Hegerova vláda a politický osud Richarda Sulíka

Takzvané „štátnické gesto“ je nová metafráza tejto koalície. Štátnik je predsa ten, čo vie, ako krajinu riadiť, nie ten, čo musí odstupovať. Zvlášť v ťažkých časoch. Čo to znamená, že niekto tu úmyselne zabúda na význam slov alebo ten význam úmyselne popiera? A čo je z toho horšie?

Koniec politickej krízy veští upokojenie na istý čas a staronové problémy pred nami. Táto kríza predsa mala dve základné príčiny:

Po prvé, osobnosť Igora Matoviča, po druhé, mocenskú nerovnováhu partnerov vnútri vlády.

O tom druhom sa v podstate nehovorilo, pritom ide o jediný spôsob, ako zviazať to prvé – a predĺžiť životnosť vláde.

Čo sa rošádou Hegera a Matoviča presne zmení?

Nič. Len dvaja (traja) Matovičovi partneri vytvorili ilúziu, že príčinou je Matovič na čele vlády. Táto ilúzia ich dobehne.

Táto vládna koalícia už nosí znamenie napísané na čele, dozvedeli sme sa o nich príliš veľa, aby sme si mohli myslieť, že sa môže niečo zmeniť.

Dve poznámky do budúcnosti.

Po prvé, Igor Matovič je príliš politicky dominantný vo vláde. Zvyšné tri strany nedokážu vytvoriť alianciu, ktorá by jeho spôsoby dokázala krotiť. Nedokážu spolupracovať vecne, programovo, ani mocensky.

Tri príklady: Remišová so Šeligom zavádzali barličkou, že ide o osobný konflikt Sulíka a Matoviča. Kollár nedokázal po neprimeranom zásahu proti Vladimírovi Pčolinskému vzniesť požiadavku na otvorenie témy, ktorá súvisí s údajným mocenským zápasom v prostredí bezpečnostných zložiek (ministerstvo vnútra). Richard Sulík, ktorý fakticky zosadil Matoviča z premiérskeho kresla, nedokázal vytvoriť alianciu ani s Kollárom, ani s Remišovou.

Keďže táto kríza nepovedie k nastoleniu novej rovnováhy vo vláde (pomery sa nemenia), keďže Igor Matovič a jeho poslanci necítia žiadny podiel zodpovednosti za zlé riadenie štátu, veľmi rýchlo nás čaká déjà vu.

Ešte jedna poznámka k Richardovi Sulíkovi, napriek všetkému predsedovi najracionálnejšej strany v tejto vláde.

Jeho politický osud z neho opakovane robí spolujazdca.

Vo vláde Ivety Radičovej bol mocensky dvojka, ale ideovo po krachu Grécka zásadne formuloval postoj slovenskej pravice k eurokríze. Nepresadil sa a neprávom ho označili za rozbíjača vlády. Pritom iba zotrval na svojom programe a vládu povalilo to, že Iveta Radičová nenašla spôsob, ako získať hlasy obrovskej väčšiny poslancov v parlamente za euroval.

Teraz sa to zopakovalo. Sulík je v koalícii číslo tri, ale preferenčne jediný sa posilnil, čo ho nepriamo posilňuje aj vo vláde. Má iný názor na pandémiu, na opatrenia, na Matoviča. Ale opäť sa nevie presadiť.

To isté by ho čakalo, keby mali novinárske veštice pravdu, aj v hypo-koalícii s Hlasom a nejakými ďalšími liberálmi.

Sulík by sa mal obzrieť na podobné príklady z minulosti, napríklad KDH. Nestačí mať integritu, byť vypočítateľný a ideovo jasný. Potrebujete spojencov a dohody.