O tom, že sa udialo niečo významné, svedčí aj fakt, že dokument doposiaľ stihli odmietnuť biskupské konferencie Nigérie (najľudnatejší africký štát), Malawi, Zambie, Kazachstanu a Britské bratstvo katolíckych kňazov, ktoré združuje viac ako päťsto kňazov z Veľkej Británie a kritizovali ho aj ukrajinskí biskupi. Prečo by to robili, ak daný dokument vlastne nič nemení?
No a napokon, ak sa nič nezmenilo, prečo mal potom kardinál Fernándéz ako nový prefekt dikastéria potrebu vydávať dokument k veci, ku ktorej sa ten istý úrad vyjadroval ešte len pred dvoma rokmi? A hlavne, prečo nový prefekt dikastéria v úvode k nemu píše, že "znamená skutočný vývoj oproti tomu, čo doposiaľ o požehnaniach hovorilo Magistérium a oficiálne texty cirkvi"?
Len týchto zopár príkladov ukazuje, že tým, ktorí tvrdia, že sa vlastne nič nedeje, jednoducho netreba veriť. Všetko je úplne naopak. Práve preto sa pár dní pred Vianocami chveje cirkev po celom svete.
Čo sa to deje?
Žehnanie párov v neregulárnych zväzkoch
Najzákladnejšou odpoveďou na túto otázku je, že na rozdiel od minulosti, od pondelka môžu kňazi požehnávať páry, ktoré žijú v "neregulárnom zväzku". Teda cirkevne nezosobášené heterosexuálne páry, ale aj homosexuálne páry.
Pritom Vatikán ešte len pred dvoma rokmi vydal dokument, ktorý túto prax zakazoval. "Nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, hoci aj stabilným, ktoré zahŕňajú praktizovanie sexuality mimo manželstva (t.j. mimo nerozlučného zväzku muža a ženy, z vlastnej podstaty otvoreného pre odovzdávanie života), ako je to v prípade zväzkov osôb rovnakého pohlavia," píše sa v dokumente z roku 2021.
Naproti tomu Fiducia Supplicans uvádza, že možno "požehnávať páry v neregulárnych situáciách a páry rovnakého pohlavia bez toho, aby sa oficiálne potvrdil ich status alebo sa nejakým spôsobom zmenilo trvalé učenie cirkvi o manželstve“.
Z toho vyplýva logická otázka: ako je možné, že dnes je povolené niečo, čo Vatikán ešte len pred dvoma rokmi vyslovene zakázal?
Nový typ požehnania?
Zjednodušene povedané, v minulosti sa predpokladalo, že existuje len jeden typ požehnania, ktorý by sme mohli nazvať liturgickým a ten nepovoľoval žehnať hriech, respektíve život v hriechu. Ak ste katolík a pred spoveďou si spytujete svedomie podľa Jednotného katolíckeho spevníka, prečítate tam aj vetu: "Netolerujem život môjho dieťaťa v konkubináte?" Konkubinát je staromódne slovo, ktorým sa označuje spolužitie muža a ženy bez sobáša.
Otázka znie: Ako zlúčiť, že z takéhoto spolužitia je potrebné spovedať sa, a súčasne je možné ho žehnať?
Nový prefekt Dikastéria pre náuku viery Victor Fernández tvrdí, že v skutočnosti existujú dva typy požehnania. Liturgické a neliturgické, pričom tie druhé sa viažu skôr k ľudovej zbožnosti. Povedané jeho slovami: "V skutočnosti sa ,jazyk, rytmus, priebeh a teologický dôraz‘ ľudovej pobožnosti líšia ,od jazyka, rytmu, priebehu a teologického dôrazu‘ zodpovedajúcej liturgickej činnosti."
No a páry žijúce v neregulárnych zväzkoch podľa neho možno žehnať práve neliturgickými požehnaniami. Teda mimo liturgického priestoru, bez liturgického oblečenia a presne stanoveného textu. Aspoň tak to vysvetľuje Michael Pakaluk, ktorý pôsobí na Pápežskej akadémii svätého Tomáša Akvinského a Catholic university of America.
Okrem náuky o požehnaní podľa neho Fiducia Supplicans mení aj učenie Cirkvi o neprokreatívnych sexuálnych aktoch a v istom zmysle považuje homosexuálny vzťah za dobrý, čo podľa neho znamená "zásadný posun v učení cirkvi o ľudskej prirodzenosti a zdá sa, že aj odmietnutie teológie tela svätého Jána Pavla II."
Praktická neudržateľnosť
Druhou vecou, na ktorú poukazujú viacerí komentátori, je istá praktická neudržateľnosť nového dokumentu. Ten tvrdí, že povolenie žehnať páry žijúce v neregulárnych vzťahoch, nijako nemení učenie cirkvi o manželstve a aby nedošlo k omylu, nariaďuje, že tieto požehnania sa musia diať mimo liturgického priestoru, bez liturgického oblečenia a ustáleného textu.
