Východnú Afriku miloval Hemingway. Bol vášnivý lovec. Zelené vrcholky africké sú knihou, ktorú by si mal prečítať každý človek, ktorý sa do východnej Afriky chystá a to nielen na lov. Hoci bude mať táto kniha čoskoro sto rokov, v Afrike sa veci menia pomaly. 

Je november. Na Slovensku hlásia nízke teploty, na horách mráz. Tu je vyše tridsať stupňov. Terénna Toyota, ktorá sa dočasne stala naším dopravným prostriedkom, víri prach. Vychudnutý dobytok na vyschnutých pastvinách popri ceste otáča za nami hlavy. Rovnako tak ľudia zbystria pozornosť, keď okolo nich prefrčíme. Niektorí zamávajú. 

Náš šofér je skúsený vodič a auto, ktoré po afrických cestách najazdilo už štyristotisíc kilometrov, nijako nešetrí. Sedíme vzadu na dvoch laviciach. Potíme sa, ale vzduch, ktorý sem prúdi cez otvorené okná, robí cestu znesiteľnejšou.

Miestami sme vo vzduchu, niekoľko centimetrov nad sparťanskými lavicami. To sa stane, keď auto v plnej rýchlosti nabehne na väčší hrboľ alebo vhupne do výmoľa. 

Zahreším, keď si udriem hlavu o strop auta, no nikto zo spolujazdcov sa nevzrušuje. Náš hostiteľ – misionár Salvatore – sa usmeje, prižmúri oči za tmavými okuliarmi, akože toto tu je normálne, na to natriasanie si treba zvyknúť. Vždy je to lepšie, ako chodiť v tom úpeku po svojich.

O Salvatorem som počul veľa. Medzi misionármi v Tanzánii je legendou. Prišiel sem pred vyše dvadsiatimi rokmi a už sa do Európy nevrátil.

Vyťahujem diktafón, prežehnáme sa, aby sa reportáž zdarila, aby sa aj Boží Duch a Božia Múdrosť zrkadlila v práci, ktorú robíme. Tlmočiť nám bude Benjamín Kosnáč, kňaz z Bratislavy, ktorý je v Tanzánii ako doma a ktorý nás sem zobral. O ňom vám však poviem neskôr.

Priateľ a fotograf Timotej Križka, ktorý sa na túto cestu odhodlal ísť so mnou, si pripravuje fotoaparát. Keď si nachystá záber, auto vbehne do hlbokých rýh na vozovke. Lietame vzadu ako ponožky v práčke. Znova zahreším. Dopadneme na sedadlá v rôznych polohách, ustrojíme sa, nasleduje druhý pokus.  

Salvatore len mávne rukou, nevzrušuje sa. Vie, že keby prašné cesty boli jediným problémom Afriky, bol by tu raj na zemi. 

Salvatore pochádza zo Sicílie. Je menšej postavy, ošľahaný misionárskym životom, opálený africkým slnkom, aj predčasne zostarnutý. Ale je majestátny, pevný a tvrdý. Pripomína uzol na lodnom lane. To je tá pevnosť, čo udrží loď v bezpečí, uzol, ktorý si svoju robotu urobí aj v búrke aj v bezvetrí. Veľa romantiky si s ním však neužijete. 

Salvatore sa rozrozpráva. Svoj prehovor začne dlhým, ťahavým „alóóóóra“, čo nás na okamih vráti do Talianska, no ďalší výmoľ nás hneď vráti naspäť do Afriky. 

Sicília – konkrétne Katánia – nebola práve najperspektívnejším miestom pre mladého chalana, ktorý sa pýtal, čo má robiť so životom. Najjednoduchšie bolo začať pracovať pre mafiu, zapojiť sa do jej štruktúr, získať peniaze, rešpekt a vplyv. 

Aj keď bola táto vízia lákavá, Salvatore ju nakoniec neprijal. „Nebol som priamo v mafiánskych štruktúrach, to nie. Bol som skôr taký ten mladý rebel, výtržník. To bolo moje. Boli tam aj drogy... Skrátka všetko, čo drsný život na Sicílii ponúkal. Ale mal som dobré zázemie. Od malička som miništroval, tak som mal takú vnútornú stopku. Z mojich rovesníkov, ktorí si s mafiou začali, už nikto nežije. Všetci zomreli nedobrou smrťou. Robiť kariéru v mafii mohlo byť lákavé, ale bolo to extrémne nebezpečné. Ja som sa pýtal, kadiaľ vedie moja cesta?“

Salvatore pociťoval v sebe prázdno, pýtal sa na zmysel svojho života. V tom čase mu pomohol jeden kňaz, ktorý mu navrhol, že sa zaňho bude modliť, aby rozpoznal svoje životné povolanie. So starým životom lumpa sa Salvatore nadobro rozlúčil, keď bol na pohrebe rovesníka, ktorý sa predávkoval drogami. Vedel, že toto nechce. 

