Lekár jej to sľúbil, pretože predpokladal, že žena sa Vianoc nedožije. Prognóza nebola dobrá. Trápila ju permanentná horúčka a vážila len necelých štyridsať kíl. Problémom bola zväčšujúca sa dutina – kaverna v jej pľúcach s priemerom jeden centimeter. Žena sa nakazila od svojho manžela, ktorý bol ľahším prípadom a netušil, že je vôbec chorý. Špeciálna operácia, ktorá mala pomôcť uzavretiu pľúcnej dutiny, ju takmer zabila.
Nečakaný obrat
Na prekvapenie lekárov sa však dožila Vianoc a nástojila na splnení sľubu. Vianoce teda strávila doma s rodinou. Keď sa do nemocnice vrátila, jej stav sa naďalej zhoršoval. Váha klesala a kaverna v pľúcach sa zväčšovala. Koncom februára sa pridali nevoľnosti a zvracanie.
Vyšetrenia spôsobili šok nielen lekárom: pacientka bola tehotná. Jej vlastný život visel na vlásku a v nej sa začal tvoriť nový. Manželia potrat odmietli. Okrem náboženských dôvodov tu bola vysoká pravdepodobnosť, že žena by operáciu neprežila.
No potom sa stalo niečo nečakané. Pacientke klesla teplota, začala jesť, jej stav sa zlepšoval. Vyšetrenia odhalili príčinu. Bránica sa vďaka dieťaťu posunula vyššie, tlačila na pľúca a spôsobila, že smrtiaca dutina v nich sa začala zmenšovať. Dieťa zachránilo svoju matku. Urobilo to, čo nedokázala operácia. Narodilo sa zdravé a jeho matka mohla o pár mesiacov z nemocnice odísť natrvalo.
Tento príbeh zaujme nielen vďaka jednej žene, ktorej sa ušiel zázrak. K človeku prehovára aj jeho hlbšia symbolika. Vidíme v ňom dieťa, ktoré zachránilo svoju matku. Rozhodla sa pre dieťa a ono sa „rozhodlo“ pre ňu.
Toto rozhodnutie nápadne pripomína záchrannú misiu prvých Vianoc. Aj tam jedno mladé dievča súhlasilo, že sa stane matkou, hoci jej za to reálne hrozila smrť. Rozhodla sa pre dieťa. Tým, že mu dala život, zachránila aj ten svoj. A nielen ten.
Tento odkaz paradoxným spôsobom umocňujú symboly, ktoré zachytáva východná ikona Narodenia Pána. Novonarodený Ježiš je na nej uložený do jasieľ, ktoré majú tvar rakvy a je zavinutý do plienok, ktoré veľmi pripomínajú pohrebné plachty. Spolu so svojou matkou Máriou ležia pred jaskyňou – kavernou. Táto symbolika hovorí jasnou rečou: Ježiš zachráni životy tak, že obetuje ten svoj. Uzavrie kavernu smrti svojou vlastnou smrťou.
Príčina a následok Vianoc: Neboj sa!
Práve s odkazom Vianoc sa spája známy Heideggerov paradox, že moderná doba síce odstránila vzdialenosti, ale nevytvorila blízkosť. Zdá sa, akoby sme si boli, naopak, ešte viac vzdialení. Na obrázkoch, kde rodina sedí pri stole a každý pozerá do svojho mobilu, sa už nezabávame. Stali sa našou smutnou realitou. Vieme, čo sa pred chvíľou stalo v Prahe alebo v Štokholme, ale nemáme potuchy, čo sa odohráva v duši človeka, s ktorým zdieľame jeden priestor.
Do týchto paradoxov doby chcú naraziť spomínané paradoxy Vianoc. Všemohúci Boh sa rodí ako bezbranné dieťa úplne odkázané na iných. Večné Slovo prichádza ako nemluvňa. Prečo? Aby tie naše paradoxy prelomil dôležitým posolstvom: Neboj sa!
Hlavní protagonisti prvých Vianoc sú oslovení práve týmito slovami: „Neboj sa, Mária...“, „Jozef, syn Dávidov, neboj sa...“, „nebojte sa (pastieri)...“.
Nebude jeden z dôvodov, prečo sa Boh rodí ako dieťa, v tom, aby sme sa ho nebáli?
Antivianočná kampaň: Bojte sa!
Dnes sme, naopak, svedkami silnejúcej antivianočnej propagandy, ktorá sa nás snaží za každú cenu vystrašiť: Bojte sa! Politika strachu je neustále v kurze a my zakúšame jej prehnitú úrodu: Nárast problémov s depresiou, agresivitou, nihilizmom...
Na rozdiel od zázraku života prvých Vianoc dosahuje taká antivianočná kampaň moderného klimatického náboženstva svoj vrchol v opačnom ideáli: Chceš zachrániť planétu? Nemaj deti!
Jedno z prirodzených posolstiev prvých Vianoc je pritom opačné: dieťa znamená budúcnosť. Popierať to znamená popierať samotný život. Nie je paradoxné, že presadzujeme „vianočný humanizmus“ voči chudákom kaprom, kým v lonách matiek zabíjame ročne vyše 5 500 detí?
Nemecká filozofka Hanna-Barbara Gerl-Falkovitzová to vyjadrila vo forme ďalšieho paradoxu. Na jednej strane je dnes značkou takmer „posvätnej“ kvality označenie „bio“. Na strane druhej sú však naše skutky namierené proti životu („antibio“) tak, ako ešte nikdy doposiaľ.
Na prvé Vianoce sa Boh narodil ako človek, aby nás zachránil. Aby zachránil náš reálny humanizmus. V teologickom jazyku na to stačí iba jedna veta: „Boží syn sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Božím synom.“