Len teraz v nedeľu – počas ruských Vianoc, – moskovský patriarcha Kirill poskytol tradičný vianočný rozhovor pre štátnu agentúru TASS, ktorý odvysielala aj centrálna štátna televízia Rusko 1. Patriarcha v rozhovore odpovedal na otázku, ako je správne „po kresťansky“ zaobchádzať s takými ľuďmi. Otázka bola položená takto: Máme ich prijať, pomôcť im, alebo sa spoločnosť bez nich stane čistejšou?
Prímas ruskej pravoslávnej cirkvi pripomenul biblické podobenstvo o márnotratnom synovi. „Nie je potrebné odstrčiť človeka, ktorý zhrešil, ak prichádza s pocitom pokánia a uvedomením si svojej viny. Ak sa ľudia, ktorí odišli z Ruska a dokonca sa mu niekde postavili, vrátili s pocitom, že naozaj urobili chybu, tak ich vlasť nemôže odmietnuť,“ povedal patriarcha. Nerád by sa venoval „témam, ktoré riešia orgány činné v trestnom konaní,“ alebo zvažoval „do akej miery sú títo ľudia zapojení do nejakej trestnej činnosti,“ pretože „to nie je úlohou duchovného“. „Medzi týmito ľuďmi,“ verí Kirill, „sú niektorí, ktorí sú celkom dobrí, ale aj takí, ktorí urobili chybu, alebo sa zľakli, alebo sa naozaj pokúsili nájsť pre seba niečo pohodlnejšie, ale cestou boli zahanbení“.
Patriarcha rozlišuje dva scenáre. Prvým je porušenie platnej legislatívy. Mnohí z ľudí, ktorí odišli z Ruska, otvorene a verejne vystupovali proti „špeciálnej operácii“. Robili to v rôznych formách, často bez detailov, jednoducho deklarovali zásadný pacifizmus. Tak či onak, ruská legislatíva sa za posledné takmer dva roky citeľne sprísnila. Kritika vojny sa často interpretuje ako diskreditácia ruských ozbrojených síl alebo činnosti ruských vládnych orgánov. Občan, ktorý sa takto verejne vyjadroval po návrate do Ruska, bude nepochybne potrestaný na základe jeho činov. Cirkev do toho nebude zasahovať a pokánie nijako nepomôže.
Pokánie za myšlienky a city
Iný scenár platí pre tých, ktorí opustili krajinu bez toho, aby čokoľvek zverejnili na sociálnych sieťach a bez toho, aby sa verejne vyjadrovali voči vojne. Mohli by to byť napríklad ľudia, ktorí utiekli z Ruska zo strachu, že ich čaká mobilizácia. Povedzme, že teraz sa títo občania rozhodnú vrátiť, každého môžu viesť k tomu vlastné či rodinné dôvody, môže ich byť veľa.
Patriarcha, keď o tom hovoril, zdôrazňuje pokánie ako podmienku opätovného začlenenia do spoločnosti. „Márnotratný syn“ je podľa neho nielen vhodný, ale až nádherný obraz. Jeden pozitívny efekt Kirillova aktivita môže mať: jeho slová by mohli pacifikovať časť kritikov, pretože by mohli mať vplyv na predstaviteľov štátu, ktorí zdôrazňujú alebo prezentujú svoju oddanosť pravosláviu. Uvidíme.
Rus, ktorý sa vrátil zo zahraničia domov, nemusel porušiť žiadne zákony Ruskej federácie, a to ani v ich súčasnej striktnej verzii. Aj právo myslieť tak, ako myslí, mu zaručuje ústava (tieto články ešte akoby platia). Po návrate do krajiny si takýto občan môže podľa zákona naďalej myslieť, čo chce (aj keď len potichu), platiť pritom dane a nebyť vystavený žiadnej diskriminácii – či už v práci, alebo doma. Toto je formálna reintegrácia. Nevyžaduje si žiadne pokánie, ak teda hovoríme o legislatíve.
Ale pokánie, ktoré patriarcha spomína, sa netýka len činu. Predpokladá to aj deklaráciu spôsobu myslenia a cítenia. Z Kirillových slov nepriamo vyplýva, že bez priznania chyby je opätovné začlenenie človeka do spoločnosti ťažké, ak je vôbec možné.
Takže človek, ktorý hoci aj neporušoval zákony, sa napriek tomu môže stať štvancom, byť diskriminovaný a nedostávať ani podporu od cirkvi – ak teda nebude činiť pokánie za nesprávne myšlienky.
Patriarcha nespresnil, akou formou by sa takéto pokánie malo uskutočniť. Ale keďže sa bavíme o záujmoch štátu a spoločnosti, dá sa predpokladať, že by to mal byť verejný akt. Možno niečo podobné, ako sme mohli vidieť v Číne počas kultúrnej revolúcie.
Čitateľovi tým chcem povedať, že obsah a posolstvo Kirrilovho vianočného príhovoru sa tak môže otočiť na presný opak: po patriarchovom kresťanskom všeobecnom odpustení môže nasledovať ešte väčšie sprísnenie boja proti disentu, ktoré je, žiaľ, typické pre súčasné Rusko.
Poňatie kajúcnika v Rusku aj na Slovensku má, skrátka, svoje špecifiká. Márnotratný syn akoby bol obrazom niečoho predsa len trochu iného. V Rusku aj na Slovensku.
