texty na paneloch, ktoré uľahčia návštevníkom dostať sa k celkovému obsahu obrazu a pochopiť myšlienky a historické odkazy. 

Jednotlivé sekcie na výstave zodpovedajú konkrétnym dejinným obdobiam a zachytávajú okrem pozemského života Ježiša Krista aj putovanie jeho nasledovníkov. 

Prvá sekcia výstavy – Palestína za čias Ježiša – približuje dané historické obdobie a rozmanité prúdy židovskej spoločnosti, v ktorej najsilnejšou a najvplyvnejšou skupinou boli v tom čase farizeji. Na paneloch prvej sekcie sú okrem textov a máp vyobrazené archeologické nálezy či artefakty. 

V roku 1961 našli talianski archeológovia počas vykopávok v Cézarey jedinečný historický nápis v latinčine, ktorý nesie Pilátovo meno. Pilát, rímsky prefekt v Judey, ktorý sídlil v rokoch 26 – 36 po Kristovi v Cézarey a podľa záznamov evanjelií vydal Ježiša na kríž, zohráva v tomto období dôležitú úlohu.

Nápis s jeho menom sa našiel vo vápencovom kameni v jednom rímskom divadle približne z 3. – 4. storočia, kde slúžil ako schod. Časť textu sa stratila, ale zachoval sa text: Poncius Pilát, prefekt Judey postavil budovu na česť Tibéria. Ďalší nápis v gréčtine je zákaz vstupu na jednom z desiatich kamenných blokov, ktoré boli pravidelne umiestnené na bariére okolo svätyne v chrámovom komplexe. Danú ohradu nesmel žiadny pohan z nádvoria pohanov prekročiť, inak mu hrozil trest smrti.

Ďalšie artefakty ako svedectvo doby sú mince z čias vlády Herodesa Agrippu 1. alebo kostnice, schránky, do ktorých zvykli v 1. storočí po Kristovi Židia v Jeruzaleme pochovávať svojich mŕtvych. Jedna taká sa našla v roku 1990 v Jeruzaleme, ktorá podľa nápisu patrila rodine veľkňaza Kajfáša (18 – 36 po Kr.). 

Najdôležitejšou črtou kresťanstva je, že sa považuje za strážcu úplnej a konečnej odpovede na túžbu každého človeka po spáse. Podľa informácií na úvodnom paneli druhej časti výstavy je „odpoveď zakotvená v autorite Boha, jediného Boha, ktorý prišiel medzi ľudí v Ježišovi Kristovi“ a po svojom ukrižovaní a zmŕtvychvstaní dal učeníkom poverenie ísť do sveta a šíriť slovo. 

Ježiš Kristus je – v biblickej reči Jánovho evanjelia – Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami a práve jeho ukrižovanie a zmŕtvychvstanie je potvrdzujúcim momentom toho, čo Ježiš konal, hovoril a čo žil. Vzkriesenie bolo veľkým „treskom“ kresťanstva a malo za následok, že slovo o vtelenom Slove sa začalo šíriť. Nositeľmi slova boli jeho učeníci, tí, ktorým sa zjavil a ktorí boli otvorení pre pravdu o ňom, o jeho živote. Tí najdôležitejší z nich boli apoštolmi – poslanýmí, títo dvanásti boli novým Izraelom. A práve misijným cestám apoštola Pavla, ktoré spôsobili veľký rozmach kresťanstva, je venovaná druhá sekcia výstavy. 

Na paneloch v druhej časti výstavy návštevníci nájdu (na pozadí Skutkov apoštolov) zmienky o jeho troch misijných cestách a tiež o jeho ceste do Ríma, kde bol ako Riman súdený a neskôr odsúdený na trest smrti, čo dokumentuje už poapoštolská tradícia.  

Pavol bol zaujímavou a výraznou osobnosťou. Bol to helén, grécky vzdelanec, kreatívny človek, hovoril po latinsky, mal grécke vzdelanie, etnicky to bol žid zo skupiny farizejov, čiže môžeme pri jeho formácii hovoriť o prieniku troch kultúr. Spočiatku ako zapálený farizej bojoval proti kresťanom, prenasledoval mužov a ženy cirkvi vtedajšej doby označovanej ako Cesta, kým ho na ceste do Damasku nezastavil Boh, ktorý sa mu dal spoznať v Ježišovi Kristovi.

A on sa odrazu, po istom stíšení, ktoré po krste medzi kresťanmi prežíva v Damasku, stáva nadšeným ohlasovateľom Ježiša Krista v Jeruzaleme, ktorého sa prenasledovaní kresťania zľaknú. Musí odísť domov do Tarzu. Potom je pozvaný apoštolmi, aby prišiel do Antiochie, centra kresťanstva, práve odtiaľ potom podnikal svoje misijné cesty. 

Mal výhodu, že ako rímsky občan sa bez problémov mohol pohybovať po rímskom impériu, mohol slobodne vstupovať do miest a ohlasovať slovo o Kristovi. Jeho posolstvo, viera, mimoriadna osobná skúsenosť stretnutia s Kristom a neoblomné kázanie s výrokmi ako trebárs nachádzame v Liste Galaťanom „už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ a „žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý ma miluje a sám seba vydal za mňa“ mali veľký vplyv na poslucháčov a on postupne menil rímsky svet. 

