Čínske gulagy: Novodobá totalita s umelou inteligenciou

Ujgurská autonómna oblasť (Sin-ťiang, Ujgursko) je v súčasnosti najväčšou čínskou provinciou nachádzajúcou sa na severozápade Číny, ktorá má spoločnú hranicu s krajinami ako napríklad Mongolsko, Rusko, Afganistan alebo Pakistan. V Sin-ťiangu žije v súčasnosti viac ako 21 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšinu, približne 11 miliónov, tvorí národnostná menšina Ujgurov.

Príslušníci menšiny Ujgurov hovoria svojím turkickým jazykom ujgurčinou a vyznávajú islam. Okrem Ujgurov žijú v tejto autonómnej oblasti tvorenej prevažne pohoriami a púšťami aj príslušníci etník Kazachov, Kirgizov, Mongolov, moslimského etnika Chuej a veľká časť príslušníkov etnickej skupiny Chan, ako sa označujú samotní Číňania. Čína formálne kontroluje oblasť Ujgurska od 18. storočia ešte za čias vlády poslednej dynastie Čching a od roku 1949 sa táto stala súčasťou novej Čínskej ľudovej republiky pod vedením Komunistickej strany Číny (KSČ).

Ujgursku, známemu aj pod pomenovaním Východný Turkestan, zmenili v roku 1955 štatút z provincie na autonómny región. Rovnaký administratívny štatút má aj napríklad Tibet susediaci na juhu s Ujgurskom. 

Radikálny islam a stupňujúce sa represie

Otázkou ostáva, aké sú príčiny toho, že sa vláda v Pekingu veľmi ostro zamerala na túto od hlavného mesta vzdialenú oblasť a začala uplatňovať represívne pravidlá na miestnom obyvateľstve. Odpovede môžeme hľadať predovšetkým v náboženstve, ktoré vyznávajú Ujguri, ale napríklad aj v ekonomickej oblasti. Okrem toho, že sa v posledných desaťročiach v Sin-ťiangu našli bohaté zásoby ropy a nerastných surovín, cez jeho územie takisto vedie tzv. nová hodvábna cesta. Kontrola Sin-ťiangu je preto nevyhnutná. Vplyv radikálneho islamu a aktivity hnutia za nezávislosť Východného Turkestanu v 90. rokoch a po roku 2000 vyústili do tvrdej politiky KSČ voči Ujgurom, ktorej prejavom je okrem iného aj vytvorenie prevýchovných táborov.  

Po útokoch 11. septembra 2011 v Spojených štátoch amerických začali čínske úrady uplatňovať a ospravedlňovať tvrdé bezpečnostné opatrenia a náboženské obmedzenia v Ujgursku. Oficiálnym cieľom pekinskej vlády bolo a stále je predísť islamskému extrémizmu, ktorý môže mať negatívny vplyv na mladých Ujgurov. Odvtedy však zomreli stovky Ujgurov i Číňanov pri teroristických útokoch, represáliách a rasových nepokojoch medzi príslušníkmi etnickej skupiny Chan a Ujgurmi.

V posledných rokoch sa v ČĽR pod vedením prezidenta Si ťin-pchinga zintenzívnila celonárodná kampaň, ktorá má posilňovať v krajine postavenie KSČ a chanské, teda čínske kultúrne normy. Tieto snahy sa, samozrejme, dotkli aj iných menšín v krajine, najnovšie to pocítilo začiatkom septembra etnikum Mongolov v čínskej autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko, ale ešte výraznejšie Ujguri so svojou charakteristickou náboženskou, kultúrnou a etnickou identitou.

Postavte oceľové steny

Napätie, ktoré postupne rástlo medzi Ujgurmi, vládou a čínskou populáciou v Sin-ťiangu, sa čoraz častejšie stávalo násilným. V roku 2009 počas násilných nepokojov v hlavnom meste Sin-ťiangu v Urumči prišlo o život takmer 200 ľudí, väčšinou Číňanov. Od roku 2013 Ujguri spáchali viacero útokov na obyvateľstvo v niekoľkých čínskych mestách, pričom zahynuli desiatky ľudí. K minimálne jednému útoku sa prihlásila Ujgurská islamistická skupina.

