Škótske futbalové vojny

Česká verejnosť – zvlášť tá so záujmom o futbal – s istým pobúreným uspokojením zaznamenala brutálnu vraždu, ku ktorej došlo cez víkend v škótskom Glasgowe. Tridsaťpäťročný Poliak Kamil Charyszyn bol zavraždený neďaleko svojho domova, zaútočila na neho štvorica ľudí, jeden z nich ho podrezal mačetou (polícia už údajného páchateľa obvinila). Podľa výpovede jedného svedka mohla byť motívom zločinu fanúšikovská rivalita, zavraždený poľský imigrant bol priaznivcom Celtic Glasgow, útočníci vybehli z domu, ktorý bol vyzdobený v štýle glasgowských Rangers, vraždilo sa v deň glasgowského derby.

V Česku mala tá správa veľký ohlas kvôli dozvukom zápasu pražskej Slavie s Rangers v Európskej lige. Škótsky klub bol vyradený po zápase, v ktorom sa jeho hráči správali až odpudivo, ich hra bola bezohľadná a neférová. Najväčšiu pozornosť však vyvolala rasistická urážka, ktorú mal slavistický stopér Ondřej Kúdela adresovať černošskému hráčovi Rangers Glenovi Kamarovi. Dianie na ihrisku úplne zatienila, o Slavii sa už píše ako o rasistickom klube, fanúšikovia Rangers sa na sociálnych sieťach prejavovali veľmi agilne a pobúrene. Vražda Kamila Charyszyna ako keby ich povýšenosť mala nejako korigovať – ​​ohŕňate nos nad údajným rasizmom iných, ale pritom vo svojich radoch máte vrahov, ich obeťou sa navyše stal človek z východnej Európy, skupiny, proti ktorej v Británii existujú silné predsudky a do ktorej v glasgowských očiach patria aj pražskí slavisti. K tomu len toľko.

Podobne, ako sa za preukázaný nedá považovať Kúdelov rasizmus, nie sú preukázané ani motívy Charyszynovho vraha, polícia k nim zatiaľ nič neoznámila, objavili sa správy, že zločin s futbalovou rivalitou nesúvisí. S moralizujúcimi súdmi by teda bolo vhodné počkať. Príbeh rivality Rangers a Celtic však stojí za pripomenutie bez ohľadu nato, ako sa vyšetrovanie vraždy skončí. Ukazuje sa v ňom totiž, ako môže dávna história ovplyvňovať dnešok. A futbalový fanúšik, ktorému sa napríklad cnie po časoch, keď klub mal nejakú výraznú regionálnu a sociálnu identitu, z nej pochopí, že aj tieto „zlaté časy“ mohli mať svoje veľmi temné stránky.

O futbale a fanúšikovaní sa niekedy píše ako o spoločensky tolerovanej forme vojny. V prípade rivality Celtic a Rangers to platí skoro doslova. Oba tieto kluby vznikli koncom devätnásteho storočia, na ich vzťah ale mali vplyv udalosti ešte dávnejšie. V 16. storočí sa v Škótsku stal štátnym náboženstvom presbyteriánsky protestantizmus, katolícke obrady boli zakázané. Rôzne formy diskriminácie katolíkov v Británii pretrvali až do devätnásteho storočia. Vnútri Spojeného kráľovstva ale tiež dochádzalo k častej migrácii, z chudobného Írska odchádzalo mnoho ľudí do Anglicka a Škótska, častým cieľom tohto sťahovania bolo priemyselné mesto Glasgow, kam prichádzali nielen tradične katolícki Íri, ale aj írski unionisti (stúpenci britskej nadvlády nad Írskom) z Ulsteru.

Predovšetkým sa na prichádzajúcich katolíkov miestna spoločnosť pozerala cez prsty. Sústredili sa tiež vo východnej časti Glasgowa, ešte pred vznikom škótskej ligy si založili futbalový klub, ktorý názvom (keltský v zmysle írsky), pre Írsko tradične zelenou farbou aj znakom klubu (najprv keltský kríž, neskôr štvorlístok) odkazoval na írsku katolícku identitu. Zakrátko po Celticu vznikol aj klub Rangers, ktorý rýchlo prijal výraznú protestantskú identitu, okrem iného aj kvôli tomu, že vo veľkých lodeniciach v okolí štadióna Rangers bola oficiálna politika neprijímať katolíkov.

V dvadsiatom storočí vzťahy medzi írskymi katolíkmi a protestantmi eskalovali do niekoľko desaťročí trvajúceho ozbrojeného konfliktu premenlivej intenzity. To ešte zosilnelo rivalitu medzi oboma klubmi. Fanúšikovia Celticu na transparentoch a vo svojich pokrikoch a piesňach oslavovali teroristickú Írsku republikánsku armádu. Symbolom Rangers je zase britská vlajka – nie ako výraz patriotizmu, ale ako prihlásenie sa k jednej zo strán konfliktu v Írsku. Klub mal a má konexie s Oranžským rádom, radikálnou organizáciou ulsterských protestantov, jeho prominentný člen je v súčasnej dobe šéfom public relations klubu. V Írsku navyše nie sú futbalové kluby silné, aby na seba upozornili na medzinárodnej scéne, množstvo írskych fanúšikov si už v svojej „starej vlasti“ tiež Celtic či Rangers „adoptovali“.

V nenávisť prechádzajúca rivalita samozrejme viedla aj k násiliu vrátane vrážd. V posledných rokoch sa síce zmiernila – ozbrojený konflikt v Ulsteri sa skončil, v Rangers nastupovali katolícki hráči a naopak, v Glasgowe, kde bola už tradične vysoká násilná kriminalita vo všeobecnosti, sa v tomto ohľade zmenili pomery. Nedá sa ale povedať, že by zmizla úplne. Po Charyszynovej smrti sa objavilo množstvo fotografií rôznych grafitti a samolepiek v uliciach mesta s nápismi vyzývajúcimi k násiliu voči írskym katolíkom (Kill all Taigs!).

Spôsob, akým Rangers údajný rasizmus Ondřeja Kúdelu rieši a vyjadruje sa k nemu, môže tunajšiemu fanúšikovi pripadať pokrytecký a prehnaný. Možno aj právom. Je ale fakt, že história klubu s Glasgowom dosť výstižne ilustruje, k čomu všetkému môže viesť, keď sa dá dokopy futbal a istá forma zdieľanej skupinovej nenávisti. A že zvýšená ostražitosť napríklad voči rasizmu je vo futbalovom prostredí opodstatnená.

Text pôvodne vyšiel v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.