S grantmi po ideologickej linke treba skoncovať. Nepomôže však, ak sa iba vymení jedna sekta za druhú

Grantová stopka pre kresťanský intelektuálny časopis Verbum, namiesto ktorého Fond na podporu umenia pod ministerstvom kultúry obdaroval obskúrny queer časopis, je výbornou ilustráciou problému, ktorý sa nazýva „pochod inštitúciami“. Ak však nová vláda do týchto zabehaných schém, ktoré „zdedila“, zasiahne sekerou, problém sa len zvýrazní a podkúri ďalšiu vojnu v oblasti kultúry. Tá predsa nesmie mať výlučných vlastníkov. 

Výnimočný slovenský konzervatívny časopis Verbum pre modernú kresťanskú kultúru dnes kriesi odkaz svojich pôvodných zakladateľov ešte z roku 1946. Pôvodný Verbum krátko po vojne založili niekoľkí významní slovenskí básnici a verejní intelektuáli, ako Janko Silan či Ladislav Hanus. Po roku 1989 bol obnovený a snaží sa prežiť a zároveň dosahovať nadpriemernú kvalitu, s akou sa dá v tomto segmente stretnúť.

Darilo sa mu existovať aj vďaka grantom na podporu kultúry, bez ktorých dnes podobné projekty nemajú veľké šance na prežitie. Avšak to, či dotáciu od štátu dostanete alebo nie, závisí nielen od kvality a zmysluplnosti diela, ale čoraz viac aj od toho, kto granty udeľuje a akým smerom práve fúka vietor, ktorý treba poslúchať. 

Už minulý rok sa smerovanie časopisu, ktorý nadväzuje na svoje dlhoveké dedičstvo, pokúsila komisia štátneho fondu „posunúť“ bližšie k žiadanej objednávke doby. Jeho autorom dala odporúčanie, aby „venovali pozornosť reflexii aktuálnej kultúry a umenia“.

Keďže toto zadanie údajne nesplnili, komisia im tento rok grant neschválila, časopis prišiel o 8-tisíc eur ročne, čo pre jeho autorov znamená takmer likvidačné problémy.  

Autori Verbumu a ich predstavy sa len veľmi ťažko mohli stretnúť s požiadavkou komisie. Kultúru totiž chápu v pôvodnom, teda širšom zmysle, nevenujú sa len priamej reflexii umeleckej sféry, ale aj aktuálnym civilizačným témam z filozofického hľadiska, politickým úvahám či filozofii. Posledné číslo Verbumu bolo napríklad venované katolíckej moderne, ktorá bola reflektovaná a rozobratá z mnohých uhlov. Žiaden z nich však nebol zanedbateľný alebo „mimo kultúry“.

Definíciu „aktuálnej kultúry“ tak komisári museli zjavne prehodnocovať podľa vlastného ideologického kľúča, namiesto toho, aby radšej hodnotili kvalitu zmieneného projektu. Je preto otázne, či nevstúpili na pôdu, ktorá im neprináleží.

Aby sme si vedeli predstaviť, čo si komisia predstavuje pod pojmom „súčasné umenie“, všimnime si jeden výpovedný príklad. Časopisu QYS, ktorý je určený pre „lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí, špecificky pre mladých LGBTI ľudí“, pridelila komisia z fondu 20-tisíc eur.

Na tomto portáli sa autori venujú témam, ako sú „Hádky duše s telom: intersekcie bábkového divadla a transrodovosti“, prípadne sa tu rozoberajú queer podujatia s polonahými postavami, rozhovory s intersekcionálnymi či nebinárnymi umelcami, drag performermi a podobnými transformermi. Keby sa tam vyskytol rozhovor povedzme s obyvateľom planéty Pluto, nikto by si nič divné asi ani nevšimol.

Napokon, podobne ideovo zameraná organizácia Saplinq dostala z rovnakého fondu na podporu rôznych LGBT čudáctiev typu drag show pre mládež minulý rok 25-tisíc eur.

Magazín QYS sa pritom chváli, že dostáva granty aj z rezortu ministerstva spravodlivosti.

Skrátka ide zjavne o časopis, ktorý si dnes ľahko príde k rôznym fondom z mnohých smerov. Z prostredia mimovládok či európskych a amerických grantov.

To je však omnoho ťažšie pre diela ako je Verbum, ktoré sú modernou kultúrnou avantgardou ostrakizované ako zaostalé, prípadne sú falošne osočované ako fašizoidné.

Verbum je otvorene konzervatívno-kresťanský časopis, ktorý sa venuje kresťanskej kultúre. Tým sa vopred pripravuje o peniaze z väčšiny dotačných schém, ktoré existujú a na ktoré sa môže ľahko obrátiť povedzme dúhový projekt reflektujúci divadlo transexuálov tancujúcich morbídne tance na školách.

Kým dúhové projekty sú dnes zasypávané peniazmi z množstva zdrojov, práve štátne grantové schémy, napríklad z ministerstva kultúry, by mali situáciu vyvažovať a preferovať projekty, ktoré sú hodnotné sami osebe a bez toho, že by sa poklonili módnej agende. Aby štát ukázal, že na svojich občanov dokáže hľadieť širšie a nevidí len úzke skupiny, ktoré sa nesú na vlne doby. Že je tu skrátka pre všetkých. Dokonca aj pre tých, ktorí v sebe našli odvahu sa k šialenej ideologickej vlne nehlásiť napriek tomu, že sa opovážili uchádzať sa o grant. 

