Cirkev bude mať len to, čo si vyvzdoruje

Veriaci už viac ako rok nechodia pravidelne do kostola. Z posledných vyjadrení je zrejmé, že vláda sa rozhodla nepripustiť účasť veriacich na verejných bohoslužbách najväčšieho sviatku roka Vzkriesenia nášho Pána Ježiša, a to už po druhý raz.

Dve petície, ktoré podpísalo viac ako 20-tisíc ľudí a viac ako 30-tisíc ľudí, upozornili na iracionalitu opatrení a na to, akou raritou je Slovenská republika oproti susedom. Nemáme iný covid, ako povedal otec arcibiskup Zvolenský a odborníci všetkých ostatných štátov asi nie sú nezodpovední hazardéri so životmi ľudí. Skôr sme to my, Slovensko, kto je „kráľovstvom“ z Pyšnej princeznej, kde je zakázané spievať.

Po kázni otca arcibiskupa Oroscha, rozhovore vladyku Cyrila Vasiľa a ďalších otcov biskupov vyšlo aj verejne najavo to, čo si dlhodobo myslia biskupi na Slovensku. A z posledného extrémne silného listu otca arcibiskupa Zvolenského ministrovi Hegerovi je jasné, že diplomatická cesta zlyhala. Samozrejme cesta dohody a diplomacie je najlepšia, bolo dobré, že sa uprednostňovala a nemala by sa ďalej zanedbávať.

Čo ďalej?

Domnievam sa, že cirkev má pred sebou v zásade tri možné cesty a v každej bude potrebné niečo obetovať.

Alebo (1) nenásilný verejný odpor voči zákazu bohoslužieb. Alebo (2) presun bohoslužieb do “katakomb” alebo (3) faktické akceptovanie zákazu verejných bohoslužieb.

Lepší čas na začatie nenásilného verejného odporu ako najväčší kresťanský sviatok v roku sa bude hľadať ťažko. Odsúdenie Ježiša, Kristova cesta na Golgotu, ale aj Vzkriesenie, tomu všetkému budeme viac rozumieť. Bude to obrana toho, čo je Božie a čo si teraz „cisár“ berie, pretože si myslí, že je to cisárovo. 

Stret so štátnou mocou vyzerá byť nevyhnutný, minimálne nevyhnutné bude rozhodnutie tento zápas podstúpiť. Hovorí sa, že vojne sa nevyhne ten, kto vojnu odmieta, ale ten, kto sa na vojnu pripraví. Bohužiaľ, politici zneužili, že cirkvi učia ľudí byť aj dobrými občanmi a poslúchať štátne autority pri opatreniach. V ich očiach bolo toto podriaďovanie sa príkazom vnímané ako slabosť. Nenásilný tichý odpor cirkvi de facto už začal prehliadaním zákazu vychádzania kvôli spovedi a rozdávaniu svätého prijímania u mnohých kňazov, ktorí sa netaja, že sú ľuďom k dispozícii.

Cirkev má právo pôsobiť nezávisle

Možno dozrel čas spraviť tento odpor oficiálnym v rozsahu nevyhnutnom pre život cirkvi. Cirkev môže oznámiť štátnej moci, že je autonómna a štát jej autonómiu uznal medzinárodnou základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou podľa čl. 2, ods. 1, ktorý znie:

 „Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej len „Katolícka cirkev“) a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí.“

Odvolávajúc sa na tento právny záväzok Slovenskej republiky Katolícka cirkev na Slovensku oznámi štátnym autoritám, že oslávi verejné bohoslužby najväčšieho kresťanského sviatku verejne pri rešpektovaní rozumných hygienických opatrení známych z minulosti vo svojich chrámoch a bude konať verejné bohoslužby aj po sviatkoch.

Cirkev prostredníctvom biskupov a kňazov vyhlási, že privíta vo svojich chrámoch všetkých tých, ktorí majú odvahu prijať sankcie štátu za účasť na bohoslužbách v chráme. Neočakávajme podporu médií, či politikov. To nie je vôbec podstatné. Podstatný je Pán Ježiš v Eucharistii. Nenásilný verejný odpor isto vyvolá silnú mediálnu smršť, ale cirkev ochotná bojovať a trpieť vzíde z tohto zápasu posilnená.

Bude to aj vnútorný zápas. Niektorí veriaci to nepochopia. Už viac ako rok zažívajú enormný strach a nemusia byť schopní racionálne zvážiť skutočne nízke riziko nákazy v chrámoch pri dodržaní opatrení. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že parkoviská veľkých nákupných stredísk sú hádam viac preplnené počas lockdownu ako pred ním. Mnohí budú mať obavu z pokút a nemôžu si dovoliť exekúcie. Aj to treba prijať a hovoriť o dobrovoľnosti a ponechaní dišpenzu do stabilizácie situácie.

Nejaké pokuty pre kňazov a veriacich by zrejme prišli. Štátna moc nemôže pripustiť takéto konanie. Zároveň to však bude pre štátny aparát a vládnu moc sebevražedné a ich legitimita sa výrazne oslabí každým jedným potrestaným veriacim či kňazom.