Objavili sa taktiež správy o mnohých Ujguroch v zahraničí, ktorí sa pripojili k Islamskému štátu. Na všetky tieto udalosti reagovala ústredná vláda v Pekingu veľmi tvrdo a prijala rozhodnutia, ktoré vzájomné napäté vzťahy ešte viac zhoršili. V mene boja proti ujgurskému separatizmu a islamskému extrémizmu začali obmedzovať v Sin-ťiangu niektoré náboženské zvyklosti ako napríklad zákaz nosenia buriek a zahalenia tváre u žien. Muži si zase nesmeli nechať narásť bradu. Situácia v Ujgursku eskalovala v roku 2014, keď ujgurskí militanti bombovými útokmi zabili v Urumči 43 ľudí a viac ako 90 zranili. Útok sa stal krátko po tom, ako túto oblasť prvýkrát navštívil prezident Si Ťin-pching, ktorý spolu s premiérom Li Kche-čchiangom reagoval na útoky prísľubom „ľudovej vojny proti teroru“ a implementovaním stratégie „prvého útoku“, čo znamená preventívne odstrániť akékoľvek snahy o ďalšie útoky.

„Postavte oceľové steny a železné pevnosti. Náš súčasný boj musí byť zameraný na tvrdé zakročenie proti násilným teroristickým aktivitám,“ uviedol generálny tajomník KSČ a zároveň prezident ČĽR Si Ťin-pching. V týchto vyjadreniach môžeme vidieť prvopočiatky zriadenia prevýchovných táborov v Ujgurskej autonómnej oblasti. 

Keď začali miznúť ľudia

Situácia v Sin-ťiangu sa začala dramaticky meniť v roku 2016, keď prezident Si vymenoval do funkcie predsedu Komunistickej strany v Ujgursku Čchen Čchüan-kuoa, ktorý predtým od roku 2011 pôsobil v Tibetskej autonómnej oblasti, kde mal za úlohu stabilizovať situáciu po nepokojoch v roku 2008. Svoje skúsenosti z boja proti tibetskému separatizmu mal použiť v Sin-ťiangu.

Situácia v Tibetskej autonómnej oblasti je totiž podobná ako v Sin-ťiangu a takisto je dokázaná existencia podobných táborov v centrálnom Tibete. Podľa viacerých svedkov a reportáží od roku 2017 v Sin-ťiangu postupne mizlo veľké množstvo ľudí a začali sa šíriť zvesti o tajných zadržiavacích táboroch. Prezident Si totiž v tajnosti zriadil kampaň masového zadržiavania a nútenej asimilácie. Existenciu prevýchovných táborov viaceré strany často spochybňujú, ale dôkazy o ich fungovaní priniesli nielen výpovede bývalých väzňov, resp. „študentov“, ako ich čínska strana nazýva, ale z veľkej miery aj uniknuté dokumenty z roku 2017, ktoré v roku 2019 zverejnilo Medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov.

Súčasťou týchto dokumentov bol aj telegram, ktorý obsahoval manuál na prevádzkovanie prevýchovných táborov v Sin-ťiangu. Dokumenty detailne opisujú, ako Čína využíva umelú inteligenciu na centrálne zhromažďovanie dát o Ujguroch, hromadné sledovanie, identifikáciu osôb na výsluchy a prípadné zadržanie. ČĽR, samozrejme, poprela autentickosť týchto dokumentov a označila ich za vymyslené. Okrem výpovedí svedkov či uniknutých dokumentov potvrdili existenciu táborov aj satelitné snímky, ktoré zobrazujú veľké tábory obohnané múrmi a strážnymi vežami na viacerých miestach v Ujgursku.

 S kampaňou proti terorizmu alebo islamskému terorizmu a na čele s novým predsedom Komunistickej strany v Ujgursku Čchenom začala polícia v Sin-ťiangu predvolávať Ujgurov na výsluchy. Mnohých osobne došli zobrať priamo do ich domovov, niektorých zadržali na hraniciach alebo zatkli na letiskách. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch vláda poslala do prevýchovných táborov mnoho Ujgurov a Kazachov,  ako aj ich deti do škôl a detských domovov na prevýchovu. V súčasnosti sa odhaduje, že v táboroch je držaných viac ako milión Ujgurov a iných národností.

