Druhý deň Vianoc sa v latinskej cirkvi spája s menom prvého mučeníka Štefana. V kalendári východných cirkví sa objavuje s jednodňovým oneskorením 27. decembra. V oboch prípadoch však toto načasovanie kladie prirodzenú otázku: ako súvisí vianočná idylka s človekom, ktorého ukameňovali krátko po Ježišovej smrti?
Podstatne. Máme totiž pred sebou človeka, ktorý vzal Vianoce smrteľne vážne. Pápež František v tejto spojitosti hovorí o dôležitom korektíve: „Spomienka na prvého mučeníka prichádza takto bezprostredne, aby rozptýlila falošný obraz Vianoc: ten rozprávkový a sladkastý obraz, ktorý v evanjeliu neexistuje! Liturgia nás privádza k opravdivému zmyslu Vtelenia, keď prepája Betlehem s Kalváriou.“
Na príbehu prvého mučeníka vidíme jasné následky Vianoc, keď sa Boh stáva zraniteľným človekom. Svätý Augustín to vyjadril v jednej svojej kázni trefnými myšlienkami: „Oslávili sme Narodenie Pána, ktorým sa stal podobný nám; oslavujeme narodenie sluhu, ktorým sa stal podobný Kristovi.“