Evanjelickí farári a vzdelanci pomohli prežiť nášmu národu

Pôvodne to mal byť „ten“ klasický vianočný rozhovor. Kapor, koláče, koledy, kostolíky, všeobecná kríza povolaní v cirkvách, Štúr, Rúfus, artikulárne kostoly… Lenže to nie je možné, ak robíte rozhovor s Ivanom Eľkom – generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Biskup Eľko ťahá na hlbinu a je odvážny. Vstupuje do spoločenských debát a nebojí sa pomenovať veci pravým menom. 

Teraz vám prinášame vianočný rozhovor plný inšpiratívnych, ale aj znepokojivých momentov. Dozviete sa aj čo-to z histórie slovenských evanjelikov, ale napríklad aj to, prečo americký kresťan šepkal, keď prišla reč na nové formy sociálneho inžinierstva. 

Aký bol váš tohtoročný advent? Čo v ňom rezonovalo.

Pred druhou adventnou nedeľou sme, žiaľ, pochovávali našu zosnulú kolegyňu, veľmi dobrého človeka a svedomitú farárku. Pri rozlúčke s ňou zaznelo, že „pri nej sa už advent stal skutočnosťou“. Tieto slová sa ma dotkli. Advent totiž získava dosť vecný charakter. Nemám ani tak na mysli celú tú kultúru reklám a nákupov. To patrí k trendu sekulárnej spoločnosti a nemá zmysel to kritizovať. Mám skôr na mysli fakt, že advent vnímame ako vec, nástroj. Advent však nie je vec, ale existenciálny fakt – fakt Božieho prichádzania k nám v Duchu Svätom aj druhého príchodu Krista na svet. Fakt plynutia nášho života, a teda aj postupného približovania sa k Bohu v čase. Jednoducho advent, to je existenciálny fakt stretnutia človeka s Bohom. 

V takomto ponímaní však kladie na človeka oveľa väčšie nároky. Mohli by ste to pomenovať?

Advent prináša nesmierne vážnu existenciálnu tému a očakáva od človeka vážny postoj. V minulosti tá vážnosť bola vyjadrená aj tým, že to bol tichý čas. Nekonali sa žiadne spoločenské, či umelecké podujatia, tobôž nie v prostredí cirkvi. 

Čím som starší, tým viac som s tým vnútorne stotožnený. Toto sa však radikálne zmenilo. Akurát, dva „koronaadventy“, keď sme boli zamknutí, nám pripomenuli tie staré, dobré, tiché adventy minulých dôb.