Potrebu rýchleho prijatia rozsiahlej novely Trestného zákona vláda odôvodňuje požiadavkou ochrany ľudských práv, ktorých porušovanie konštatoval Ústavný súd, a systémovou zaujatosťou špeciálnej prokuratúry na čele s Danielom Lipšicom. Tieto tvrdenia neospravedlnia zrýchlené legislatívne konanie, cez ktoré ho vláda chce presadiť. Ale to nič nemení na tom, že novela prináša mnohé pozitíva požadované advokátmi či sudcami, ako aj rozhodnutiami medzinárodných inštitúcií.
Špeciálny prokurátor v rozhovore pre denník SME vysvetľoval svoje výhrady k tejto novele a označil tvrdenie o porušovaní práv zo strany jeho úradu za kolosálnu lož. Nálezy ústavného súdu totiž smerovali proti výrokom súdov, ktoré rozhodovali o väzobnom stíhaní obvinených, a nie priamo voči prokuratúre. Zároveň dodal, že išlo iba o procesno-technické záležitosti ako neodôvodnenie kolúznej väzby a ani jeden nález nekonštatoval manipulácie konaní alebo nedôvodnosť trestných konaní.
Prokurátor sa zodpovednosti nezbaví
Taktne je pritom zamlčiavané, že je to prokurátor, kto dáva návrh na väzbu. Rovnako je to prokurátor, ktorý dáva súdu podklady na rozhodovanie o väzbe, pričom súd vychádza z týchto dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní. Odľahčene nazvať ako technicko-procesne záležitosti zdôvodnenie kolúznej väzby je cynickým prístupom k ochrane ľudských práv, čo by malo byť základom práce prokurátora. Ak berieme na zreteľ neprimerané, až stredoveké podmienky väzobného stíhania, dôvody väzby sú alfa a omega celého rozhodovania pri väzobnom stíhaní. Teda, či človek strávi niekoľko mesiacov či rokov v neľudských podmienkach, pri ktorých sa takmer bez výnimky vyvinú u väznených osôb finančné, fyzické alebo psychické problémy.
Ak sa ukáže, že takáto osoba bola daná do väzby neoprávnene, nemožno sa stotožniť s názorom, že takýto najzávažnejší zásah do jej slobody bol urobený zákonne. Nesmie sa to nazvať len akýmsi technicko-procesným pochybením.
Konštatovanie o tom, že nálezy ústavného súdu neobsahujú nedôvodnosť trestných konaní, je rovnako účelovo skresľujúce zavádzanie verejnosti. To totiž môže konštatovať buď prokurátor v prípravnom konaní, alebo následne súd na hlavnom pojednávaní, pri vyslovení viny alebo neviny. Ústavný súd rozhoduje o sťažnosti v tom zmysle, že je viazaný jej obsahom. A obsah sťažností je formulovaný do podoby konkrétnych porušení, ako napríklad absencia dôvodov väzby či zaujatosť sudcu, ale nie všeobecného namietania dôvodnosti trestného stíhania.
V tomto smere je potrebné dať do pozornosti nález ústavného súdu pod spis. zn. I. ÚS 640/2022, v ktorom konštatuje, že zostávajú aktuálne východiská ústavného súdu, v zmysle ktorých nebude možné právomoc ústavného súdu uplatniť smerom k preskúmaniu dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti či postupu orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere.
Zjednodušene povedané, ústavný súd ani nemôže skúmať, či je trestné stíhanie odôvodnené, ako to prezentuje špeciálny prokurátor.
Problém kajúcnikov je tu už dlho
Daniel Lipšic sa vyjadroval k novej úprave podmienok spolupracujúcich obvinených, ľudovo nazývaných kajúcnici. Poukázal na ich efektívne využívanie v prípadoch zločineckých skupín, ktoré páchali násilné alebo drogové trestné činy, a že v týchto prípadoch ich nikto nespochybňoval. Deje sa to podľa jeho názoru iba v prípade stíhania politikov. To opäť nie je pravda, pretože spochybňovanie výpovedí kajúcnikov prebiehalo už počas rozkladania spomínaných mafiánskych skupín. To, že sa prvé z mnohých rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, ako prípady bratov Adamčovcov alebo Mucha, či Vasaráb a Paulus vs Slovenská republika dostávajú do fázy rozhodnutí až teraz, je spôsobené neúmernými dĺžkami celých trestných konaní.
