V týždňoch, počas ktorých Harvard neúspešne odolával výzvam na odstúpenie Claudine Gayovej, bolo častou obrannou líniou napadnutej rektorky univerzity patriacej do Ivy League [do skupiny ôsmich najprestížnejších univerzít USA, pozn. red.], že je nevyhnutné – bez ohľadu na okolnosti – neprispieť k akémukoľvek víťazstvu konzervatívnych kritikov vysokoškolského vzdelávania.
Napríklad profesor práva na Harvarde Charles Fried povedal, že by mohol „uveriť" dôkazom o tom, že Gayová bola sériovou plagiátorkou, „ak by pochádzali z iných zdrojov". Ale nie, ako sa vyjadril, keď sa to predkladá ako „súčasť tohto extrémneho pravicového útoku na elitné inštitúcie".
Podľa Issaca Baileyho, odborného asistenta komunikácie na Davidson College, takéto pravicové útoky v konečnom dôsledku nemajú nič spoločné s konkrétnymi prípadmi akademických škandálov: „Pravičiari veria hrozným veciam o liberáloch a vysokých školách, pretože chcú veriť hrozným veciam o liberáloch a vysokých školách, a vždy budú odmietať veriť čomukoľvek inému bez ohľadu na to, čo liberáli a vysoké školy hovoria alebo robia."
Teraz, keď Gayová odišla a práca konzervatívnych aktivistov a novinárov prekonala inštitucionálny odpor, stojí za to bližšie preskúmať názory pravičiarov na vysokoškolské vzdelávanie. Pravicoví spisovatelia a aktivisti skutočne celé generácie, od Christophera Rufa v súčasnosti až po Williama F. Buckleyho Jr. v 50. rokoch minulého storočia, kritizovali liberálny príklon akademickej obce. A dôslednosť tejto kritiky by mohla akademikov, pochopiteľne, presvedčiť, že v skutočnosti nezáleží na tom, kde stoja, čo učia, alebo, keď na to príde, ako tvrdo postupujú v prípadoch plagiátorstva. Pravica bude vždy proti nim – a bude sa usilovať o deštrukciu, nie o reformu.
Ešte donedávna však kritika akademickej zaujatosti zo strany pravice koexistovala s prekvapivo silným rešpektom republikánov voči americkým univerzitám. Ešte v druhom funkčnom období Baracka Obamu – čo je sotva vrcholný bod pravicového inštitucionalizmu a úcty k uznávaným autoritám – prieskum spoločnosti Gallup ukázal, že väčšina republikánov vyjadrila „veľkú" alebo „pomerne veľkú" dôveru v americké vysoké školstvo. Z prieskumu think tanku Pew Research Center v tom istom období vyplynulo, že 53 percent republikánov a republikánsky orientovaných respondentov si myslelo, že vysoké školy a univerzity majú pozitívny vplyv na to, „ako sa veci v Spojených štátoch vyvíjajú", pričom len 35 percent respondentov ich vplyv vnímalo ako prevažne negatívny.
V priebehu niekoľkých rokov sa však táto podpora rýchlo prepadla. Do roku 2019 až 59 percent republikánov a respondentov s republikánskymi preferenciami povedalo v prieskume od Pew Research Center, že vysokoškolské vzdelávanie má negatívny vplyv na krajinu; v roku 2023 prieskum spoločnosti Gallup zistil, že len 19 percent republikánov je priaznivo naklonených vysokoškolskému vzdelávaniu.
Tento hlboký posun sa dá interpretovať niekoľkými spôsobmi. Možno internet a sociálne médiá všetko zmenili; možno sa Donaldovi Trumpovi, Christopherovi Rufovi a skupine vplyvných pravičiarov jednoducho podarilo oklamať a popudiť verejnosť (vrátane nekonzervatívcov, keďže povesť akademickej obce utrpela veľký zásah aj medzi nezávislými) proti univerzitám v takom rozsahu, ktorý veľmi prevyšuje všetko, čo kedy dosiahli Buckley, Ronald Reagan alebo Rush Limbaugh.
Na druhej strane, náhle odcudzenie republikánov od amerických univerzít možno považovať aj za celkom rozumnú reakciu na vnútornú premenu akademickej obce za posledných približne 10 rokov: fermentácia woke ideológie, rýchly rozmach súboru politík rozmanitosti, rovnosti a inklúzie (D.E.I.), rozšírenie progresívnych prísah vernosti pri nábore a prijímaní zamestnancov na fakulty, pokusy o politický aktivizmus a tvorbu vyhlásení zo strany univerzitných administrátorov, plus zmenšujúce sa počty tohto vždy ohrozeného druhu – konzervatívneho profesora.