Pavlovo zvestovanie evanjelia aj jeho listy a ich štruktúru ste označili za unikátne.  

Pavol dával veľmi výrazné svedectvo o Ježišovi jedinečným spôsobom – vysvetľoval, čo znamená prijať Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna do svojho života a ako sa človek nakoniec stáva pred Bohom spravodlivý či zachránený alebo vykúpený. Veľkú tému ospravedlnenia vo viere v Ježiš Krista Pavol rozkrýva vo svojich antijudaistických listoch Galaťanom, Rimanom a tiež Filipanom.

Pavlove listy sú vôbec prvé svedectvá o Kristovi, ktoré literárne zachytávajú náuku o Kristovi a morálne implikácie z nej. Prvý z Pavlových listov (celkovo sa mu pripisuje až trinásť listov) bol Prvý list Solúnčanom z roku 50, respektíve 51 po Kristovi. Jeho listy sú mimoriadne aj svojou štruktúrou. Pavol najskôr povzbudí čitateľov vo viere, vovádza ich do vzťahu s Ježišom Kristom a až potom, keď človek hlboko uverí v Krista, vyžaduje od tých, ktorým boli listy určené, dodržiavať etické nároky kresťanstva. Teda až vo viere dokážeme žiť morálne nároky z viery, inak ich skutočne ani nedokážeme žiť. 

Tretia časť výstavy sa týka materiálnych symbolov viery a kresťanstva a je obsahovo najbohatšia. 

V tretej sekcii nachádzame umelecké artefakty, ktoré odrážajú reálny život ľudí, ktorí prijali Krista do svojho života. Je tam veľa epigrafických záležitostí, umeleckých predmetov, reliéfov na náhrobkoch a sarkofágoch, v rámci ktorých zrazu grécko-rímska sofistikovaná forma dostáva nový kresťanský obsah najmä cez umeleckú tematizáciu sviatostí krstu a Eucharistie, ale aj mučeníctva, smrti a večného života po nej.

Návštevník môže pozorovať na pozadí mnohých reliéfov zvláštnu typológiu. Ide o to, že sa k Ježišovi priradí nejaký typos, čiže postava, udalosť či príbeh zo Starého zákona, aby sa tak poukázalo na to, že Starý zákon je predobrazom Nového a zároveň sa v Novom napĺňa Starý zákon. Je tam napríklad krásny reliéf s príbehom o Jonášovi. Na okraji je vzkriesený Lazár, na jeho konci Noe a v strede je pásmo o vypľutom prorokovi na breh. Vieme že bol Bohom poslaný do Ninive vyzvať mesto k pokániu. Odmietol ísť, z lode do Taršišu ho námorníci vyhodia a dokonca aj veľryba ho vypľuje.

Satirický príbeh o Jonášovi a veľrybe poznáme; je to v podstate fascinujúce podobenstvo, ako židovský prorok nechápe, že Boh môže byť otvorený a milosrdný aj voči inému národu ako len židovskému. Vo frustrovanom Jonášovi vidíme príbeh človeka, ktorý sa musí otvoriť voči Božiemu milosrdenstvu dostupnému pre všetkých. Pozoruhodné je, že Jonášov príbeh je zachytený na reliéfe spolu s Noemom, zachráneným z vody potopy, tiež je tu obraz vzkriesenia Lazára, čím tento mix motívov symbolicky vyjadruje jednak myšlienka vzkriesenia a jednak aj pokánia, ktoré Boh vo svojej milosti dáva každému človeku. Pokánie nesie zároveň nádej na vzkriesenie, lebo je novým životom v Bohu, ktorý dáva život.

Je zaujímavé, ako sa symboly kresťanstva dostávajú na jednotlivé nádoby, na kultové predmety, lampy a na reliéfy rôznych predmetov, ktoré sa v tom čase používali. Poukazuje to na vieru ľudí, ktorá sa odráža na umeleckých predmetoch, ale aj v dobovej materiálnej kultúre. 

Tiež sú tu zábery na takzvané libely zo severnej Afriky z 3. storočia po Kristovi, zápisy obetovania rímskym bohom. V prípade, že kresťania odmietali obetovať, boli umučení. To bol prípad Felicity a jej slúžky Perpetuy.

Štvrtá časť výstavy je venovaná písomnej tradícii posvätných textov. Najmä Židia a kresťania kládli dôraz na uchovávanie písomných dokladov svojej viery. S odpismi starozákonných a iných náboženských textov súvisí aj nález z roku 1947, keď boli nájdené prvé zvitky v Kumráne a ich nález pokračoval do polovice päťdesiatych rokov. Nálezy v Kumráne v jedenástich jaskyniach patria k najvýznamnejším biblickým archeologickým objavom minulého storočia.