„Kňaz, ktorého som spomínal mi odporučil, aby som vyskúšal študovať teológiu. Iba ako laik. A to odporúčam každému. Nemusí byť kňazom, ale nájde mnoho odpovedí na otázky o zmysle života. Ako študent teológie som veľa vypomáhal vo farnosti a mnoho som pracoval s mladými. To ma povzbudilo, aby som sa uchádzal o kňazstvo.“

Do Tanzánie Salvatore prišiel prvýkrát v rámci štúdia a v rámci toho, že tanzánsku farnosť Iringa si adoptovala sicílska farnosť, v ktorej Salvatore vypomáhal. „Bolo to po mojej diakonskej vysviacke. Tu mi zahorelo srdce a spoznal som, že moje srdce je srdcom misionára. Chodil som sem pomáhať cez prázdniny. Boli tu so mnou aj iní spolužiaci, no nezostali tu. Načerpali skúsenosti, obzreli terén a radšej sa vrátili domov. Viete, nie je to tu pre každého,“ mrkne na nás misionár. 

To bolo v roku 2000. O rok neskôr bol už Salvatore vysvätený na kňaza a do tanzánskej farnosti Iringa išiel s povereniami ako riadny misionár. Ale nebolo to ono. Ľudia ho síce prijali, ale mali od neho nereálne očakávania. Salvatore bol pre nich bielym mužom, ktorý má a vie zohnať peniaze, a tak k nemu aj pristupovali. To bolo veľké sklamanie. Po tejto skúsenosti sa vrátil naspäť do Talianska a hľadal odpovede na túto krízu. 

Zmeníš miesto, zmeníš šťastie. Tanzánia na ďalší pokus

Do toho mu prišlo stretnutie s tanzánskym biskupom mons. Ludovickom Mindem, ktorý Salvatoreho pozval znova do Tanzánie. Tentoraz však na iné miesto. Konkrétne do mesta Kahama. Tu sa Salvatoremu rozjasnili obzory. Toto bolo to miesto, kam má ísť. Môže tu budovať jednak komunitu, ale aj chrámy, školy, studne, jednoducho všetko, čo bolo treba. 

„Tak som v novembri 2002 prišiel do Kahamy skúšobne na tri mesiace. Aby som si zmapoval terén, obhliadol veci atď. Po troch mesiacoch som zostal ďalšie tri. A potom ďalšie... Až je z toho už dvadsaťdva rokov. Pôsobím v katedrálnej farnosti, ale mám filiálky. Aj farnosť Bulige, do ktorej mierime.“

Život misionára tu však nie je jednoduchý. Aj keď sa môže realizovať v budovaní a rozvíjaní farností a škôl, on sám nedostáva nijaký plat. Miestna cirkev ho nemôže zamestnať a nakoniec by ho ani nemala z čoho platiť, a zamestnávať ho nemôže ani talianska strana. 

Nejaký čas takto Salvatore vydržal žiť, no napokon sa mu všetky ušetrené peniaze minuli a on svojim farníkom v Ikuzi oznámil, že sa musí vrátiť domov, lebo už nemá z čoho žiť. Vtedy sa stala pekná vec. Hoci sú miestni ľudia nemajetní, dohodli sa, že ho podržia. Videli, že to s nimi myslí vážne. Veď prišiel na miesto, ktoré nenavštevovali ani miestni kňazi, býval medzi nimi v hlinenej chatrčke, pil s nimi filtrovanú vodu a jedol ich skromné jedlo. A keď žiadne jedlo nebolo, tak rovnako ako oni, nejedol nič. Napokon ho občas milodarom podporili aj Taliani, ktorí sa dozvedeli o jeho ťažkej situácii. Takto sa tu Salvatore prebíjal takmer šesť rokov. Potom prišiel zlom. 