Pravda je, že tieto odlišné vysvetlenia sa navzájom nevylučujú. Internet určite podporil odcudzenie od každej verejnej inštitúcie; bolo by zvláštne, keby boli univerzity vynechané. A je zrejmé, že existuje dynamický proces, v rámci ktorého silnejúci pravicový populizmus podporuje ľavicový odklon vo vrstve inteligencie, a tento odklon doľava potom prilieva ďalší olej do ohňa pravicovým kritikom akademickej obce.
Trumpizmus a sociálne médiá teda pravdepodobne majú význam pre zmenu postojov republikánov. Bolo by však absurdné predstierať, že otvorená a toľko oslavovaná ideologická revolúcia na univerzitách tiež nezohrala úlohu v premrhaní sympatií, ktoré mnohí konzervatívne orientovaní Američania pociťovali k akademickej obci – opakujem, pred necelým desaťročím, nie v nejakej hmlistej Rockefellerovej republikánskej minulosti.
Ak univerzity toto odcudzenie jednoducho akceptujú alebo sa mu dokonca prispôsobia, ako minulý týždeň napísal Greg Conti z Princetonu pre časopis Compact, dokončia svoju premenu z národných inštitúcií na „sektárske". Ako sektárske školy môžu byť stále bohaté, mocné a dôležité. Ale budú mať vplyv skôr v rámci „čoraz viac do seba zahľadenej časti našich privilegovaných vrstiev", než aby ich rešpektoval národ ako celok.
Zo sledovania debaty o Gayovej rezignácii je zrejmé, že mnohí akademici by oveľa radšej boli členmi sektárskej inštitúcie ako národnej – prinajmenšom vtedy, ak je cenou za jej národné postavenie to, že by mali konzervatívnych Američanov považovať za kritikov, s ktorými sa oplatí diskutovať, nehovoriac o tom, že by boli zainteresovanými stranami v ich inštitúciách. Sekta sa predsa len môže pevne držať nekompromisných a nesfalšovaných právd, zatiaľ čo národ sa môže mýliť, byť rasistický alebo skorumpovaný.
Sektársky model však nemôže fungovať na verejných univerzitách, ktorých existencia závisí od konzervatívnych daňových poplatníkov a konzervatívnych politikov. Ako som už tvrdil, ich budúcnosť (najmä v ére starnutia populácie a poklesu počtu študentov) závisí od vyjednávania naprieč politickým spektrom, hľadania spoločnej reči najmä s konzervatívcami, ktorí pevne veria v humanitné vedy, a hľadania spôsobov, ako pestovať intelektuálnu a ideologickú rozmanitosť bez ohľadu na ich vlastnú liberálnu inklináciu.
Postavenie škôl ako Harvard je odlišné. Majú obrovské zdroje a politickú nezávislosť a môžu prosperovať v podobe, ktorú opisuje Conti, ako školy, ktoré slúžia liberálnej meritokracii a zároveň jej dominujú, aj keď nimi konzervatívna Amerika pohŕda a ich republikánski darcovia odchádzajú.
Veľkým nebezpečenstvom pre univerzity Ivy League a ich napodobňovateľov je rozkol v rámci liberálnej meritokracie. Podľa tohto scenára sa určitá dôležitá časť etablovanej vyššej triedy – investori zo Silicon Valley, proizraelskí demokrati, politicky umiernení ľudia z Wall Street alebo prosto zámožní odborníci migrujúci na juh a západ – natoľko odcudzí od súčasného progresivizmu, D.E.I. a všetkým jeho podujatí, že prestane považovať slávne školy upadajúceho severovýchodu za prirodzený cieľ pre svojich synov a dcéry alebo za prirodzené úložisko svojich štedrých darov.
Harvard sa pravdepodobne rozhodol obetovať svoju plagiátorskú rektorku preto, aby zabránil tejto potenciálnej budúcnosti, a nie preto, aby odmenil kydanie konzervatívcov. Univerzity Ivy League veria vo svoje progresívne doktríny, ale nie tak veľmi, ako veria vo svoju vlastnú nenahraditeľnosť, svoju stálu úlohu inkubátora privilégií a vplyvu. A kritici Harvardu si pravdepodobne môžu vynútiť tým viac zmien, čím viac sa zdá táto stáročná moc ohrozená.
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.