"Dokument Fiducia Supplicans dôrazne trvá na rozlišovaní medzi udelením požehnania homosexuálnemu páru a požehnania ich vzťahu," píše ďalší vplyvný americký autor Philp F. Lawler, ktorého text už vyšiel aj v slovenskom preklade. "Ale keď dvaja ľudia požiadajú kňaza, aby im udelil požehnanie ako páru, ako sa môže cirkev vyhnúť dojmu, že kňaz ako predstaviteľ katolíckej viery požehnáva ich zväzok?" pýta sa Lawler.
Nielen on poukazuje na fakt, že hoci sa Vatikán tvári rázne, požehnávanie párov, ktoré žijú v neregulárnych vzťahoch, bude pre spoločnosť v istom zmysle vždy znamenať aj určité schvaľovanie ich vzťahu. Obzvlášť ak ani dokument dikastéria, ktorý takúto prax povolil, nikde nespomína, že takéto vzťahy sú nemorálne, čo mu zas vyčítajú ukrajinskí biskupi.
Z iného uhla pohľadu na túto neudržateľnosť poukazujú aj dúhoví kňazi ako spomínaný James Martin, ktorý sa na sociálnych sieťach zmienil o tom, že sa mu ozývajú kňazi, ktorí sa ho pýtajú, aké slová použil pri požehnaní homosexuálnych párov. Dúhový kňaz im preto ponúkol svoju verziu. To však ukazuje, že aj samotní kňazi spontánne porušujú niečo, čo dokument zakazuje dokonca aj ich biskupom.
Že toto nariadenie bude ťažko vykonateľné, ukazuje aj samotný kardinál Fernández, ktorý v tom istom odseku, v ktorom zakazuje ustanovovať rituál požehnania, zároveň uvádza jeho základné črty, keď píše, že "v krátkej modlitbe, ktorá by predchádzala tomuto spontánnemu požehnaniu, by vysvätený služobník mohol vyprosiť jednotlivcom pokoj, zdravie, ducha trpezlivosti, dialóg a vzájomnú pomoc – ale aj Božie svetlo a silu, aby mohli úplne naplniť jeho vôľu".
Zlý smer
No a napokon si treba uvedomiť, kam Fernández a František týmto krokom nasmerovali katolícku cirkev. Nielen ona, ale aj všetky ostatné denominácie boli od šesťdesiatych rokov minulého storočia neustále pod paľbou pre tradičné učenie cirkvi o sexualite. Mnohé denominácie a náboženské spoločnosti tomuto tlaku podľahli. Katolíci však odolávali a všetci pápeži od Pavla VI. až po Benedikta XVI. zotrvávali na tradičnom učení cirkvi, pričom najmä Ján Pavol II. aj v dôsledku svetského tlaku rozvinul svoju fenomenálnu teológiu tela.
Dnes vidíme, aké dôsledky malo, že jednotlivé denominácie opustili tradičné učenia o sexualite. Čím viac tieto ustupovali svetu, tým viac sa počet ich nasledovníkov zmenšoval, hoci tí, ktorí boli zástancami zmien, vždy tvrdili, že po nich konečne nastane obnova ich náboženského života a spoločenstva.
Nedávno spravila prvý krok na opustenie tejto cesty aj katolícka cirkev. Asi nie je ťažké uhádnuť, aký vplyv by mali ďalšie kroky podobným smerom na praktizovanie viery a najmä na počet duší, ktoré sa vďaka tomu priblížia či vzdialia spaseniu.
Sledujeme veľké zmeny, ktoré sa začali na synode o rodine, pokračovali exhortáciou Amoris laetitia, ktorá otvorila príležitosť pristúpeniu k eucharistii pre rozvedených a znovu zosobášených, či pri odpovedi na dubia piatich kardinálov z októbra tohto roka.
Netreba zabúdať, že pri každej z týchto príležitostí sa na Slovensku ozývali vždy tie isté hlasy, ktoré tvrdili, že sa vlastne nič nedeje a učenie katolíckej cirkvi sa nijako nemení.
A tvrdia to aj dnes, keď sa nám priamo pred očami otvárajú dvere k zmene učenia cirkvi o požehnaní, sexualite a ľudskej prirodzenosti, čo zas vedie k tomu, že niektoré biskupské konferencie otvorene odmietajú učenie pápeža.
Katolicizmus zjavne čaká nárast vnútorného rozdelenia a chaosu. Riešiť spor medzi lojalitou k pápežovi a lojalitou k učeniu cirkvi, nie je nič príjemné. Ale riešiť ho treba.