„V roku 2008 sem zavítal páter Benjamín,“ povie Salvatore a ukáže prstom na nášho prekladateľa a sprievodcu. „Vtedy ešte slúžil ako kňaz v Amerike, veď jeho príbeh poznáte. Odvtedy sa začala nielen naša spolupráca, ale dovolím si povedať, že aj naše priateľstvo. Priviedol k nám do Tanzánie rôznych kňazov, ktorí mu pomáhali s projektmi. Tiež množstvo mladých ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na misijné dielo a podporiť ho. S otcom Benjamínom sa mi potvrdilo, že keď už máte skutočne prázdne ruky, keď už nič nemáte, tak vám Boh do cesty pošle ľudí, ktorí vás podržia, ktorí vám pomôžu. Bez Benjamína a jeho ochoty by tu veľa vecí nikdy nevzniklo.“

„Salvatore trocha preháňa, viete taliansky temperament,“ mávne rukou otec Benjamín. „Môžete pokojne prejsť na iné témy,“ odvádza pozornosť od svojej osoby.

V Európe je aj veriaci človek občas neveriaci. Tu je veriaci stále

Dobre, poďme teda k iným témam. Kresťanstvo má v Tanzánii svoju tradíciu. Štyridsať percent populácie tvoria katolíci, dvadsaťpäť percent sú moslimovia a ostatní sa hlásia k prírodným náboženstvám.

Rozprávame sa o tom, aká musí byť cirkev v Tanzánii, aby bola dôveryhodná. V Európe sa očakáva, že bude skromná, pokorná, múdra a bezhriešna. Je to idealistická a v mnohom naivná predstava, ktorú budujú skôr médiá a kritici cirkvi.

„Tu je situácia odlišná. Ľudia tu žijú v malých cirkevných spoločenstvách. Sú dobre katechizovaní, majú znalosti z katechizmu aj z Biblie. Ak chcete, aby vás brali vážne, nestačia vám pekné rečičky. Môžete za nimi prísť so sladkými rečami o spáse a večnom živote, a môžu to byť pravdy viery, ale na to veľmi nedajú. Tým, že žijú komunitne, všetko je na osobnej úrovni. Dlho vás pozorujú, váš život, vaše reakcie, vaše riešenie situácií. Musia vidieť, že ste tu pre nich celým srdcom. Keď obstojíte ako človek, a ako kňaz, potom sú vás ochotní počúvať. To preverí nejedného misionára, ktorý sem príde. No keď niekto z miestnych ľudí prijme kresťanstvo a stane sa katolíkom, potom to žije naplno. Už sa neobzerá napravo-naľavo, oddá tomu celý svoj život. V Európe je aj veriaci človek občas neveriaci. Tu, kto je veriaci, tak je veriaci stále.“

Kresťanstvo tu ľudia nechápu ako nástroj kolonizácie

Keď sa v Európe hovorí o misijnej práci, západný svet, ktorý kolonizoval Afriku i iné kontinenty, má dnes značný problém. Postkoloniálny syndróm. To znamená, že pre Angličana alebo Francúza je ťažšie hovoriť o všeobjímajúcej Božej láske, ak tí, čo tu boli pred ním vydrancovali krajinu a podporovali rasovú segregáciu. V tom svetle sa javí aj kresťanstvo ako západný import.

„Toto povedomie tu nie je. Oni takúto skúsenosť nemajú. Ja tu žijem ako oni, nie ako nadradený beloch. Kresťanstvo tu ľudia chápu nie ako nástroj kolonizácie, ale ako niečo, čo ľuďom reálne mení život k lepšiemu. Niečo, čo ľudí učí deliť sa a pomáhať si navzájom. Jedným z hlavných cieľov je vzdelávať ľudí. Preto staviame a podporujeme toľko škôl. Vzdelaný človek sa dá ťažšie manipulovať, vzdelaný človek sa nedá tak ľahko zotročiť.“ 

Salvatore prestane rozprávať a ukáže nám na domčeky so slamenou strechou. Toto sú tradičné obydlia tejto časti Afriky. „Tam býva šaman, čarodejník. Nebojte sa, nie všetci sú zlí. Chodia za nimi aj veriaci ľudia.“ Salvatore nám vysvetľuje, že veľké množstvo z týchto šamanov sú prírodní liečitelia. Poznajú byliny, ktoré pomáhajú. A to nie je proti viere. Problém je s tými, ktorý pracujú s čiernou mágiou a operujú démonmi a tým zastrašujú a manipulujú poverčivých ľudí. Ľudia za nimi chodia, keď veria, že ich niekto preklial, alebo ak chcú na niekoho privolať skazu. V tomto je tiež kresťanská viera úžasná, pretože ľudí zbavuje strachu z týchto iracionálnych vecí.

Auto vletí do ďalšieho výmoľa, už to nikto nekomentuje, odovzdane sa natriasame a pozeráme na šamanov domček. Kolorit krajiny dokresľujú ženy vo farebných šatách, ktoré na hlavách nesú kanistre s vodou a od studne kráčajú ku svojim chatrčiam.   

