Pokus Naftaliho Bennetta vyjednať mier v prvých mesiacoch vojny na Ukrajine je čitateľom Štandardu dobre známy. Už menej sa však naša pozornosť zaoberá tým, prečo sa izraelský premiér vôbec angažoval v tejto snahe.
Samozrejme, aj štátnici majú ľudské inštinkty a túžba po mieri, hoci aj v cudzej krajine, k nim bezpochyby patrí. Faktom je tiež to, že (nielen) ukrajinská Odesa má silnú židovskú menšinu. Putin mal počas rokovaní v Moskve v marci 2022 Bennettovi prisľúbiť, že Odesu nenapadne.
No ak sa vysokopostavený štátnik aktívne zaangažuje v podobnej snahe, ako je sprostredkovať mierové rozhovory, vždy sleduje primárne záujmy vlastnej krajiny. V prípade Izraela sa tento záujem čítal ako obava, že pokračujúca vojna na Ukrajine nevyhnutne zblíži a utuží vojenské a geostrategické spojenectvo medzi Moskvou a Teheránom a bude znamenať bezprostredné ohrozenie pre Izrael. Práve ten by tak sprostredkovane cez Irán mohol patriť medzi dlhotrvajúce sekundárne obete vojny.
Tento rok potvrdil dôvodnosť motívov, prečo sa Bennett na Ukrajine a v Moskve angažoval v súlade s izraelskými záujmami pre ukončenie vojny na Ukrajine. Cítili sa ohrození utužením spojenectva Moskvy a Teheránu.
Už krátko po útoku Hamasu 7. októbra západné spravodajské agentúry referovali, že Hamas plánoval útok najmenej rok. Je nepochybné, že bezprecedentná rana, ktorú zasadil Izraelu a ktorá nemá za dlhé desaťročia obdoby, sa neudiala v geopolitickom vzduchoprázdne a neovplyvnili ju siločiary, ktoré sa dali do pohybu práve po 22. októbri 2022 a ktoré mali vplyv aj na chápanie toho, čo si teroristické štáty v tomto regióne môžu a nemôžu dovoliť.
Vhodné podmienky na podobný útok mohli súvisieť práve s vojnou na Ukrajine, keď je západné spoločenstvo oslabené a jeho pozornosť rozriedená, pričom globálny juh v súčasnosti prechádza predefinovaním postojov k Západu.
Rozhodnutie na tento útok a začiatky plánovania tak približne zapadajú do obdobia, keď sa rusko-ukrajinská vojna preliala do fázy, v ktorej bolo zjavné, že bude mať dlhodobé trvanie. A prinesie oslabenie západných spojencov a zníži ich schopnosť reagovať. Zároveň posilní spojenectvá nepriateľských aliancií. Skrátka, to najhoršie, čo by sme si mohli želať.
Nikto pritom nepochybuje, že Irán je minimálne tichým spolutvorcom a podporovateľom útoku Hamasu na Izrael. Hamasu dlhodobo dodáva zbrane a využíva ich „živú silu“ na presadzovanie svojich regionálnych cieľov, najmä utužovanie nenávisti voči Izraelu v regióne.
Hamas svoj cieľ naplnil
Hoci hnutie Hamas bude zrejme do veľkej miery zlikvidované, jeho primárne ciele vyšli, dokonca úhlavní regionálni rivali Saudská Arábia a Irán našli spoločnú reč a odsudzujú konanie a reakciu Izraela. Ako píše kanadský diplomat Peter Janura, celý moslimský svet sa historicky možno prvýkrát zjednotil v postoji ku konkrétnej otázke.
Fakt, že Hamas sa nepokúšal ukrývať nesmiernu krutosť, s akou vraždil v prihraničných izraelských pásmach, naopak, opulentne ju prezentoval, svedčí o tom, že vyprovokovať čo najtvrdšiu reakciu Izraela patrilo medzi prvoradé ciele. Útočníci tak sami zo seba urobili samovražednú obeť, a tak pomkli Izrael k prebudeniu arabskej ulice. Tá si vynúti minimálne zdržanie mierových dohôd Izraelčanov so Saudmi (a možno dôjde aj k spochybneniu predchádzajúceho systému mierových dohôd, ktoré sa budovali desaťročia, ako píše Thomas Friedman v New York Times).
