Tragédia v Prahe: Štát nemá dostatočné riešenia pre prípady nepríčetných útočníkov

Hoci 24-ročný strelec napokon neprežil (polícia tvrdí, že obrátil zbraň proti sebe), v prípade zatknutia podobných páchateľov vyvstáva otázka príčetnosti týchto ľudí, a následne obmedzenie ich osobnej slobody. Slovenská republika nie je na prípady nepríčetných vrahov dostatočne legislatívne pripravená, čo v nedávnej minulosti našej verejnosti ukázala napríklad vražda v Dubnici nad Váhom.

V prípade strelca z Prahy však nemôžeme s istotou hovoriť o nepríčetnosti v trestnoprávnej rovine, pretože v jeho prípade nebol vykonaný znalecký posudok, na podklade ktorého by bolo možné konštatovať nepríčetnosť. A vzhľadom na jeho smrť počas streľby, ktorá sa pripisuje jeho samovražde, to už ani nebude možné.

Žiadny normálny človek však v takomto konaní nemôže vidieť znaky racionálneho správania sa vyzretej dospelej osoby. Podľa medializovaných informácií bol strelec pre psychické problémy liečený aj v minulosti. Určité prvky duševných porúch bolo možné badať u strelca pri jeho vyjadreniach na sociálnych sieťach. Na Telegrame vraj napríklad pod pseudonymom opisoval svoju túžbu zabíjať, inšpiráciu podobnými masovými vrahmi a nenávisť k svetu.

Značný problém by predstavovala situácia, ak by sa takéhoto páchateľa podarilo zadržať po čine, a skutočne by mu bolo znaleckým dokazovaním preukázaná duševná porucha, pre ktorú nevedel rozoznať následky svojho konania či svoje konanie ovládať.

Na porovnanie možno uviesť prípad stalkera z Dubnice nad Váhom, ktorý dlhodobo prenasledoval ženu, až ju nakoniec rozsekal mačetou. Polícia o obťažovaní a prenasledovaní ženy z jeho strany vedela a začala trestné stíhanie. Po tom, ako aj bol väzobne stíhaný, znalec z odboru psychiatrie skonštatoval u tohto páchateľa nepríčetnosť, ako aj spoločenskú nebezpečnosť. Bol preto umiestnený na psychiatrické liečenie v ústave, pretože ambulantná forma nebola pre ochranu spoločnosti dostatočná.

Andrea, ktorá prišla o život v Dubnici nad Váhom mačetou Jána M. Foto: archív rodiny

Problém nepríčetných páchateľov

Následne, keď po niekoľkých mesiacoch dobrého správania tohto muža prepustili z psychiatrického ústavu, vyhľadal ženu, ktorá bola objektom jeho prenasledovania a zavraždil ju. Takéto neuveriteľné zlyhanie ukazuje na legislatívne medzery pri nebezpečných a nepríčetných jedincoch, ktoré obsahuje súčasná slovenská právna úprava.

Ak by bol teoreticky zadržaný strelec z Prahy živý, vzhľadom na jeho psychické problémy z minulosti a extrémne vyústenie jeho konania s naznačovaným samovražedným koncom, je vysoká pravdepodobnosť konštatovania jeho nepríčetnosti. Ako taký by bol umiestnený do psychiatrickej liečebne namiesto predpokladaného väzenia za svoje činy, kde by teoreticky mohol byť prepustený skôr, ako by uplynula zákonná lehota trestu odňatia slobody za „obyčajné“ zabitie. Toto pritom nie je jediná chyba v právnom systéme.

Odborná verejnosť tento stav kritizuje už dlhodobo. Takéto výhrady zostávajú obvykle nepovšimnuté až dovtedy, kým sa skutočne neudeje nejaká tragická udalosť. Ako príklady možno uviesť dve praktické situácie, ktoré by pri teoretickom stíhaní strelca v podmienkach Slovenskej republiky nastali.

Ak by bolo väzobné trestné stíhanie strelca zastavené pre jeho nepríčetnosť, a zároveň by bol jeho pobyt na slobode nebezpečný, muselo by mu byť na návrh prokurátora uložené ochranné liečenie. Problém je ale v časovej aplikácii týchto inštitútov. Ak sa preukáže nepríčetnosť páchateľa, prokurátor musí zastaviť trestné stíhanie, čo znamená okamžité prepustenie páchateľa z väzby na slobodu. Bez ohľadu na to, že ide o nebezpečného jedinca.

Súd, samozrejme, posúdi a zrejme aj nariadi ochranné liečenie, ale to trvá nejaký čas. Predtým však musí predvolať a vypočuť nepríčetnú osobu a až následne môže liečenie nariadiť. Pri nešťastnej udalosti v Dubnici nad Váhom to súdu trvalo deväť mesiacov. Predchádzajúca dočasne poverená vláda Ľudovíta Ódora pripravila zmenu zákona, ktorá by skracovala lehotu postavenia takejto osoby pred sudcu na 48 hodín od návrhu prokurátora na nariadenie ochranného liečenia. Tento návrh doteraz parlament neschválil.

Praktické problémy legislatívy

Počas lehoty medzi rozhodnutím o zastavení trestného stíhania páchateľa pre nepríčetnosť a prepustením z väzby a rozhodnutím súdu o ochrannom liečení môže ubehnúť hoci aj len jeden deň, no počas toho bude nebezpečný páchateľ na slobode a bez dozoru. Aby k takejto situácii v praxi nedochádzalo, musí prokurátor bez opory v zákone zháňať psychiatrické zariadenie ochotné prijať v danom čase takéhoto pacienta, a pretože na to rovnako zákon nemyslí, musí zabezpečiť aj jeho prepravu medzi ústavom na výkon väzby a daným zariadením.

