Danko a Taraba, Fico a Pellegrini, Šimečka a Majerský. Čo ich čaká v tomto roku

Väčšina z nás vníma politiku cez vzťahy koalície a opozície, ale často sa stáva, že tie najdôležitejšie politické vzťahy sú uprostred vlády či opozície.

Ponúkam tri príklady, ktoré potvrdzujú toto pravidlo.

Stabilita SNS

Pre stabilitu vlády sa momentálne zdá byť najdôležitejší vzťah medzi predsedom SNS Andrejom Dankom a ministrom životného prostredia a mediálne najvýraznejším politikom zvoleným na kandidátke SNS Tomášom Tarabom.

V skutočnosti sú od seba závislí, minimálne doteraz: Danko by bol bez Tarabu slabším hráčom a Taraba by bez Danka nemusel byť v politike. Ich ambície sú však v istom napätí a úspech jedného istým spôsobom vylučuje úspech druhého.

Danko v roku 2024 riskuje viac. Niečo iné bude znamenať, ak bude kandidovať v eurovoľbách (ako sám hovorí), a niečo iné, ak bude kandidovať na prezidenta (ako ho nahovára Taraba).

Ak by Danko dostal SNS do europarlamentu, bol by to úspech. Ak by SNS neuspela a Republika uspela, bude mať národná strana menší reputačný problém.

Keby viedol kandidátku Danko, ide to na jeho vrub a jeho výtlak bude slabší. Keby bol na čele niekto iný, bude mať predseda strany zodpovednosť o milimeter menšiu.

Ešte zaujímavejšie by to bolo s prezidentskou kampaňou.

Ak nebude mať SNS kandidáta, bude vyprázdňovať spektrum a oslabovať svoju pozíciu. Pellegrini je pre voličov SNS príliš liberálny, môže ich teda opäť úspešne oslovovať iný kandidát. Zvlášť nepríjemné by to bolo s kandidátom Republiky.

To sú voľby, ale pred Dankom stojí ešte jedna otázka, ktorá bude mať presah poza rok 2024: usporiadať vzťahy s Tarabom tak, aby pôsobili ako tandem. Taraba by rád vstúpil do SNS, lenže Danko ho tam nechce veľmi pustiť. Riešení tohto sporu je viacero, ale iba jedno je konštruktívne.

V každom prípade, vzťah Danka a Tarabu presahuje význam SNS a môže mať vplyv na stabilitu vlády. Najmä potom, keď začnú problémy s vládnutím (kauzy, korupcia). Ak tento vzťah nenastavia predtým, rozhodne o ňom porážka a vytesnenie jedného z nich. A to nesie so sebou isté riziká (ale aj rýchle riešenia).

Smer a Hlas ako dve strany alebo jedna partia

Druhý pre vládu určujúcim vzťah je vzťah Fica a Pellegriniho.

Tento vzťah bol rozhodujúci v kampani, keď sa vytvorili predpoklady pre vznik vlády, aj po voľbách, keď vláda vznikla. Povedzme, že v obidvoch týchto prípadoch rozhodla šikovnosť a schopnosti Roberta Fica.

Onedlho sa to však otočí a rozhodujúcim sa môže stať Pellegrini.

Platí to v prípade, ak Pellegrini vyhrá voľby a bude prezidentom, ale aj ak prehrá a zostane vládnym politikom. V obidvoch prípadoch sa totiž zrejme začne emancipovať od Fica a vytvárať mocenský duopol.

Ak by to bol Pellegrini urobil už po parlamentných voľbách, keby sa bol stal reálnym bodyguardom Smeru, bolo by to celé jednoduchšie a jasnejšie, takto sa to posunulo o niekoľko mesiacov.

Ak Pellegrini prehrá, bude z toho viniť Fica a zhorší to ich vzťahy vo vláde. Ak vyhrá, do čela Hlasu sa môže posunúť Drucker, ktorý má jediný v liberálnych médiách otvorené dvere, a Pellegrini sa bude od premiéra emancipovať v Prezidentskom paláci. Pomaly, možno mierne, ale celkom isto.

Tento vzťah je vystavený väčšiemu riziku, ak Pellegrini voľby prehrá. S jednou výnimkou – ak by prehral tak výrazne (povedzme veľké prekvapenie a neúčasť v druhom kole), že by mu to zlomilo krk a stal by sa chodiacim tieňom.

V každom prípade, tento vzťah viac v tomto roku ovplyvní Pellegrini, stabilitou vlády by však otriasť nemal.

Čo je silnejšie ako pliaga

Tretím dôležitým vzťahom budú vzťahy KDH a PS v opozícii. KDH zatiaľ neukázalo schopnosť ani odvahu na samostatnú opozičnú politiku, Majerský je v bezpečnom závetrí za Šimečkom. KDH neprichádza s vlastnými témami, nebude mať vlastné prezidentského kandidáta (hoci to strana voličom sľúbila) a bude mať aj slabú eurokandidátku. Štefanec je liberál a Lexmann sa okrem potratov nedokáže voči mainstreamu vymedziť v ničom.

Túto pascu vidieť aj na mítingoch za zachovanie ÚŠP. Účastníci mítingov sú najmä mestskí liberáli a liberálni kresťania, PS s verným straníckym denníkom robí všetko preto, aby mítingy naštartovali prezidentskú kampaň Ivana Korčoka. Jeho vystúpenia na pódiu zatiaľ KDH zablokovalo, ale ak nepostaví vlastného kandidáta, dostane sa nevyhnutne pod tlak, aby ešte pred prvým kolom podporili Korčoka. A keď to neurobí strana, urobia to za ňu poslanci, ktorí sa budú chcieť zapáčiť liberálnym novinám.

Problémov sa črtá viac, napríklad keď na mítingoch za ÚŠP začnú viať dúhové vlajky. Čo potom? Progresívni liberáli nemyslia pluralitne, sú to priaznivci monokultúry, a ak KDH nezničila kauza pliaga, môže ich zničiť úprimné a presvedčivé progresívne objatie. Ako sme videli už pri pliage, väčšia časť KDH žiadny odpor klásť nebude.

Jedinou cestou z pasce by bolo, keby sa KDH postavilo na vlastné nohy. V téme ÚŠP prišlo s vlastnou líniou medzi Ficom a Šimečkom. Lenže to by museli byť schopní v minulosti vecne kritizovať Hamrana, pomenovať problémy v krívajúcom systéme kajúcnikov, aj diel zodpovednosti ÚŠP a Daniela Lipšica.

Nikto taký však v KDH nie je.

Šimko sa nechal odvolať, jeden z poslancov, ktorý sa kedysi zastal Pčolinského, dnes vytrvalo mlčí. A pani predsedníčka klubu hovorí na nerozoznanie od kolegýň z iných opozičných klubov. A za všetkých svojou spevavou melódiou reči hovorí Michal Šimečka.

Čaká nás teda zaujímavý rok.