Totalita s umelou inteligenciou

Z dokumentov vyplýva, že mnoho zadržaných v skutočnosti nič nespáchalo. Jeden z nich výslovne opisuje, že účelom digitálneho sledovania a následného zadržania je preventívne vytypovať, kto môže byť nebezpečný, a následne ho zadržať ešte predtým, ako by vôbec nejaký priestupok alebo trestný čin spáchal. Takže ľudia sa dostávajú do prevýchovných táborov za to, čo v skutočnosti neurobili, ale mohli by urobiť. Nový systém umelej inteligencie vychádzal z rozsiahlej databázy behaviorálnych dát a bioúdajov s cieľom vyhodnotiť, triediť a podrobiť analýze približne dva milióny ľudí, u ktorých sa predpokladá, že budú mať „extrémistické myšlienky“.

Podozrivé alebo extrémistické správanie bolo však definované veľmi široko, takže zahŕňalo napríklad odchod do zahraničia, žiadosť o modlitbu od iných ľudí alebo použitie mobilných aplikácií, ktoré čínska vláda nemôže monitorovať, ako je napríklad WhatsApp. Systém sa takisto zameral na ľudí, ktorí mali zahraničné pasy alebo víza, čím chce ústredná vláda obmedziť akýkoľvek styk týchto ľudí s možnými islamskými extrémistami v zahraničí. Podľa dokumentov sa má systém zamerať aj na Ujgurov žijúcich v zahraničí. Okrem sledovania a zatýkania začali úrady súbežne aj vykonávať opatrenia na zníženie populácie Ujgurov v Sin-ťiangu.  Ide predovšetkým o obmedzovanie pôrodnosti a násilné odoberanie detí z rodín, ktoré idú potom do škôl na „počínštenie“. Minimálne tieto opatrenia naplňujú definíciu genocídy podľa Organizácie Spojených národov (OSN).

Čína hovorí o dobrovoľnosti

Čína pod tlakom medzinárodného spoločenstva pripustila existenciu prevýchovných táborov, ale podľa oficiálnych vyjadrení je celá vec založená na báze dobrovoľnosti, kde sa majú Ujguri a iné etniká učiť predovšetkým po čínsky. Uniknuté dokumenty a predovšetkým výpovede zadržaných hovoria o iných faktoch. Prevýchovné tábory opisujú dokumenty ako zariadenia s policajnými stanicami pri vstupnej bráne, vysokými strážnymi vežami, poplašnými zariadeniami a sledovacím kamerovým systémom, ktorý monitoruje každý pohyb zadržaných. Opustiť tábor je možné len v prípade choroby, aj to len v sprievode určenej osoby, ktorá má dohliadať na daného človeka a kontrolovať ho. Sprchovanie alebo vykonanie potreby na toalete je taktiež prísne kontrolované, aby sa predišlo prípadnému úteku. Mobilné telefóny sú zakázané s cieľom zastaviť akékoľvek kontakty s vonkajším svetom.

„Útek nebol možný. V každom rohu, na každom mieste stála ozbrojená polícia,“ uviedla pre agentúru AP Sayragul Sauytbay, správkyňa kazašskej materskej školy, ktorú polícia v roku 2017 uniesla a prinútila, aby v tábore učila zadržaných po čínsky. Sauytbay označila prevýchovný tábor za koncentračný tábor, oveľa horší ako väzenie. Ako ďalej informovala, v táboroch dochádzalo k znásilneniam, mučeniu, tzv. vymývaniu mozgov a z výsluchových miestností bolo často počuť krik zadržaných. Okrem toho dodala, že zadržaní dostávali rôzne druhy liekov, ktoré ich robili poslušnými a apatickými. 

Cieľom prevýchovného programu je zmeniť politické myslenie zadržaných, zničiť ich vieru v islam, ideologicky vzdelávať a celkovo zmeniť spôsob ich myslenia a konania. Ide o transformáciu človeka prostredníctvom vzdelania. Tento koncept sa v Číne objavuje už počas mnohých stáročí, kde je Čína ako ríša stredu sama sebou vnímaná ako centrum civilizácie a kultúry a za jej hranicami sa nachádzajú barbari, ktorých treba prostredníctvom vzdelania civilizovať. Nie je ani potrebné ísť ďaleko do histórie Číny, aby sme videli, že podobné praktiky používali aj počas Kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 – 1976 počas rôznych reformných kampaní Mao Ce-tunga. „Sú to temné dni Kultúrnej revolúcie, s tým rozdielom, že sa to dnes deje pomocou špičkových technológií,“ povedal  popredný nemecký antropológ Adrian Zenz, ktorý sa venuje prevýchovným táborom v Sin-ťiangu.