Netreba mať ani veľkú predstavivosť, aby sme si mohli domyslieť, že podobné excesy budú len posilňovať zákopovú vojnu medzi progresívnym a takzvaným proslovenským krídlom Slovenska.

No s tým rozdielom, že tí druhí majú dnes v rukách moc. Ficov útok na mimovládky sa môže pokojne vyostriť bez toho, aby mu jeho vlastné prostredie, nahnevané z ideologických excesov na opačnom brehu, za to vystavilo účet. Progresívne úlety ako je tento budú len legitimizovať vládne ťaženie proti mimovládkam, z ktorého síce opozícia urobila takmer až civilizačný konflikt, no pre voličov vládneho tábora ide vlastne o vítanú zmenu.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo občania na Slovensku vo voľbách volili zmenu a prečo ju nevideli v podobe ešte silnejšieho nástupu progresívnej revolúcie.

No pri garnitúre, ktorá sa dostala k moci, hrozí jedno vážne riziko, pre ktoré treba mať zmeny v tejto oblasti špeciálne pod dohľadom.

Nová vláda už prisľúbila v tejto oblasti akýsi „posun“, ministerka Martina Šimkovičová dokonca plánuje „významné zmeny“, napríklad zmienený fond plánuje zlúčiť s grantovou schémou na podporu kultúry národnostných menšín, vzniknúť by tak mala nová grantová schéma pod názvom Fond na podporu kultúry.

Šéfka rezortu kultúry Šimkovičová touto zmenou chce dosiahnuť okrem iného väčší priamy vplyv ministerstva na fond, ktorý riadia umelci a podľa nej sa vymkol spod kontroly.    

Nie je to žiadne prekvapenie. Práve ministerka z prostredia SNS do veľkej miery reprezentuje ľudí, ktorí sa cítia byť nahnevaní na aktuálnu progresívnu revolúciu. Cítili sa utlačení. Dnes preto môže mať – do veľkej miery oprávnený – dojem, že dostala mandát pribrzdiť komisie „v protislovenských úletoch“ a rozšíriť šance pre mimodúhové umenie aspoň cez štátne inštitúcie, ktoré nemajú v popise práce podporu výlučných ideológií.

Lenže tento priestor, ktorý je dnes povolaná reprezentovať, je podstatne širší ako ministerkino vlastné ideové zázemie. 

Šimkovičová tak síce prisľúbila, že zastúpenie komisií sa bude prehodnocovať, ale aby sa jej to podarilo bez rozpakov, musela by prekročiť svoj tieň. Dokáže to? Komisie musia pôsobiť dôstojne pre široké spektrum ľudí, musia byť zastúpené rešpektovanými osobnosťami. Skrátka, nesmie ísť o výmenu jednej úzkoprofilovej alternatívnej (progresívnej) úderky za inú. Pri pohľade na prostredie, z ktorého pani Šimkovičová vyšla, je istá miera skepsy namieste, jemne povedané.

Príliš silne ideologizovaný rez by ohrozil štruktúry, ktoré pochádzajú ešte z čias ministra Mareka Maďariča, ktorý chcel komisie dostať viac do rúk samotných umelcov a ich umeleckým združeniam, a znížiť tak politický vplyv na ne.

Pri pohľade na to, kam sa komsomoľské vplyvy posunuli v umeleckej oblasti, je azda namieste prehodnotiť, či tento pôvodný plán vôbec ešte dokáže fungovať nezávisle a plniť svoje ciele ideologicky neutrálne. Doba sa totiž za poslednú dekádu významne zmenila, a ak sa komisie stali nástrojom likvidácie opačného názoru v umení, nová vláda celkom určite dostala mandát s tým niečo urobiť.  

Ak sa komisie pokúšajú cez peniaze nepriamo ideologicky zglajchšaltovať časopis podľa aktuálnej módy, ako o tom svedčí príklad z úvodu článku, rezort musí byť schopný zasiahnuť a ideologickú neutralitu štátu ochrániť. Komisia, ktorá si zamieňa súčasné umenie za súčasnú módu, nie je spravodlivým garantom.  

Ak komisia udelí grant reflexii transsexuálneho divadla s polopornografickým tancom v nočnom bare, kde učia deti o tom, ako objavovať svoju identitu, a zároveň odníme peniaze serióznemu časopisu z prostredia tradičnej „nemodernej“ kultúry, veľa to napovedá o tom, ako si moderní komsomolskí cenzori predstavujú súčasné umenie.

Lepšie povedané, ktoré umenie by podľa nich malo prežiť a ktoré podľa moderných ideologických kritérií treba vysypať na smetisko vyhynutých koreňov a „slepých vetiev“ dejín.

No porovnateľné riziko spočíva v tom, ak ministerka k tejto téme nepristúpi uvážlivo a rozumne – ako od nej mnohí na ľavom spektre vopred očakávajú –, ale aktivisticky, olej do ohňa to len prileje.

Ak by došlo k radikálnemu zásahu, keď sa budú komisie riadiť akýmisi hejslováckymi hodnotiteľmi, bude to len výmena jedného extrému za druhý.