Európsky súd však konštatuje rozsiahle porušovanie práv na obhajobu a spravodlivý proces týchto už odsúdených osôb s tým, že ich odsúdenie bolo založené na výpovediach kajúcnikov, ktoré neboli dostatočne verifikované či podložené, a neraz boli aj vyslovene klamlivé, len aby získali benefity od orgánov činných v trestnom konaní.
V jednom prípade išlo dokonca o praktickú trestnoprávnu imunitu zo strany prokurátora pre človeka, ktorý sa podieľal na vražde. Takto odsúdené osoby potom, samozrejme, vyhrávajú medzinárodné konania proti Slovenskej republike, a to im otvára priestor na rušenie už právoplatných odsúdení. A nárok na poriadne odškodné. To všetko iba preto, že systém použitia kajúcnikov bol už pri týchto skupinách hrubo zneužívaný zo strany štátnej moci, iba aby sa dosiahlo požadované odsúdenie. Nahlas sa o tom nehovorilo preto, že ak na porušenie zákona poukazuje klasický mafián, nemá to takú mediálnu podporu ako v prípade politika. Následok v podobe krivenia spravodlivosti je však rovnaký.
Špeciálny prokurátor pritom súhlasí s lepšou úpravou pri spolupracujúcich obvinených, a nebráni sa ani záznamom o ich benefitoch. Nepáči sa mu však zavedenie desaťdňovej lehoty na predloženie týchto benefitov súdom už v rozpojednávaných veciach, čo je podľa jeho názoru nevykonateľná vec aj preto, že tieto benefity mohli dohadovať iné prokuratúry. To je pritom prekvapivé tvrdenie, pretože ak osoba nedostala výmenou za svoje svedectvo žiaden benefit, stačí to oznámiť.
Ak dostala zákonné benefity, ako zníženie trestu alebo zastavenie trestného stíhania, to predsa nemôže byť pre prokurátora, ktorý tieto veci dohodol, problém, aby behom pár hodín nenapísal na papier ich zoznam. Ak prokurátor vie spísať behom 48 hodín od zadržania osoby návrh a odôvodnenie väzby, čo je rozsahom niekedy skutočne obsiahle, nie je žiaden racionálny dôvod sa domnievať, že nestihne spísať zoznam výhod pre kajúcnika do desiatich dní.
Benefity môžu kajúcnikov ovplyvňovať
Skutočná príčina odporu voči tejto zmene môže spočívať práve v daných benefitoch. Ako by to vyzeralo, ak by sa ukázalo, že univerzálni svedkovia ako Slobodník a Makó dostávali za svoju rozsiahlu trestnú činnosť nielen podmienečné tresty, ale dokonca aj finančné benefity. Obhajoba by ich dôveryhodnosť a úmysel vypovedať proti ich klientom úplne spochybnila, a aj v prípade odsúdenia na vnútroštátnych súdoch, ich klienti by boli úspešní na tom európskom.
Zrejme by sa naplnili podozrenia o tom, že títo kajúcnici sa nedostali k zmenám svojich právnych kvalifikácií z obzvlášť závažných trestných činov na rôzne prečiny na základe dôkazov, ale na základe ich svedectiev. V tomto smere aj samotná moderátorka rozhovoru poukázala na fakt, že Špecializovaný trestný súd vracia prokuratúre ich dohody o vine a treste, lebo tresty zo strany prokurátorov pre týchto kajúcnikov sú neprimerané nízke.
Znižovanie trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch je ďalšia zmena, ktorú špeciálny prokurátor kritizuje. Opäť tvrdí, že tieto vysoké sadzby doposiaľ nikomu neprekážali, hoci odborná obec so svojimi výhradami v tomto smere naprieč mnohými rokmi vystupovala v odborných diskusiách. Skutočne máme extrémne vysoké trestné sadzby ďaleko za európskym priemerom, a to vďaka trestnému zákonu, na ktorého tvorbe sa podieľal Daniel Lipšic.
