Ešte slovíčko k tomu, čo prekáža návštevníkom v Slovenskej národnej galérii

Minulý týždeň sme uverejnili krátky text Alžbety Vlčkovej, ktorá pôsobí v Brne a ktorá bola po návšteve SNG zhrozená a napísala k tomu pár poznámok.

Text mal prekvapujúco vysokú čítanosť a zasiahol aj zodpovedných v SNG. Volala mi napríklad pani Katarína Bajcurová, bývalá riaditeľka SNG, ktorej prekážali niektoré hodnotenia autorky. Ponúkol som jej priestor na reakciu, rozhodla sa však ponuku nevyužiť.

Bolo to mi to ľúto a keďže si pani Bajcurovú vážim, v minulosti bola viackrát hosťom relácie K2, ktorú som robil v rozhlase, kde vedela pútavo rozprávať napríklad o Jozefovi Jankovičovi či Ladislavovi Gudernovi, bol som si výstavu pozrieť a zhodnotiť námietky pani Vlčkovej osobne.

Katarína Bajcurová je kurátorkou expozície Moderna, ktorú Vlčková kritizovala, ale kritika smerovala aj na expozíciu Sakrálne umenie.

Alžbeta Vlčková nemá pravdu v jednej veci, výstava Moderna nie je zostavená „výlučne z diel súkromných zberateľov“. Je to presne naopak, absolútnu väčšinu tvoria diela, ktoré sú vo vlastníctve SNG, diela zo súkromných zbierok sú zastúpené len okrajovo, ide doslova o pár výnimiek.

Bokom by som ponechal aj Vlčkovej názor, či do Moderny patrí alebo nepatrí Ladislav Mednyánszky. Bajcurová k tejto téme publikovala mnohé práce (okrem iného Výtvarná moderna Slovenska: Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949), nielen podľa nej Mednyánszky do moderny patrí, ale viem si pokojne predstaviť napríklad maďarského autora, ktorý by rozlíšil slovenské (československé) a uhorské umenie, a všetko by rozčlenil inak. Chcem tým povedať, že táto námietka nie je podstatná a prípadná diskusia môže len oživiť záujem o Mednyánszkeho aj slovenskú výtvarnú modernu.

Podstatné sú ale nosné výhrady Alžbety Vlčkovej k inštalácii výstavy. Tá je naozaj hrozná. A nejde o ojedinelý názor, počas mojej návštevy to neskrývane konštatovali viacerí návštevníci, ktorí sa tlačili v úzkych priestoroch, kde boli natlačené diela, ktoré nemali dostatok priestoru, k niektorým sa bolo treba skláňať a najmä sa rušili navzájom.

Zbierka rodiny Zubaľovcov. Foto: archív redakcie

Najhoršie je na tom inštalácia zbierky Linea rodiny Zubaľovcov (kurátorka Alexandra Homoľová), ktorú táto rodina darovala národnej galérii. Dominantná časť výstavy je natlačená v mimoriadne stiesnenej chodbičke, zle nasvietená (v podstate nenasvietená), bez popisiek k obrazom, dielo vedľa diela, niekde až v štyroch radoch nad sebou. Iste, zjavne ide o úmysel, ale to nijako neospravedlňuje tento nevkusný počin. Počas mojej návštevy sa na to sťažoval jeden z návštevníkov, zamestnankyňa SNG mu s porozumením dala za pravdu, zjavne nepočula výhradu po prvýkrát, sama uznala, že diela bez názvov porušujú jeden zo zmyslov a poslaní galérie. Inštaláciu prirovnala k verejnému depozitáru, a presne tak to aj vyzerá.

Úmysel kurátora a SNG je veľmi prvoplánový, pôsobí jednoducho nezrelým dojmom. V obrovských priestoroch novej galérie, kde sú niektoré chodby prázdne, to diváka nevyhnutne uráža. Do "chodbičky depozitára" treba napokon kvôli ochrane diel regulovať vstup. Boli sme tam asi 6-7, aj tak sme si zavadzali a rušili sa navzájom. Ktovie, čo by na to povedal Dr. Zubaľ.

Žiaľ, podobne je na tom aj Moderna.

