Ešte slovíčko k tomu, čo prekáža návštevníkom v Slovenskej národnej galérii

Nestáva sa často, aby text venovaný kritike výstavy vyvolal takú diskusiu. V Štandarde sa to stalo a k téme sme sa preto rozhodli vrátiť. Píše Jaroslav Daniška.

Minulý týždeň sme uverejnili krátky text Alžbety Vlčkovej, ktorá pôsobí v Brne a ktorá bola po návšteve SNG zhrozená a napísala k tomu pár poznámok.

Text mal prekvapujúco vysokú čítanosť a zasiahol aj zodpovedných v SNG. Volala mi napríklad pani Katarína Bajcurová, bývalá riaditeľka SNG, ktorej prekážali niektoré hodnotenia autorky. Ponúkol som jej priestor na reakciu, rozhodla sa však ponuku nevyužiť.

Bolo to mi to ľúto a keďže si pani Bajcurovú vážim, v minulosti bola viackrát hosťom relácie K2, ktorú som robil v rozhlase, kde vedela pútavo rozprávať napríklad o Jozefovi Jankovičovi či Ladislavovi Gudernovi, bol som si výstavu pozrieť a zhodnotiť námietky pani Vlčkovej osobne.

Katarína Bajcurová je kurátorkou expozície Moderna, ktorú Vlčková kritizovala, ale kritika smerovala aj na expozíciu Sakrálne umenie.

Alžbeta Vlčková nemá pravdu v jednej veci, výstava Moderna nie je zostavená „výlučne z diel súkromných zberateľov“. Je to presne naopak, absolútnu väčšinu tvoria diela, ktoré sú vo vlastníctve SNG, diela zo súkromných zbierok sú zastúpené len okrajovo, ide doslova o pár výnimiek.

Bokom by som ponechal aj Vlčkovej názor, či do Moderny patrí alebo nepatrí Ladislav Mednyánszky. Bajcurová k tejto téme publikovala mnohé práce (okrem iného Výtvarná moderna Slovenska: Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949), nielen podľa nej Mednyánszky do moderny patrí, ale viem si pokojne predstaviť napríklad maďarského autora, ktorý by rozlíšil slovenské (československé) a uhorské umenie, a všetko by rozčlenil inak. Chcem tým povedať, že táto námietka nie je podstatná a prípadná diskusia môže len oživiť záujem o Mednyánszkeho aj slovenskú výtvarnú modernu.

Podstatné sú ale nosné výhrady Alžbety Vlčkovej k inštalácii výstavy. Tá je naozaj hrozná. A nejde o ojedinelý názor, počas mojej návštevy to neskrývane konštatovali viacerí návštevníci, ktorí sa tlačili v úzkych priestoroch, kde boli natlačené diela, ktoré nemali dostatok priestoru, k niektorým sa bolo treba skláňať a najmä sa rušili navzájom.

Zbierka rodiny Zubaľovcov. Foto: archív redakcie

Najhoršie je na tom inštalácia zbierky Linea rodiny Zubaľovcov (kurátorka Alexandra Homoľová), ktorú táto rodina darovala národnej galérii. Dominantná časť výstavy je natlačená v mimoriadne stiesnenej chodbičke, zle nasvietená (v podstate nenasvietená), bez popisiek k obrazom, dielo vedľa diela, niekde až v štyroch radoch nad sebou. Iste, zjavne ide o úmysel, ale to nijako neospravedlňuje tento nevkusný počin. Počas mojej návštevy sa na to sťažoval jeden z návštevníkov, zamestnankyňa SNG mu s porozumením dala za pravdu, zjavne nepočula výhradu po prvýkrát, sama uznala, že diela bez názvov porušujú jeden zo zmyslov a poslaní galérie. Inštaláciu prirovnala k verejnému depozitáru, a presne tak to aj vyzerá.

Úmysel kurátora a SNG je veľmi prvoplánový, pôsobí jednoducho nezrelým dojmom. V obrovských priestoroch novej galérie, kde sú niektoré chodby prázdne, to diváka nevyhnutne uráža. Do „chodbičky depozitára“ treba napokon kvôli ochrane diel regulovať vstup. Boli sme tam asi 6-7, aj tak sme si zavadzali a rušili sa navzájom. Ktovie, čo by na to povedal Dr. Zubaľ.

Žiaľ, podobne je na tom aj Moderna.

Diela sú doslova nakope, vrstvené v poschodiach, jedno ruší druhé, niekde je inštalácia vyslovene nevhodná, napríklad umiestnenie Sikorovej čiernej diery v rohu pri sklenenej stene vedľa monumentálneho Jasuscha.

Pomsta Rudovi Sikorovi, grafika vpravo pri sklenenej stene. Foto: archív redakcie

Zvláštnym dojmom pôsobí aj miestnosť s videom, kde je okrem obrazovky s filmom inštalovaných až 14 (!) obrazov a obrázkov a to všetko v stenami ohradenej miestnosti s pôdorysom zhruba 4 x5 metrov. Dojem je otrasný.