Jeho výhrada, že k týmto zmenám prišlo z dôvodu stíhania určitých osôb, je absolútne namieste. Politici sa totiž zvyknú rozhýbať k radikálnym zmenám zákonov až potom, ak sa ich začnú bytostne dotýkať. A trestné sadzby sa pri korupcii znižujú spôsobom, že bude možné ukladať podmienečné tresty aj v prípadoch, v ktorých by to súčasne nebolo možné.
Vysoké tresty neprinášajú pozitíva
Napriek tomu treba podotknúť k výhrade o náraste tohto druhu kriminality skutočnosť, že podľa štatistických a aj iných ukazovateľov, táto kriminalita nemala klesajúci charakter napriek vysokým sadzbám. Tieto tresty jednoducho nefungovali, a plnili sa nimi väznice, ktoré už nezvládajú ďalší nápor väzňov. Napriek prezentovaným mediálnym prípadom realita korupčných trestných činov je skutočne taká, že vo väčšine konaní ide o drobné úplatky, za ktoré dostávali obyčajní ľudia aj pri prvom odsúdení roky natvrdo. Vysokoprofilové kauzy politikov a podnikateľov majú síce mediálne pokrytie, ale tie sú skôr výnimkou, ako pravidlom pri korupčných veciach.
Zväčša preto, lebo títo ľudia vedia pracovať spôsobom, že nemusí ísť o nezákonné konanie, hoci môže mať naoko blízko k trestnej činnosti. Ako sa to neskôr ukázalo v prípade Haščáka a siskára Arpáša, ktorý vraj vynášal za úplatky informácie. Zníženie sadzieb pritom neznamená, že páchateľ dostane podmienku. To je na rozhodnutí súdu, ktorý vzhľadom na okolnosti môže udeliť trest aj vo vyššej hranici trestnej sadzby. Stále platí, že pri vyššej miere korupčnej trestnej činnosti sudca môže udeliť nepodmienečný trest. Nízke trestné sadzby za nenásilnú kriminalitu a možnosť odklonov od výkonu trestu vo väzniciach je pre spoločnosť prínosom nie len pre znižovanie recidívy, ale aj pre štátny rozpočet, ktorý momentálne každoročne priemerne míňa na každého väzňa 30 000 eur ročne. Pri počte takmer 10 000 väzňov to nie je zanedbateľné číslo.
Samotná restoratívna justícia funguje, ako to môžeme vidieť na príkladoch krajín, ako je Nórsko. Nízka miera kriminality a recidívy je spôsobená aj tým, že sa štát snaží prevychovať správanie zločincov. Samotná podstata majetkových trestných činov pritom nie je takej závažnej povahy, aby nebolo možné udeľovať iné alternatívne tresty. Peňažné tresty až do výšky troch miliónov eur zabolia každého. A netreba zabúdať, že v prípade ich neuhradenia skutočne nastupuje väzenie.
Argument o premlčaní nesedí
Premlčanie trestných konaní je ďalší argument zo strany špeciálneho prokurátora. Znižovaním trestných sadzieb sa znižuje aj premlčacia lehota. Daniel Lipšic tvrdí, že sa tým premlčia rôzne známe kauzy alebo stíhania vplyvných osôb, ktoré tak vyviaznu bez trestu. Ako príklad uviedol kauzu Gorila, hoci sa v nej už roky nekoná. Ani nemôže, pretože celé trestné stíhanie bolo od začiatku postavené na nelegálnych nahrávkach, a teda aj ďalšie z toho vyplývajúce dôkazy boli nepoužiteľné. To konštatoval opäť ústavný súd, keď chceli policajti obchádzať zákon, len aby mohli odpočúvať záujmový byt.