Diela sú doslova nakope, vrstvené v poschodiach, jedno ruší druhé, niekde je inštalácia vyslovene nevhodná, napríklad umiestnenie Sikorovej čiernej diery v rohu pri sklenenej stene vedľa monumentálneho Jasuscha.

Pomsta Rudovi Sikorovi, grafika vpravo pri sklenenej stene. Foto: archív redakcie

Zvláštnym dojmom pôsobí aj miestnosť s videom, kde je okrem obrazovky s filmom inštalovaných až 14 (!) obrazov a obrázkov a to všetko v stenami ohradenej miestnosti s pôdorysom zhruba 4 x5 metrov. Dojem je otrasný.

Na výstave som stretol profesora Mikulu s manželkou a bez toho, aby poznali text Alžbety Vlčkovej, hovorili to isté. A vôbec neboli sami.

Veľmi nevyrovnane pôsobilo osvetlenie. Výstava Hvězdy. Česká moderna zo súkromných zbierok (kurátorka Katarína Bajcurová) bola nasvietená veľmi intenzívne, farby Kupku, Procházku, Toyen či Fillu to prežiarilo, ostatné výstavy (osobitne Zubaľova zbierka) mali osvetlenie nevyrovnané, až žiadne.

Vyzdvihnúť treba naopak prítomnosť viacerých sôch Jozefa Jankoviča, ktorému síce chýba socha v meste, ale v SNG (predpokladám že aj vďaka Kataríne Bajcurovej) je už reprezentatívne prítomný. A to je dobre.

V plnej miere však platí výhrada, že návštevník v novej galérii blúdi. Keď som sa spýtal pri pokladni, kadiaľ sa mám vydať k českej výstave, bolo mi odporučené, aby som sám trošku poblúdil. Nesťažujem sa, mal som dosť času, ale profesionálne to určite nepôsobí. Rovnako ako mizerné značenie, vydýchaný vzduch pri Kollerovej výstave, kde boli exponáty tiež pomerne husto vedľa seba (kurátorka Alexandra Kusá).

Najnedôstojnejšie však dopadla inštalácia Sakrálne umenie (kurátori Katarína Kolbiarz Chmelinová, Dušan Buran). A zďaleka nejde len o uloženie takmer dvoch desiatok piet na akoby polici, kde kvantita „zabíja“ kvalitu, čo kritizovala už Vlčková.

Spočítajte, koľko nás je. Sakrálne umenie plní nový cieľ. Foto: archív redakcie

Už uvedenie výstavy návštevníka provokuje, autori v popiske pri vchode píšu: „Pojem umeleckého diela je v stredoveku sporný. Správne by sme mali hovoriť o kultových či liturgických predmetoch.“

Je to len ďalšia provokácia či priamo nevzdelanosť? Naozaj treba hájiť pojem umenia pri sakrálnych dielach stredoveku? Pamätám si na jednu esej Umberta Eca, kde si povzdychol, ako trpí v galériách, keď vidí, že návštevníci nepoznajú a nerozumejú antickým a kresťanským motívom. Eco mal z toho zážitok svätokrádeže, v SNG to môžete zažiť aj vy.

Keďže som sa tu opäť stretol s manželmi Mikulovcami, odkážem na Valérov bonmot. Pobúrilo ho to: "Ktovie, či by to dokázali povedať aj o socialistickom realizme."

Nielen piety, ale opäť najmä hromadenie a kopenie vyše tucta mariánskych sôch na malom priestore opäť pripomenú poznámku o depozitári. Nuž a zbytočne zúžené chodby, ktoré spôsobujú „pískanie“ alarmov súčasne vyvolávajú aj empatické ospravedlňovanie dozorujúcich zamestnankýň, ktoré tiež mrzí, že aj keď sa vyhnete inému návštevníkovi, vyvolávate nežiadanú pozornosť alarmu.

Pritom na všetko tu je dosť priestoru.

Návšteva SNG, skrátka, núti človeka rozmýšľať, kde sa stala chyba. V kurátormi vybraných dielach, v zbierkach SNG či obrazoch zo súkromných zbierok to nie je. Ani v budove a jej rekonštrukcii problém nie je. Ale inštalácie viacerých výstav sú nehodné erbovej inštitúcie.

Nie, kaviarne ani detské kútiky galérie nezachránia. Ich zmysel je niekde inde.

Netreba sa urážať, treba to napraviť.