Takúto prepravu pritom nemajú čo vykonávať štátne orgány.  Ak by išlo o políciu, tá fakticky nemá dôvod na vykonávanie prepravy trestne nestíhanej osoby.  Ani príslušníci ZVJS na prevoz netrestanej alebo neväznenej osoby nemajú kompetencie. Ak by išlo napríklad o taxík, s prepravou musí takýto pacient súhlasiť. V prípade, ak prokurátor nad rámec svojich povinností a bez opory v zákone dané úkony nevykoná, nebezpečná osoba bez trestnej zodpovednosti sa pohybuje po slobode. A možno len dúfať, že si preberie predvolanie na verejné zasadnutie súdu, na ktoré sa následne dostaví a tam sa rozhodne o jej ochrannom liečení. To všetko za predpokladu, že osoba nepodá voči rozhodnutiu sťažnosť, ktorá oddiali vykonanie rozhodnutia.

Samozrejme, že v takom medializovanom prípade, ako to je pri incidente v Prahe, by sa celý štátny aparát snažil tieto nedostatky odstrániť spomínanou nadprácou, a to aj pre mediálnu pozornosť a kontrolu. Nedostatočná opora v zákone však otvára priestor na spochybňovanie legality takýchto krokov zo strany obhajoby daného páchateľa. Tá by zrejme pre chýbajúcu právnu úpravu bola úspešná s argumentom, že štátne orgány môžu konať iba to, čo im zákon prikazuje a dovoľuje. A verejnosť bude v prípade prepustenia páchateľa zákonite pobúrená, pretože ide o vážne právne nedostatky.

Ďalším praktickým problémom pri výkone ústavného liečenia nebezpečnej osoby je samotné posudzovanie jeho potreby a opodstatnenosti. Aj v prípade vraždy v Dubnici nad Váhom bol páchateľ nejaký čas v psychiatrickom zariadení, kde sa mohol pod dohľadom správať adekvátne. Následne bol prepustený, pretože z odborného hľadiska stačila ambulantná liečba. To sa, samozrejme, nedá v prípadoch mnohonásobných vrahov predpokladať, ale ani vylúčiť. Ochranné liečenie totiž nefunguje ako tradičný výkon trestu, kde si odsúdený musí odsedieť dopredu súdom určený trest v rozsahu niekoľkých rokov.

Problémy ambulantnej liečby

Pri umiestnení v ústavnom zariadení sa posudzuje stav pacienta minimálne raz ročne, kde sa vyhodnocuje jeho porucha na základe analýzy odborníkov z odvetvia psychiatrie. Nie je vylúčené, že rovnako ako v prípade páchateľa z Dubnice nad Váhom po istom čase skonštatujú záver, že pacient môže byť prepustený do ambulantnej liečby, pretože podľa názoru lekárov tá ústavná zabrala v dostatočnej miere natoľko, že už nie je spoločensky nebezpečný. Liečba pritom nemusí byť príčinou zlepšenia jeho stavu. Stačí, ak chorá osoba nemá v kontrolovanom prostredí podnety alebo prístup k rušivým elementom, ktoré u nej spúšťajú agresiu.

Pri preradení na ambulantnú liečbu nikto nekontroluje, či a ako dodržuje pacient návštevy lekára, ako a či užíva predpísané lieky a podobné aspekty liečby, ktorá by mala garantovať jeho bezpečný pobyt na slobode. Lekár nemá žiaden manuál, ako postupovať pri výkone ambulantného liečenia, čo hlásiť pri liečbe pacienta súdu alebo či vôbec jeho liečba na pacienta zaberá. Ten môže pokojne lekárovi o svojom stave klamať, brať návykové látky alebo iným spôsobom prehlbovať svoju chorobu pobytom na slobode bez toho, aby bola možná relevantná kontrola zo strany kompetentných orgánov. Vždy pritom treba mať na pamäti, že ide o spoločensky nebezpečných ľudí, pričom mnohí nemusia mať problém ani siahnuť inému na zdravie či dokonca na život.

V istej miere nedostatky pri nepríčetných páchateľoch odstraňuje navrhovaná novela Trestného zákona. Ak by prešla schválením v parlamente v súčasnom znení, upravuje kontrolu nad pohybom takýchto páchateľov a prostriedky jej vymoženia, určuje lehoty, v ktorých sa majú hlásiť, a kontroly dodržiavania liečebného režimu.

V prípade ich nedodržiavania je možné podať návrh na ústavné liečenie problémových jedincov. Zavádza uloženie ochranného liečenia pre odsúdených trpiacich duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, a to aj po odpykaní výkonu trestu, ak je takýchto človek na slobode nebezpečný. Takáto právomoc súdom patrí aj pri páchateľoch prepustených z detenčného ústavu.

Táto novela však neupravuje všetky riziká pri nebezpečných páchateľoch bez trestnej zodpovednosti. Skutočnosť, že títo ľudia dokážu vykonať extrémne skutky a nemôžu za to niesť trestnú zodpovednosť, rovnako ako aj rarita týchto útokov, necháva priestor pre neprípustne pomalú úpravu noriem, ktoré by mali chrániť spoločnosť. Štát by mal konať proaktívne a ošetriť právne nedostatky legislatívy ako pri každom inom protispoločenskom čine, namiesto vyčkávania a až následnej reakcie na tragické udalosti.