Konečne vchádzame do dedinky Bulige. Príbytky miestnych ľudí sú rozťahané ako na kopaniciach, bušová dedinka meria niekoľko kilometrov. Zastavíme pred komplexom niekoľkých budov. Je to škola so škôlkou a v pozadí rastie budova fary. 

Na školskom dvore sú nastúpené deti, mávajú nám, vítajú nás a tešia sa hlavne na misionára Salvatoreho, ktorý tu pre nich vystaval toľko dobrého. 

Je tu práce na niekoľko storočí

Deti sú najväčším bohatstvom Tanzánie, ale dovolím si tvrdiť, že aj celej Afriky. Hoci je tu stále množstvo potratov. Túto cestu si vyberajú najmä mladé dievčatá, ktoré po otehotnení chcú ďalej študovať. Zdravotná starostlivosť je tu na biednej úrovni. Potom majú zdravotné problémy alebo nemôžu mať ďalšie deti. No a mávajú z toho aj dlhodobé depresie.

Odhliadnuc od týchto prípadov, keď sa dieťa narodí, víta ho celá rodina s radosťou. Ľudí tu držia pri živote vzťahy. Nie sú tu ani detské domovy, ani starobince. Rodina je to bezpečné miesto, v ktorom nájde každý svoje útočisko. „Keď zomrie otec alebo matka dieťaťa, vždy sa nájde niekto zo širšej rodiny, kto sa dieťaťa ujme. Je tu také naladenie, že sa nikto nesmie cítiť vylúčený. Dokonca ani starých kňazov nedávajú do starého železa, do starobincov ako u nás v Taliansku,“ smeje sa. 

Ako to dopovie, šikovne zadnými dverami vyskočí z auta a v sekunde je Salvatore obkolesený deťmi. Chcú svojho „farárka“ objať, potiahnuť za ruku alebo za rukáv bielej misionárskej reverendy. Každé dieťa mu niečo hovorí. Neodmietne nikoho. Ako je Salvatore v niečom drsný a rázny, tu pri deťoch sa smeje, nesnaží sa im utiecť, ani sa ich zbaviť. Každému sa prihovorí, niektorých z toho húfu si pamätá dokonca po mene. Salvatore je na okamih zase tým malým chlapcom, čo sa pred rokmi bicykloval po kamenistých uličkách Sicílie, vidno v ňom aj pastiera, ktorý žije so svojimi ovečkami, je v ňom vidieť aj to kňazské, čo mu zmenilo a zachránilo život.  

„Keď prídem do Talianska, bratia kňazi, ale aj ľudia odo mňa utekajú, lebo si myslia, že od nich budem pýtať peniaze na misie,“ chytá sa Salvatore za hlavu. Tu, hoci nikto nič nemá, vítajú ma s otvorenou náručou. Stačí, že som tu pre nich.“

Blíži sa čas obeda. Pani kuchárka v altánku s vysokou plechovou strechou rozkladá plastové tanieriky. O chvíľu prinesie v plastových vedrách kašu. Deti sa bláznia, rozprávajú sa, motajú sa nám pod nohy, niektoré sa hanbia. Opodiaľ postávajú matky, tiež sú zvedavé na cudzincov, ktorí sa neustále skrývajú pred slnkom.  

„Toto tu vyrástlo aj vďaka podpore dobrodincov zo Slovenska,“ hrdo ukazuje Salvatore na školské budovy. „Aj táto studňa. Aj tamtá fara, ktorú staviame,“ ukazuje smerom k stavenisku. Ku škole chceme ešte pristavať poriadne toalety, nech majú deti všetko, ako sa patrí,“ zhlboka sa nadychuje Salvatore a kráča ku stavenisku, kde chlapi vyrábajú zo zmesi hliny a cementu nepálené tehly. Hrubá stavba už stojí. 

„Priatelia,“ obráti sa na nás Salvatore. „Povedzte u vás doma, že ďakujem za každú modlitbu a každý cent, ktorý nám sem dobrí ľudia posielajú. Tie veci tu budú slúžiť, aj keď tu my už dávno nebudeme. Áno, je to robota na niekoľko storočí, ale našťastie máme čas. No a čo bude so mnou? Možno tu dožijem svoj život, možno sa vrátim do Talianska. No moje srdce bude vždy horieť pre Ježiša, pre chudobných a pre misie. To ma napĺňa hlbokým pokojom a šťastím.“ 

Foto: Timotej Križka