Správa o našom vkuse: nič než priemer

Tým vôbec najsledovanejším programom tento rok so skutočne veľkým náskokom bola miniséria Nočný agent. Dosť ma to prekvapilo, nič som o nej totiž nepočul. Ani anotácia sa mi nezdala nijako povedomá. Po niekoľkých hodinách mi ale docvaklo: veď ja som to videl. Trúfam si tvrdiť, že tá neschopnosť spomenúť si nevypovedá iba o mojej slabnúcej pamäti, ale aj o povahe toho divácky mimoriadne úspešného diela. Nie je toho na ňom veľa na zapamätanie. Je dokonale priemerné, človek ho ako-tak znesie, keď potrebuje zabiť pár hodín a pripadá si veľmi unavený či lenivý na to, aby sa pozeral na niečo hodnotnejšie, alebo si dokonca napríklad čítal.

Nie dosť nudné alebo hlúpe na to, aby sledovanie vzdal. Nie dosť dobré, originálne, alebo aspoň osobitým spôsobom blbé na to, aby mu z toho čokoľvek ostalo v pamäti. Stopercentne naplnený „ideál“ úplného priemeru. Ľahko konzumovateľný, ničím neznepokojujúci, nikoho neurazí, nikoho nepovznesie, nikoho sa nijako nedotkne.

Priemer sa rozmáha a víťazí, dalo by sa povedať. Ale v určitej miere to predsa je vždy tak. Priemer predsa je to najčastejšie a najrozšírenejšie, inak by to nebol priemer. Zdá sa mi však, že dnes je ten tlak priemeru silnejší a synergicky vyvíjaný z viacerých strán.

Možno by som to mal vítať – priemerný autor je vo svete, ktorý oceňuje priemer, víťazom. Ale aj tak. Je pozoruhodné, že všeličo z toho, čo sľubovalo rozmanitosť a bohatosť, v skutočnosti vedie k čoraz väčšej štandardizácii, zameniteľnosti.

Nástup streamovacích služieb bol predsa vítaný, pretože mal priniesť dramatické zvýšenie ponuky, zvýšiť dostupnosť pestrej skladby titulov, uspokojiť publikum všemožného vkusu. Jeho najvýraznejším (iste, nie jediným) dôsledkom je však zosilnenie nivelizácie, síce nárast možností voľby, ale z väčšej časti len medzi mnohými a mnohými variantmi toho istého.

Tlak na priemer je možné vnímať aj v iných sférach kultúry, než je ten najmasovejší pop. V publicistike, ktorá je odhodlaná vidieť v umeleckom diele len vyjadrenie politickej tézy a posudzovať podľa toho, či tá téza je z hľadiska hodnotiteľa správna. Priemer predsa potrebuje práve toto, byť prinášaný iba kvôli naplneniu nejakého kritéria, ktoré nesúvisí s tvorivým výkonom. V dokonale spriemerovanom vizuálnom i verbálnom jazyku umelej inteligencie, ktorý sa šíri s nebývalou rýchlosťou. V prefabrikovaných vetách, ktoré používatelia sociálnych sietí jeden od druhého preberajú, aby sa nimi potom mlátili po hlavách. Rečami o diverzite, ktoré kamuflujú unifikáciu. A ešte v tom. A ešte v tamtom… Píšem toto všetko nie ako starnúci muž (ďalší inflačný výraz, ktorá bytosť nie je „starnúca“?), naštvaný na svet, ktorý nechápe.

Pretože nakoniec v tom všetkom nachádzam dôvod na optimizmus. Pri tom všetkom, čo sa napísalo a nahovorilo o výnimočnosti časov, ktoré žijeme, a z toho plynúcej výnimočnosti našich skúseností, sa totiž ľahko zabudne na tú najjednoduchšiu pravdu – zase až takí výnimoční nie sme. A naše časy tiež nie. A život má takú zvláštnu vlastnosť: nájde si cestu a prerazí si ju. Napríklad aj proti tej útlak vyvolávajúcej priemernosti dneška. Čím viac bude stláčaný, tým rýchlejšie ju začne hľadať. Aspoň teda dúfam.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.