Ako vznikal rozprávkovo krásny balet Luskáčik

Balet Piotra Iľjiča Čajkovského Luskáčik mal svetovú premiéru 18. decembra v roku 1892. Naša spolupracovníčka a dopisovateľka Dana Ljubimovová Miháliková vie o jeho jedinečnom čare a rada sa so svojimi vedomosťami podelí.

Čas plynie, doba sa mení, a zime naďalej kraľuje Luskáčik. Po jeho príchode na hudobnú scénu vianočná atmosféra nabrala ďalší rozmer. Taký rozprávkový. Pritom Piotr Iľjič Čajkovskij sa do komponovania tretieho baletu pustil s takou nevôľou.

V januári 1890 mala v petrohradskom Mariinskom divadle premiéru Spiaca krásavica. Na generálke sa zúčastnil sám Alexander III., nové baletné predstavenie zhodnotil ako „veľmi milé“. Čajkovskij nedokázal skryť sklamanie, tieto slová si zapísal do denníka s piatimi výkričníkmi. Panovníkove laxné vyjadrenie ho zamrzelo. Hudbu k Spiacej krásavici totiž komponoval podľa zložitého, presne rozpísaného choreografického plánu, v ktorom bol rozpočítaný každý takt, skrátka drina. V spolupráci so scenáristom a choreografom tak vzniklo unikátne dielo, ktoré sa stalo medzníkom v dejinách baletnej hudby. Premiéra vyvrcholila burácajúcim aplauzom, latka bola nasadená vysoko. Podarí sa naplniť ďalšie očakávania?

Nové horizonty

Krátko po premiére Spiacej krásavice Čajkovskému ponúknu kontrakt na ďalší balet. Libreto je už hotové, choreograf a baletmajster Marius Petipa už odovzdal podrobný plán, premiéra bude opäť v Mariinskom divadle, tentoraz v predvianočnom období, zároveň však treba skomponovať aj operu, obe diela totiž majú byť odpremiérované v rámci jedného predstavenia. Ozaj, a ešte taký detail. Nový balet musí byť inovatívny, veľkolepý, zmysly pohlcujúci, skrátka má to byť audiovizuálna senzácia. Šéf imperátorských divadiel Ivan Alexandrovič Vsevoložskij šiel do všetkého s jasnou predstavou. S Čajkovským a Petipa to predsa nebude prvý megaprojekt, ich spoločné dielo Spiaca krásavica zarezonovalo a prebudilo záujem o žáner rozprávkového baletu. Tak aspoň zopár faktov z kurikula tejto osobnosti, veď Vsevoložskij bol nielen človekom, oplývajúcim všestranným nadaním, ale dokázal zadefinovať kultúrny kód, ktorý ovplyvní scénické umenie nielen v cárskom Rusku.  

Aristokrat, vysoký štátny úradník, výrazná osobnosť svojej doby s bohatými kontaktmi v zahraničí. Vyštudoval orientalistiku na Sankt-Peterburgskej univerzite, nastúpil do diplomatických služieb a po rokoch ich opustil kvôli svojej prílišnej vášni ku karikatúram. Kreslil ich tak bravúrne až narazil na odpor. Obete jeho talentu totiž boli príliš vplyvné na to, aby sa nechali vystavovať posmechu. Sľubnú politickú kariéru nakoniec nahradil nemenej prestížny post. V kresle riaditeľa Imperátorských divadiel sa popri manažovaní umeleckých telies Vsevoložskij bude naplno angažovať hneď na niekoľkých frontoch. Za bezmála dve desaťročia vo funkcii zrealizuje divadelnú reformu, vytiahne balet z tieňa ostatných scénických  žánrov a predostrie jeho možnosti v plnej nádhere. Nešlo to ľahko, bol to dlhý proces, ktorý vyžadoval vyhľadávanie a podchytenie talentov naprieč všetkými umeleckými profesiami. Do tohto kontextu skvele zapadol Marius Petipa, rodák z Marseille. Pozvanie do Petrohradu prijal ešte v roku 1847, na ruskej scéne sa okamžite etabloval ako baletný sólista a baletný majster. V Rusku sa usadí natrvalo a bude to práve on, kto spoločne s Čajkovským nanovo prepracuje libreto k baletu Labutie jazero. Dnes to vyznieva kuriózne, ale po premiére v moskovskom Boľšom teatre v roku 1877 bol označený za prepadák, hoci Čajkovskij už v tom čase bol uznávaným autorom štyroch opier, troch symfónií a ďalších diel najrôznejších hudobných žánrov. Z jeho prvého baletu napriek neúspechu vyžaroval obrovský potenciál. Dielo dostalo druhú šancu na scéne Mariinského divadla o dve desaťročia neskôr, a to v réžii Mariusa Petipa. Úspechu jedného z najznámejších baletov v dejinách sa Čajkovskij nedožije, no v spolupráci s Petipa odštartuje nové metódy pri spracúvaní svojho umeleckému textu. A tie prerastú do silnej tradície.

Vsevoložskij pritom nedával ďalšie šance len tak. Popri manažovaní imperátorských divadiel písal divadelné hry, stal sa autorom asi tisícky návrhov k scénam hudobných predstavení, a v niektorých z nich, ako napríklad v Čajkovského opere Piková dáma či balete Spiaca krásavica figuruje ako scenárista. Okrem toho presne vedel, ako ísť na Piotra Iľjiča, a vedel aj to, že v tíme s Petipa ďalší spoločný projekt vyvrcholí búrlivými ováciami. 

Ani pre deti, ani pre dospelých, ale pre človeka

Čajkovskij sa pustil do práce, a – nedarilo sa mu. Opäť prechádzal obdobím duchovnej krízy. Každý pokus o uchopenie témy končí neúspešne, táto nemohúcnosť ho dovádza do zúfalstva a stavov paniky. Uvedomuje si, že termín nestihne a Vsevoložskému posiela písomnú žiadosť o presun premiéry na nasledujúcu sezónu. S Luskáčikom to ďalej pokračovalo ako na hojdačke. „Prechádzam k Valčíku snehových vločiek,“ značí si koncom februára 1891 a krátko predtým bratovi Modestovi napísal: „Pracujem zo všetkých síl, začínam sa zmierovať so sujetom baletu.“ Začiatkom marca konštatuje, že sa nevie dočkať momentu, kedy bude mať nové dielo z krku. „Veľká príčina môjho zúfalstva tkvela v tom, že som márne upínal svoje úsilie na prácu. Nič sa nedarilo okrem hnusu,“ zveruje sa bratovi v apríli. A pomedzi to ho neustále prenasledujú pochybnosti. Čo keď sa ukáže, že Luskáčik je len jedna veľká, ako sám píše, „ošklivosť“?  

Bol to risk.