Správali sa k nám ako k zvieratám

Dokumenty okrem iného opisujú aj procedúry, ktoré musia zadržaní v táboroch absolvovať. Ide napríklad o sebakritiku svojich minulých činov a správania. Jednotliví „študenti“ sa musia učiť, ako sa správne obliekať, holiť, strihať, alebo dostanú lekcie o dôležitosti pravidelného umývania sa a hygieny. To ukazuje na uplatňovanie už spomínaného konceptu náhľadu na Ujgurov ako na nevzdelaných a zaostalých ľudí. „Nepovažujú nás za ľudské bytosti. Správali sa k nám ako k zvieratám, prasatám, ovciam,“ uviedol pre agentúru AP nemenový učiteľ, ktorý nedobrovoľne pôsobil v tábore a chcel ostať v anonymite. 

V prevýchovných táboroch je jediným jazykom, ktorým sa môže komunikovať, spisovná čínština. Hoci vláda v Pekingu uviedla, že v prevýchovných centrách umožnila národnostným menšinám používať svoj materinsky jazyk, ako aj udržiavať svoje zvyky, uniknuté dokumenty ukazujú, že v skutočnosti je vyučovanie celé v čínštine a je to jediný oficiálny jazyk dennej komunikácie v táboroch. V prípade, že „študent“ neovláda čínštinu na požadovanej úrovni, môže prísť okamžitý trest ako v prípade istého starého farmára, ktorého sa v tábore policajt opýtal, ako sa mu páči pobyt v tomto centre. Podľa výpovede už spomínaného učiteľa farmár odpovedal lámanou ujgurčinou a čínštinou s tým, že sa ospravedlňuje, ale pre svoj pokročilý vek nedokáže porozumieť tomu, čo sa policajt pýta. Policajt v okamihu obuškom udrel farmára do hlavy, ten skončil na zemi a krvácal. 

Výhody za body

Zadržaní musia každý týždeň absolvovať taktiež testy z čínštiny, disciplíny a ideológie. Výsledky testov sú následne spracované do celkového bodovacieho systému. Tí, ktorí majú dobré výsledky, získajú isté výhody, ako napríklad rodinné návštevy a môžu sa dopracovať k tomu, že dostanú hodnotenie „absolvoval“, ktoré im umožní odísť z tábora. Zadržaných, ktorí neobstáli v testoch dostatočne, čaká presun do prísnejšie oddelenia a taktiež podľa výpovedí bývalých „študentov“  tresty ako napríklad bitie, mučenie alebo uväznenie na samotku.  

Informácie, ktoré poskytli utajované dokumenty, hovoria o praktikách v táboroch, ktoré oficiálne čínska vláda popiera. Detailnejší obraz o živote v nich podali ľudia, ktorí prešli „prevýchovou“ a dostali sa z centier von na slobodu, hoci zverejnením informácií riskovali opätovné zadržanie seba, ale aj rodiny, známych alebo priateľov. Medzi viacerými, ktorí opísali praktiky v prevýchovných táboroch, je aj Omir Bekali. Tento kazašský moslim poskytol svoje zážitky okrem iných agentúre AP, ktorá ich neskôr zverejnila. Jeho prípad je zaujímavý aj z toho hľadiska, že je občanom Kazachstanu a nie Číny, aj keď jeden z rodičov je ujgurského pôvodu. Bekaliho zadržali čínske bezpečnostné agentúry krátko potom, ako prešiel, počas cesty k rodičom žijúcich v Číne, jedným z kontrolných policajných stanovíšť, kde ho vyzvali, aby preukázal svoju totožnosť. Použil svoj starý čínsky občiansky preukaz, čo sa mu stalo osudným. Nasledujúci deň ho priamo z domu rodičov odviedli policajti z dôvodu údajného zatykača, ktorý bol na neho vydaný v ujgurskom meste Karamaj, kde žil približne pred desiatimi rokmi. Bekali ostal týždeň vo väzenskej cele bez možnosti kohokoľvek kontaktovať a následne ho po týždni odviezli do mesta Karamaj na výsluch. Na verejnom bezpečnostnom úrade pripútali Bekaliho na tzv. tigriu stoličku, na ktorej má sediaci väzeň silno pripútané zápästia a členky. V tejto polohe nechávali zadržaných sedieť aj niekoľko hodín. Bezpečnostné zložky Bekaliho vypočúvali v súvislosti s jeho prácou s cestovnou kanceláriou, ktorá mala poskytovať Číňanom turistické víza do Kazachstanu, čo podľa polície malo za účel pomôcť utiecť čínskym moslimom z Číny.

