V Oáze našli útočisko, no nestrácajú nádej, že raz budú bývať vo vlastnom

Marek Leško a Gabriela Greškovičová žijú spolu už 30 rokov. Za ten čas už preskákali kadečo. „Dlho sme žili v podnájmoch. Ja som chodil do práce v Prahe. Rozmýšľali sme, že predáme jednoizbový byt, ktorý sme mali na KVP. Lenže priateľku okradla bytová mafia. Odkúpili od nej štátny byt a vykľul sa z toho podvod. Išli sme do rodičovského domu v Poľove. Tým pádom sme nemali peniaze na pôvodne zamýšľanú prístavbu,“ hovorí Leško o začiatku problémov. So súrodencami sa dohodli, že dom sa predá. Lenže za tie peniaze, ktoré po rozdelení zostali, sa nedal kúpiť žiadny byt ani dom.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťVianočný darček mesta pre korčuliarov. Klzisko v Mestskom parku predsa len otvoria

„Preto sme sa dostali do spomínaných podnájmov. Takto sme fungovali takmer 15 rokov. Pred rokom sme sa ale dostali do úzkych. Zdvihli nám nájomné, nemali sme šancu ho ďalej platiť. Nakoniec si tam nasťahovali dvoch cudzincov. Nemali sme inú možnosť, tak sme prišli sem. Volal som predtým nejakú dobu farárovi Petrovi Gombitovi, ktorý to tu má pod palcom. Takže sme skončili v Oáze, fungujeme tu rok,“ opisuje Leško pokračovanie ich príbehu.

Do Oázy prišli v októbri 2022. Dostali bývanie v dvoch spojených unimobunkách. Pôvodne v nich bol sklad. „Všetko sme vypratali, niektoré veci tu boli rozbité. Kúpeľňu som musel zrekonštruovať, lebo tam boli iba rúry. Diery, ktoré boli, som zatmelil. Káble na niektorých miestach viseli, tak som to tiež dal dokopy. Celý rok som sa nezastavil, stále je tu čo robiť,“ povedal Leško, no nesťažuje sa. V čase nášho príchodu domáci pán natieral dvere kuchynskej linky, aby farebne ladili so spodnou časťou. Berie to pozitívne, keďže podľa vlastných slov aspoň má čo robiť.

Mohlo by vás zaujímať

SpoločnosťDopravný podnik posilňuje počas lyžiarskej sezóny spoje MHD na Jahodnú

„Býva sa nám tu dobre a vieme zaplatiť 160 eur mesačne. Máme 17-ročnú autistickú dcérku, takže niečo dám na benzín, keďže chodím po ňu do školy, aj ju tam vozím. Lebo niekedy učiteľka zavolá aj skôr, že po ňu treba prísť. Ale vždy to vyjde lepšie, ako keby som niekde platil podnájom 700 eur,“ myslí si hlava rodiny.

Pochvaľuje si aj ďalšie možnosti, ktoré sa im tu naskytli. „V lete tu máme záhradku, vieme si niečo dopestovať. Mali sme úrodu paradajok, tie sme nemuseli kupovať celé leto. Urodili sa aj uhorky, mrkva i paprika. V predzáhradke sme mali krásne kvety. Páči sa nám tu, ale rozmýšľame, čo ďalej. Mali sme aj nejaké dlhy, takže sme ich museli vyriešiť,“ dodal Leško. Jeho cieľom je kúpiť v budúcnosti nejaký starší domček a opraviť si ho. Priateľka je ZŤP, on je na polovičnom invalidnom dôchodku. Dcéra je autistka, takže sa o obe stará. „Preto zatiaľ nemám šancu sa niekde zamestnať. Keď bude dcéra trochu staršia, tak sa poobzerám po nejakej práci,“ vysvetľuje.

Mohlo by vás zaujímať

ŠportTréner Ján Kozák ml.: Účasť slovenského tímu v Lige majstrov nevidím reálne

„Nečakáme na zázrak, ale uvidíme, čo sa bude dať robiť. Zatiaľ je nám tu dobre, máme strechu nad hlavou, aj teplo. S našimi príjmami by sme v podnájme nedokázali prežiť. Nielen nám, ale aj iným ľuďom by pomohli sľubované nájomné byty. Dnes je ťažký život, každý robí, čo môže. Pre nás je ale dôležité, že dcéra je tu šťastná. Má tu všetko, čo chce. Susedia sú celkom v pohode, dá sa s nimi vychádzať,“ dodal Leško. V skromnom obydlí majú obývačku spojenú s kuchyňou a spálňu. Nechýba ani kúpeľňa s WC. Teraz v zime je problémom drevo. Predsa len, kým sa priestor vyhreje, tak to nejaký čas trvá.

Obaja rodičia kladú dôraz aj na niečo iné. „Dôležité pre nás je, aby dcéra bola šťastná. Tu je úplne v pohode. Mysleli sme si, že si bude len ťažko zvykať, ale, našťastie, je to naopak. Má tu svoje veci a to jej stačí. Baví ju hudba, preto sme jej na Vianoce kúpili elektrický organ. Dali sme jej ho predčasne, lebo sa nevedela dočkať. No aj tak odpočítavala každý deň, ktorý ostáva do sviatkov,“ hovorí s úsmevom. Vrátil sa aj k budúcnosti a bývaniu. „Kým je nádej, tak je dobre. Počítam s tým, že budem chodiť na nejaké brigády. Ale uvažujem aj o nejakom zamestnaní, ktoré by som zvládol. Tu sme predsa len dočasne, ako každý. Preto sa musí niečo podariť,“ uzavrel odhodlane Marek Leško.