Virtuálne znásilnenie? Otvára sa brána k masovej kriminalizácii

Takéto hrozby pritom nie sú v kontexte posudzovania tohto prípadu zo strany orgánov činných v trestnom konaní v Británii vôbec pritiahnuté za vlasy. Ak pripustíme možnosť páchania trestnej činnosti v počítačovej hre na tom základe, že sa nejaké konanie, ktoré je predmetom samotnej hry, citovo dotkne iného hráča, rady zločincov sa masívne rozšíria.

Relevantná otázka potom bude, či takéto konanie bude odsudzované podľa trestných sadzieb za skutočné trestné činy, alebo budú nejakým spôsobom regulované, keďže pôjde o virtuálne zločiny.

Prvé vyšetrovanie virtuálneho znásilnenia vôbec

V prípade prvého vyšetrovania virtuálneho znásilnenia takéhoto druhu vystupovalo dievča, ktoré údajne bolo mladšie ako 16 rokov. Toto dievča vraj bolo napadnuté v hre, ktorá používa virtuálnu realitu a tzv. VR head set, čo je hráčske zariadenie umiestnené na hlave a očiach hráča, a ktoré mu umožňuje zažívať domnelý pocit z prítomnosti v samotnej hre tým, že vystupuje v podobe avatara, teda svojej hernej postavy. Užívateľ v zásade vidí dianie v počítačovej hre zo svojho pohľadu, ale okrem zrakových podnetov necíti žiadne iné zásahy z hry.

Podľa vyjadrenia dotknutého dievčaťa sa vraj skutok stal tak, že počas trávenia času v metaverze, ako sa označuje virtuálna realita z dielne spoluzakladateľa Marka Zuckerberga, ju údajne v miestnosti napadlo množstvo dospelých mužov. Tu opäť možno hovoriť iba o domnienke, pretože nie je zrejmé, či v realite išlo o dospelé osoby mužského pohlavia (mohli to byť deti). Nie sú známe ani iné podrobnosti o prípade, lebo vzhľadom na jeho povahu ostali utajené nielen pre ochranu dievčaťa, ale aj pre mnohé obavy kompetentných, že stíhanie nebude možné.

To najmä z dôvodu, že súčasná britská legislatíva nepokrýva trestný čin znásilnenia vo virtuálnej realite, keďže sexuálne napadnutie je v zákone o sexuálnych trestných činoch definované ako fyzické dotýkanie sa inej osoby sexuálne bez jej súhlasu. Slovenská právna úprava obdobne definuje znásilnenie ako donútenie ženy k súloži, a to pod hrozbou násilia alebo priamo násilím, prípadne využitím jej bezbrannosti.

Pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu ale musí dôjsť k fyzickému kontaktu. Bez neho nie je možné spáchať tento trestný čin, hoci to nevylučuje spáchanie iných sexuálne motivovaných zločinov.

Metaverzum poskytuje ochranu

Online povaha metaverza stiera geografické hranice, čo sťažuje určenie, ktorý orgán činný v trestnom konaní má právomoc nad konkrétnym incidentom, keď sú používatelia a páchatelia v rôznych krajinách. To všetko za predpokladu, že sa bez pochybností určí, že daný avatar patrí konkrétnemu človeku, a že ten v ňom vystupoval v rozhodujúcom čase skutku. Do skutkových okolností vnáša nejasnosť aj ochrana používateľov metaverza, nazývaná osobná hranica. Tá drží ľudí, ktorých nepoznáte, pár metrov od vás. Je teda vylúčené, aby cudzí ľudia mohli priblížiť do blízkosti používateľa bez jeho súhlasu.

Verejnosť teda nevie, čo sa pod pojmom znásilnenie v tomto prípade ukrýva, a to aj s ohľadom na podstatnú skutočnosť, že vo virtuálnom svete nie je možné vykonať fyzický styk a ani dievča nebolo nijako fyzicky napadnuté. Rovnako nie je možné v metaverze simulovať vizuálny sexuálny styk spôsobom, aký vyžaduje skutková podstata trestného činu znásilnenia. Polícia, ktorá na prípade pracuje, však povedala, že dievča zažilo podobnú psychickú traumu, akú zažívajú obete reálneho fyzického znásilnenia.

Tá vyplýva z toho, že grafická kvalita virtuálneho sveta metaverza sťažuje predovšetkým deťom rozlišovať medzi tým, čo je skutočné, a čo nie. Problém je, že aj vo vizuálne značne podobnom prostredí, akým je skutočný svet, nie sú nastavené vizuálne možnosti sexuálneho styku medzi osobami.