Okrem toho sa snažili počas nasledujúcich dní zistiť od Bekaliho informácie o vplyvných ujgurských a kazašských aktivistoch. Po výsluchoch ho následne umiestnili do cely s veľkosťou 10 x 10 metrov, ktorú zdieľal s ďalšími sedemnástimi zadržanými. Nohy mali spojené reťazami a pripútané k nohám dvoch veľkých postelí v cele. Niektorí väzni mali tmavomodré oblečenie a niektorí oranžové, ktoré symbolizovalo politické zločiny. Bekali dostal oranžové oblečenie. Väzňov následne premiestnili do tábora severne od mesta Karamaj. V tábore umiestnili Bekaliho do cely, kde bolo celkovo 40 zadržaných, medzi ktorými boli študenti, učitelia alebo doktori. Muži a ženy boli v oddelených sekciách.

„Študenti“ vstávali spoločne pred svitaním a každý deň začínali spievaním čínskej hymny a vztýčením čínskej vlajky. Potom sa zhromaždili vo veľkých triedach, kde sa museli učiť čínske komunistické revolučné pesničky a študovať dejiny Číny a čínštinu. Do hláv im vštepovali myšlienky ako napríklad to, že pred „oslobodením“ Sin-ťiangu komunistickou stranou v 50. rokoch 20. storočia boli ľudia v tejto oblasti zaostalí a spútaní otroctvom. Pred každým jedlom museli zadržaní hlasno zakričať: „Ďakujeme strane, ďakujeme vlasti a ďakujeme prezidentovi Si!“

Disciplína bola prísne vynucovaná a tresty boli veľmi tvrdé, ako napríklad nútené sedenie na „tigrej stoličke“ po dobu 24 hodín alebo násilné ponáranie hlavy do ľadovej vody. Keďže Bekali odmietal hovoriť po čínsky, umiestnili ho do uzamknutej miestnosti s ďalšími ôsmimi „študentmi“, ktorí mali spoločné postele a špinavú toaletu. Kamery boli nainštalované aj na toaletách a možnosť osprchovať sa bola veľmi zriedkavá. Mnohí začali v týchto podmienkach uvažovať o samovraždách, myšlienkami sa k nim pridal aj Bekali. Za pokus o samovraždu však dozorcovia hrozili pridaním ďalších rokov k celkovej „prevýchove“.

Vymývanie mozgov

Bekali a ďalší bývalí zadržaní tvrdia, že najhoršou časťou prevýchovného programu bolo nútené opakovanie naučených poučiek a sebakritika. Aj keď študenti nerozumeli tomu, čo sa učili, a obsah výučby často hraničil s nezmyslami, boli nútení učivo neustále opakovať na hodinách, ktoré trvali dve hodiny alebo aj dlhšie. Dennodenne museli skandovať heslá proti extrémizmu, separatizmu a terorizmu. Takmer každý deň mali prednášky o nebezpečenstve extrémizmu. Počas štvorhodinových lekcií vyučovania im inštruktori prednášali o nebezpečenstve islamu a skúšali ich z látky, ktorú ich učili. Ak odpoveď nebola podľa inštruktora správna, musel študent stáť dlhé hodiny pri stene. Každý jeden zo zadržaných sa musel postaviť pred celú triedu, ktorú tvorilo 60 „študentov“, a začať so sebakritikou svojej náboženskej minulosti. Bekali informoval, že okrem vlastnej sebakritiky musel každý strpieť aj kritiku svojich spolužiakov. Tí, ktorí vedeli od slova do slova interpretovať stranícke poučky alebo boli obzvlášť útoční voči osobe, ktorá bola terčom kritiky, dostali body, vďaka ktorým ich mohli premiestniť do príjemnejšieho, uvoľnenejšieho krídla tábora.