Špeciálny prokurátor teda navodzuje dojem, že trestné stíhania sa zrazu nebudú stíhať vyšetrovať. Zabudol dodať jednu podstatnú skutočnosť. Vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, sa prerušuje. Do premlčacej lehoty sa nezapočítava čas, ak sa páchateľ úmyselne zdržiava v cudzine, a čas po ktorý bolo prerušené trestné stíhanie či iné. Polícii stačí začať trestné stíhanie vo veci, a premlčanie sa preruší, a začne plynúť nová premlčacia lehota. Ak štát nevie vyšetriť trestnú činnosť ani za desiatky rokov, hoci o nej má vedomosť, chyba nie je v premlčacích lehotách. Je v procese trestného stíhania.
Argument o tom, že zločinci budú ťažiť z časovej tiesne, teda z odbornej stránky neobstojí. Ale ako strašenie laickej verejnosti je to pomerne ľahko uchopiteľná téma. Podobne ako tézy o masívnom náraste zločinnosti v prípade nižších trestných sadzieb, na ktoré nie sú absolútne žiadne dáta. Ako príklad možno uviesť drogovú kriminalitu, ktorá aj napriek extrémnym trestom každoročne narastá. Dotýka sa nielen čoraz mladších ľudí, ale objavili sa aj nové nebezpečné negatíva. Vysoké tresty mali za následok experimenty s vývinom umelých náhrad bežných drog, ktoré sú de facto legálne pre ich zmenenú molekulárnu štruktúru, ale pri užívaní sú často omnoho nebezpečnejšie ako ich klasickí predchodcovia. Stačí sa pozrieť na syntetické náhrady marihuany v predajných automatoch v nákupných centrách, ktoré bežne využívajú aj mladistvé osoby.
Zmeny Trestného zákona sú účelové
Samozrejme, že všetky tieto zmeny Trestného zákona sú účelovo robené zo strany súčasnej vlády. Ale treba sa pozrieť aj na to, čo bolo ich spúšťačom. A tým neboli riadne vedené trestné stíhania, ale politické procesy bez právnych základov, okaté vytváranie malej skupiny kajúcnikov, ktorí boli buď členmi, alebo mali vedomosti o obrovskom množstve novoobjavených zločineckých skupín pôsobiacich na rôznych úrovniach štátu, a ktorí sa tvária, že vypovedajú, lebo ich ťaží svedomie. Na radikálne právne valcovanie jednoducho prišla odpoveď v podobe rovnako radikálnych zmien.
Hoci Daniel Lipšic tvrdí, že v týchto konaniach nerozhodovalo politické alebo stranícke tričko, nezávislý pozorovateľ sa tomuto dojmu nemôže ubrániť. Tento bývalý politik totiž kandidoval spolu s hnutím OĽaNO, ktoré verejne sľubovalo pozatváranie politikov vtedy bývalej vlády, pričom predseda tohto hnutia Igor Matovič sám opakovane tvrdil, že predčasné voľby posunuli na najneskorší možný termín práve z dôvodu, aby orgány činné v trestnom konaní mali čas stíhať dané osoby. Tým povedal, že politik vie, v akom stave sú jednotlivé neverejné trestné konania, a koľko času ešte polícia a prokuratúra potrebuje, aby mohla stíhať osoby na ktoré bolo ukazované či už politickým prstom, alebo prostredníctvom pexesa Veroniky Remišovej.
Bývalá vláda pritom účelovo zmenila zákon, aby sa práve Daniel Lipšic ako neprokurátor mohol stať špeciálnym prokurátorom po tom, čo ho prezidentka odmietla vymenovať za generálneho prokurátora. Viac očividné prepojenia ukazujúce na snahu plniť sľuby o zatváraní politikov by bolo možné hľadať iba ťažko.
Navrhované zmeny Trestného zákona pritom nie sú žiadnym extrémnym vybočením z európskeho práva. Naopak, riešia aj dlhodobo kritizované problémy v slovenskej justícii, akými sú aj neprimerané tresty. Novela Trestného zákona má nezdravú politickú príchuť pri jej presadzovaní, ale vo všeobecnosti prináša viac úžitku ako neprípustných zásahov do právneho štátu.
Jej hlavný problém je v osobách navrhovateľov, pretože tí sú v časti verejnosti a médií prezentovaní ako zločinci. A teda každý návrh z ich strany bude podľa nich vždy zákonite zlý.