Polícia bude pri možnom vyšetrovaní znásilnenia dievčaťa stáť pred mnohými právnymi a praktickými problémami, ktoré nedávajú veľký predpoklad pre trestné stíhanie. To nespočíva iba v tom, že sa skutok fyzicky nestal a že bude ťažké reálne identifikovať domnelých páchateľov. Skutok ako taký sa zrejme nestal ani vo virtuálnom priestore, hoci dievča mohlo prežiť traumu z nevhodného správania sa iných osôb. Znásilnenie je najvážnejšia forma sexuálneho násilia a ako taká vyžaduje svoju pevnú definíciu, aby sa nemohla zamieňať s inými, menej závažnými (slovnými, virtuálnymi) formami sexuálnych útokov.

Mnohí ľudia sa pritom oprávnene pýtajú, ako je možné, že rodičia nedohliadali na maloletú pri takejto hre, prípadne prečo jej dovolili takúto hru hrať. V neposlednom rade vyvstáva stále nezodpovedaná otázka, prečo si dievča počas napadnutia jednoducho nedalo head set dole z hlavy, čím by opustilo virtuálny priestor, rovnako ako keď osoba, ktorá sa bojí filmového deja, jednoducho vypne film.

Nebezpečný precedens

Druhá rovina tohto prípadu je oveľa závažnejšia, ako len dokazovanie takejto kriminality. Ak pripustíme možnosti páchania takéhoto typu trestných činov založených nie na skutočnom fyzickom konaní, ale na hernom predstieraní, pričom rozhodujúcim faktorom pre posúdenie trestnosti budú pocity iných hráčov, redefinuje sa podstata kriminality.

Mnohé hry, tie virtuálne nevynímajúc, poskytujú možnosti streľby, hrania na generálov, vojakov, lekárov či iné postavy, ktoré majú možnosť v hre ublížiť, zabiť, a to nielen jednu osobu. Ako by vyzeral scenár, ak hráči hrajú hru so strelnými zbraňami, ktorej účelom je zastreliť iných, a zastrelení hráči začnú masovo podávať trestné oznámenia pre pokusy o vraždy alebo iné ublíženia na zdraví? Počas pár minút môže v takej hre hráč virtuálne zabiť aj niekoľko desiatok iných hráčov. Všetci potom môžu pociťovať stavy úzkosti z takéhoto aktu voči ich postavám.

Ak by sme hovorili o strategických hrách, kde dochádza k zabíjaniu stoviek, tisícov alebo rovno miliónov iných postáv, a porazení hráči by z takéhoto konania v hre opäť mali výrazné psychické problémy, bolo by možné trestne stíhať osoby za zločiny proti ľudskosti? Rozhodujúci faktor totiž nie je skutočná fyzická ujma, ale navodenie stresového vypätia iných hráčov, ktorí tieto hry hrajú dobrovoľne a práve z dôvodu možností, ktoré hra ponúka.

Z právneho hľadiska, ale aj hľadiska obyčajného zdravého rozumu nie sú veľké šance na pokračovanie prípadu z Británie v rovine trestného práva. Ale ak by sa táto vec dostala pred súd, ktorý by následne odsúdil páchateľov za to, že konali iba v medziach určených v hre, a tie si iný hráč vyhodnotil ako stresujúce, je nevyhnutné potrestať aj samotných autorov hry. Tí svojím programovaním umožnili znásilňovať ženy a deti, a ešte na tom finančne profitovať. Ak vezmeme do úvahy všetkých, ktorí sa podieľali na tvorbe metaverza, môžeme ich rovno označiť za jednu veľkú medzinárodnú organizovanú skupinu, ktorá zarába na online závislostiach a strese iných.

Ak definícia trestnosti činu bude pocit iných, že boli kriminálnym spôsobom poškodení, na svete nebude krajina, ktorá by stihla dostatočne rýchlo budovať väznice.

Nebude už potrebné zložito skúmať a dokazovať trestnú zodpovednosť a overovať relevantné skutočnosti činu. Takisto zmizne rodičovská, prípadne iná zodpovednosť za prístup k takýmto hrám či programom neplnoletým alebo iným nepovolaným osobám. Stačí psychická trauma možnej obete a stíhaná môže byť azda aj osoba, ktorá formálne stála za registrovaným užívateľským účtom v hre, hoci skutočným účastníkom hry nebola.