Bekali začal byť po mnohých mesiacoch psychicky zlomený až dospel do bodu, keď zareval na dozorcu, aby ho radšej zabil alebo poslal do väzenia, lebo už viac nevydrží byť v prevýchovnom tábore. Ako odmenu dostal samotku na celých 24 hodín. Po nej ho náhle prepustili, tak isto nečakane, ako keď ho pred ôsmymi mesiacmi zadržali.

Skúsenosti, ktoré svetu poskytol Omir Bekali, nie sú ojedinelé. Napriek tomu, že ČĽR hovorí o postupnom zatváraní týchto centier, stále prichádzajú nové výpovede od zadržaných a ľudia stále miznú.

Jedným z novších príbehov, ktorý sa dostal na verejnosť, je skúsenosť mladého Ujgura Merdana Ghappara. Merdan pracoval v južnej Číne ako model pre viacero módnych firiem. V januári tohto roku ho zadržala polícia s tým, že sa musí vrátiť do Sin-ťiangu a absolvovať povinný prevýchovný kurz. Previezli ho do ujgurského mesta Kuča, kde ho zavreli na policajnej stanici. Spolu s ďalšími zadržanými mal čakať na prevoz do prevýchovného tábora. Keďže však prišiel z juhovýchodnej Číny, kde už vypukla medzičasom epidémia nového koronavírusu, izolovali ho od ostatných, aby ich prípadne nenakazil. Merdanovi sa podarilo v tejto etape zadržania nejakým spôsobom dostať k mobilnému telefónu a rýchlo poslať dve dlhé SMS správy a video svojim príbuzným v Európe. Na krátkom videu vidno, ako je pripútaný k posteli.

Toto boli posledné správy, ktoré rodina od Merdana dostala. Video a SMS správy sa Merdanova rodina rozhodla poskytnúť stanici BBC, ktorá ich následne v origináli i preklade zverejnila. Toto sú časti Merdanových správ: „Keď ma večer priviedli, musel som spať posediačky, pretože tam nebolo dosť miesta pre všetkých. Všetci sme mali na hlavách kukly, cez ktoré nebolo vidno. Kukla je veľmi hrubá a ťažko sa v nej dýcha. Keď nám dozorca prikazoval, kde a ako máme spať, nadvihol som svoju kuklu a poprosil ho, aby mi trocha uvoľnil putá, pretože ich mám veľmi silno utiahnuté a bolí ma to. Zvreskol na mňa, že ak si ešte raz nadvihnem kuklu, tak ma zabije. Posledné, čo chcem, je zomrieť na takomto mieste. V noci som nedokázal spať, pretože mi bola veľmi zima a cez deň sme museli sedieť a nedovolili nám spať. Boli sme umiestnení na rovnakom poschodí, kde robili výsluchy. Neustále bolo počuť krik a strašný plač, mužské i ženské hlasy. Raz som počul niekoho plakať od rána do večera. Bál som sa, že ďalší na rade budem ja,“ uviedol v SMS správach zadržaný Merdan.

Správy a video poslal z izolácie, kde ho strážili nepretržite dvaja strážnici. Momentálne nie je známe, čo sa s Merdanom stalo a kde sa nachádza. Podľa jeho príbuzných, ktorí žijú v Holandsku, môže byť dôvodom Merdanovho zatknutia práve fakt, že žijú v zahraničí.

Zničenie Ujgurov

Už spomínaný nemecký antropológ Adrian Zenz sa domnieva, že politika čínskej vlády voči Ujgurom je podobná nacistickej genocídnej politike na okupovaných územiach počas 2. svetovej vojny. Antropológ Magnus Fiskesjö dokonca vidí podobnosti medzi predsedom Komunistickej strany v Ujgursku Čchen čchüan-kuom a Reinhardom Heydrichom.

Komunistická strana sa snaží zákazom politických aktivít Ujgurov, ich prevýchovou v táboroch, znížením ich pôrodnosti, potlačovaním ujgurského jazyka, zákazom, resp. obmedzovaním náboženských zvyklostí a iných aktivít o postupný rozklad ujgurskej identity. „Úspešné presadenie tejto politiky by znamenalo zánik Ujgurov ako autonómnej etnickej skupiny s vlastným svetonázorom, jazykom, náboženstvom, kultúrou, spoločenskou štruktúrou, elitami, médiami a ďalšími atribútmi dôstojne žijúcich ľudských bytostí,“ uviedol český ujgurista a sinológ Ondřej Klimeš.