Ako tvrdí turecký prezident Erdogan, ktorý sa poslednými vojnami cíti byť sebavedomejším hráčom, čoraz viac odpútaným od konvencií Západu, pokračovanie Izraela by mohlo vyústiť do vojny islamu so Západom. Američania si to zjavne uvedomujú a Izrael sa snažia krotiť. Je zrejmé, že pôvodné ciele Izraela boli aspoň čiastočne osekané. Viedli by totiž k naplneniu iránskej vízie – čím viac Palestínskych bratov bude Izraelom zabitých, tým lepšie pre naplnenie našich plánov.
Vojna dokázala aspoň na čas zjednotiť sunitský a šíitsky islamský svet, aj to bol jeden z cieľov spasiteľskej ideológie Iránu, ktorému takáto atmosféra pomáha v snahe prevziať opraty moslimského sveta.
Vojny majú svoje širšie dôsledky
Aj to je kontext, v ktorom sa dejú veci v Ázii, Rusku, na Ukrajine a na Blízkom východe. Ktoré spolu navzájom súvisia a kde by sme sa pri vyhodnocovaní vojnových dôsledkov nemali tváriť, že nemajú nič spoločné. Nevziať do úvahy širšie dôsledky vojen sa predsa posledných dvadsať rokov ukázalo ako veľmi neprezieravé.
Rusko oslabilo západný tábor a nepriatelia Izraela to využili. Následne to využíva Rusko. 26. októbra sa stretla delegácia vysokých predstaviteľov Hamasu s predstaviteľmi ministerstva zahraničných vecí. Ak bude vojna v Izraeli pokračovať a eskaluje do vojny islamu proti západným spojencom, Rusko a Čína budú stáť na strane svojich islamských spojencov.
Rusko, Čína a Irán – každý svojím spôsobom – využívajú, že po vojne na Ukrajine sa množstvo krajín Ázie a Afriky učí čoraz viac odpútať od Západu a táto časť sveta je vo svojej nezávislosti čoraz sebavedomejšia. V tejto oblasti nastáva nová dynamika vo vytváraní aliancií. Vojna na Ukrajine priniesla zblíženie globálneho juhu s Ruskom, väčšie zjednotenie tohto sveta a jeho väčší posun proti Západu. Zároveň aj povedomie, že spolu sú silnejší a dokážu lepšie vystupovať proti hegemónii Západu.
Nenaplnili sa tiež predpoklady, že ak Západ uvalí na Rusko sankcie, zvyšok sveta zrazí opätok a poslušne zasalutuje. Naopak, globálny juh Rusku pomohol sa spod sankcií vymaniť a prevziať ruský export. Výhody z lacných ruských energií tak už dnes nečerpá Európa, ale India s Čínou. Západ sankcie oslabili, naopak, zvyšok sveta, ktorý sa snaží od západnej hegemónie emancipovať, to posilnilo a urobilo nielen sebavedomejším, ale aj zjednotenejším proti Západu.
Prvou lastovičkou veľkej zmeny, po ktorej západní spojenci nebudú konať výlučne podľa pyšných rozkazov dezorientovaného Západu, bola už Saudská Arábia, tradičný spojenec USA na Blízkom východe. Joe Biden ju pekne poprosil, aby zvýšila objem exportu a ťažby energetických surovín, aby mohol Západ zaviesť sankcie voči Rusku. Saudi konali presne naopak – v súlade so svojimi záujmami sa spolu s Ruskom zhodli na tom, že obmedzenie ťažby ropy vystrelí jeho cenu nahor. Saudská Arábia tak pomohla sebe a tiež Rusku.
Táto frčka do čela zmäteného Západu vtedy západných politikov zaskočila. Veľmi rýchlo sa začalo ukazovať, že Západ stojí proti Rusku osamotený.
Aj preto sa rýchlo potvrdilo, že obavy Izraela boli relevantné. Rusko sa postavilo na stranu Palestíny (Iránu).
A technologická prevaha Izraela, na ktorú sa uprostred slabších susedov spoliehal, sa kvôli silnejúcemu Iránu končí.