Kumránske zvitky, odpisy nielen kníh Starého zákona, ale aj sektárske a apokryfné spisy sa našli na severozápadnom brehu Mŕtveho mora v nálezisku Chirbet Kumrán. Niektorí toto miesto anachronicky nazývajú kláštor, čím chcú vyjadriť, že tu žila komunitným životom skupina mužov, esénov so špecifickou náboženskou profiláciou – boli silne zameraní na rituálnu čistotu, z toho dôvodu žili v celibáte a venovali sa rituálnemu očisťovaniu, modlitbe, čítaniu Svätého písma a mali spoločné stolovania. Viedol ich učiteľ spravodlivosti. Prerušili kontakt s kultom v Jeruzaleme, ktorý sa praktizoval v Chráme, pretože tam pôsobil zločinný veľkňaz, preto okolo roku 140 pred Kristom odišli do judskej púšte, kde s určitou prestávkou v rokoch 40 až 4 pred Kristom žili kumránci svoj vzťah s Bohom v komunite, ktorá stabilne dosahovala okolo 200 členov.

Tu prepisovali tiež početné texty a v predvečer rímskeho zničenia pevnosti v roku 68 po Kristovi ich odložili pre ďalšie generácie. Kumrán bol v Prvej židovskej vojne (66 – 70 po Kristovi) zničený, no kumránci v snahe zachrániť odpisy, ktoré písali na papyrus, ale aj na pergamen či už v hebrejčine, gréčtine a tiež v aramejčine, ukryli do amfor v okolitých púštnych jaskyniach, kde čakali do svojho odhalenia, ktoré nastalo o cca 1 900 rokov neskôr, v roku 1947.

Objavené zvitky, často vo fragmentárnej podobe, sú odpisy a preklady textov čisto zo židovského prostredia. Okolo 40 percent textov sú biblické texty Starého zákona, 30 percent sú apokryfné texty a 30 percent sektárske texty, teda vlastné texty danej komunity, čiže radikálnej sekty esénov, dnes označovanej ako kumránci. Nenachádzajú sa tam žiadne kresťanské texty, aj keď v 90-tych rokoch sa o tom veľa špekulovalo a viedla sa o tom intenzívna vedecká diskusia. To, že by niektoré z fragmentov s gréckym textom mohli byť kresťanskými textami, sa nepotvrdilo, naopak, vyvrátilo, hoci určitý slovník v sektárskych textoch z Kumránu má afinitu so slovníkom novozákonných textov, čo odkazuje na spoločnú teologickú tradíciu a očakávania zdieľané v Izraeli.

Na fotografiách je tiež prvý nájdený text Nového zákona, je to Rylandsov papyrus P52 uchovaný v Univerzitnej knižnici Johna Rylandsa v Manchestri. Ide o papyrusový fragment o rozmeroch 9 × 6,5 centimetrov, na ktorom  je odpis Jánovho evanjelia. Egyptológ Grenfell ho kúpou získal na trhu v Egypte v roku 1920. Podľa kaligrafie, čiže dobového spôsobu písania gréčtiny, vieme, že pochádza z roku 125 po Kristovi. Je to text Jánovho evanjelia z kapitoly 18, 31-33.37-38 o procese Ježiša pred Pilátom.

Odpisy textov sa robili spočiatku na papyrus, ktorý sa lisoval a viazal do papyrusových zošitov, ktoré vznikali tak, že z vylisovaného papyrusu sa zoplo niekoľko listov a utvoril sa kódex vo forme zošitu. Ten však nemohol obsahovať celý Nový zákon, ale napríklad len Lukášovo a Jánovo evanjelium dokopy. Budú to neskôr až pergamenové kódexy zo štvrtého a následných storočí po Kristovi, ktoré budú obsahovať grécke texty celého Starého a Nového zákona.

Na paneloch štvrtej sekcie výstavy vidieť aj nálezy z egyptského náleziska Oxyrhynchus a tiež z múzeí v Oxfordských kolégiách. Dnes existuje cca šesťtisíc textových svedkov Nového zákona v gréčtine v majuskulnom a miniskulnom gréckom písme zachytenom na papyrusoch, pergamenoch alebo v lekcionároch. Je pozoruhodné, že žiadne iné dielo svetovej literatúry nedosahuje také množstvo odpisov, čo iste svedčí o ich význame odkazu textov pre prepisovateľov a najmä pre čitateľov.

Aký význam má výstava pre súčasného moderného človeka? 

Výstava cez zobrazené artefakty a historické dokumenty veľkolepo a pútavo prezentuje kresťanstvo, jeho šírenie a prežívanie a v neposlednom rade najmä dôležitosť a nenahraditeľnosť osoby Ježiša Krista. Ešte viac však môže priniesť človeku živý vzťah s ním a prežívanie kresťanstva ako reálne účinnej sily, ktorá sa prejavuje v živote človeka cez úprimnú vieru v osláveného vzkrieseného Ježiša Krista. Práve vianočné sviatky, ktoré sú sviatkami vtelenia Slova, sú skvelou príležitosťou na stíšenie a zamyslenie sa nad pravdivosťou a autentickým zmyslom kresťanstva.