Je preto možné, že už len poctivé a pevné rozhodnutie biskupov a potom veriacich pre takýto zápas, umožní vyhnúť sa mu. Práve pre toto rozhodnutie získajú biskupi potrebnú autoritu v očiach štátu a štát sa bude snažiť s biskupmi dohodnúť. Dohoda by však mala byť taká, aby umožnila využitie kapacity kostola minimálne v rozsahu jednej polovice, aby bol prístup na bohoslužby umožnený všetkým veriacim po zvýšení počtu bohoslužieb. Postupné uškrcovanie počtov ľudí na bohoslužbách, ako sa to dialo v minulosti, nás doviedlo práve k ich úplnému zákazu.

Pozitívom je triedenie duchov. Bude jasné, čo si kto v skutočnosti myslí a čo koná. Právna bitka ohľadom pokút je sekundárna a, samozrejme, všetky pokuty by sa mali napádať pred súdmi. Druhou negatívnou vecou môže byť snaha „potrestať vzdorovitú cirkev“ odňatím finančnej podpory. Obávam sa, že väčším rizikom pre odňatie finančnej podpory ako „nenásilný odpor“ vo veci bohoslužieb je práve minimalizácia významu cirkvi, ku ktorej dochádza deň za dňom udržiavaním súčasného stavu. Veď aký záujem bude mať štát na podpore tak „ľahko zrušiteľných podujatí“?

Mnohí na Slovensku sa vydali inou cestou. Navonok „akože“ akceptujú opatrenia, ale tajne sa dajú ostrihať, idú k starým rodičom zasadiť zemiaky aj cez okres a štátna moc to nerieši. Bohužiaľ, mnohí nezodpovední nemajú mieru a nerešpektujú ani racionálne a proporčné opatrenia.

Možnosť druhá, katakomby

Toto je druhá cesta, ktorou sa môže cirkev vybrať: „katakomby“. Verejné aktivity sa vykonávať nebudú aj naďalej, ale biskupi svojim kňazom súkromne povedia: Zastaneme sa verejne každého kňaza, ktorý slúži sväté omše pre veriacich potajomky. Chráňte sa pred odhalením zamknutými dverami chrámov. Púšťajte iba overených veriacich. Rátajte s pokutami. Dodržiavajte pri bohoslužbách racionálne hygienické opatrenia. Ovocie z bohoslužieb bude v tomto prípade obmedzené iba pre veľmi úzky počet odvážnych, ktorí sa o bohoslužbách dozvedia. Možno sa dočkáme kňaza, ktorý “na zdravotnej vychádzke” v prírode individuálne odslúži bohoslužby a okoloidúci sa budú prizerať “na zdravotnej vychádzke” v tom istom čase s veľkými rozostupmi. To hádam zakázané ešte nie je!? Pokuty možno nebudú tak časté, ale aj tak mnoho kňazov nebude mať odvahu na takúto službu. 

Situácia na poli náboženskej slobody sa veľmi zhoršuje. Korona sa stala „príležitosťou“ na zmenu chápania základných práv občanov. Práva veriacich sú bezpečnejšie v krajinách s vyššou právnou kultúrou alebo vyššou religiozitou. Aj tam bolo veľmi cítiť, aký veľký význam v rozhodovaní mali osobné (liberálne či konzervatívne) názory väčšiny sudcov. Netreba to s právnymi nástrojmi vzdávať ani u nás. Uvidíme, ako dopadnú právne podania, ktoré už boli urobené. Cirkev bude mať len to, čo si vyvzdoruje. Veriaci si nikdy nepýtali súhlas od cisára na nedeľné omše v prvých storočiach. Ani by ho nikdy nedostali. Legitimitu toho, že pôjdu na bohoslužby, budú musieť veriaci hľadať inde ako v štátnych predpisoch. Budú ju musieť vidieť v Bohu, ktorý ich priťahuje a pozýva a ktorého je potrebné počúvať viac ako ľudí.

Podriadiť sa

Tretia možnosť je faktické akceptovanie zatvorenia chrámov a čakanie na ich otvorenie. Je to prístup, ktorý premenlivo viac či menej silno zažívame už 13 mesiacov. Začalo to nátlakom ešte predchádzajúcej vlády, pričom sa hovorilo o zákaze bohoslužieb pri dvoch nedeliach. Pamätáme si, ako bývalý premiér jednu pravoslávnu cirkev napadol, že ide len o jedno z občianskych združení tohto štátu. Bolo to nehorázne, s nesúhlasom sa opatrne ozval len evanjelický biskup Hroboň v relácii Do kríža.

Skončili sme s druhým absolútnym zákazom bohoslužieb, ktorý trvá už tri mesiace. Zákaz sa nedotkol len verejných bohoslužieb. Zaniklo množstvo spoločenstiev, farských aktivít, zvykov a stretávaní. Už sa nestretávame s kamarátmi, kolegami, susedmi, kde sme v rámci bežných rozhovorov mohli byť napomenutí. Často sa nemáme s kým poradiť, ani o koho sa oprieť. Cirkev to veľmi jasne pochopila. Tento čas neporiadku preoseje veriacich ako vejačka. „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ napísal evanjelista Matúš.

Denník Štandard víta diskusiu na svojej stránke. Diskusia nie je redakčným obsahom, vyjadruje osobné názory autorov.