Naopak, perspektívou SNS je len boj o záchranu. Zápasí s dominantným Smerom, s Hlasom a nakoniec aj s predátormi z alternatívnej scény (ktorých má SNS po voľbách priamo v poslaneckom klube). Preto je Danko z Pellegriniho taký nervózny. Z pohľadu SNS sú ambície Pellegriniho – alebo Druckera ako nového lídra Hlasu – čistá politická pohroma. Ak by ju mal Danko stráviť, tak len s podmienkou, že by mu výmenou za podporu Pellegrini prepustil post predsedu parlamentu. Alebo jedno z ministerstiev. Čo Pellegrini odmietol.
A teraz k veci. Hlavný problém s Pellegrinim ako favoritom prezidentských volieb je to, že nie je nijakou protiváhou proti Korčokovi a progresívcom. V konečnom dôsledku je jedno, či voľby vyhrá jeden alebo druhý. Výsledok v úrade bude podobný. Pretože Pellegrini nezastupuje ani národný tábor, ani konzervatívny, ani protiprogresívny. Ako správne poznamenal Danko, Pellegrini patrí k liberálnemu krídlu koalície. Spolu s Druckerom by mohli byť celkom pokojne vzornými partnermi progresívcov.
Pellegrini je tak trochu klzký. Vďaka tomu dokáže zapadnúť do akéhokoľvek prostredia. Je niečo ako žolík. Doplní každú farbu, každé číslo, každý znak. Vždy podľa toho, kto na neho viac zatlačí, respektíve kto ho používa a drží v ruke.
Je takmer isté, že Pellegriniho vo funkcii prezidenta by si už nemodeloval Fico, ale zahraniční partneri. A médiá. Konkrétne progresívne médiá. Napokon, podobne to vyznelo už po roku 2018, keď ho Kiska vymenoval za premiéra. Pellegini chcel byť pred svetom aj pred médiami za pekného. Strana (Fico s Kaliňákom) na neho veľmi rýchlo stratila páky.
Pellegrini bol pomerne úprimný na jar 2023, keď priznal, že by preferoval vládu s progresívcami. O obrat sa postaral až úspech Smeru so SNS. A tlak znútra strany a jej voličov, ktorí progresívcov neznášajú.
Ak by bol Pellegrini zvolený za prezidenta a zbavil by sa bremena strany a partnerov, ťahalo by ho to bližšie ku komfortnej, čiže predpísanej proamerickej a progresívnej politike. Možno by bol pri výkone zadaní menej horlivý ako Korčok, ale obsah by bol zrejme taký istý.
Jednoducho: dilema medzi Korčokom a Pellegrinim bude tak trochu falošná. Nebudeme tu mať kandidáta progresívcov a proti nemu konzervatívnejšieho kandidáta z tábora suverenistov, ktorý by pri plnení geopolitických úloh prihliadal na národné, slovenské záujmy. Proti elastickému Korčokovi bude stáť len jeden z ďalších odtieňov sivej.
Výsledok je taký, že volič s národným alebo konzervatívnym presvedčením nebude mať v ponuke silného prezidentského kandidáta. Ako obyčajne…
Uviazlo to hneď v prvom kroku, v kuchyni. KDH si splnilo domácu úlohu, ktorú dostalo od progresívcov a nepostaví konzervatívneho kandidáta. Je to škoda. No zároveň to zapadá do politiky KDH.
Osudovým poslaním tejto zvláštnej ubolenej strany je vzorne slúžiť progresívnym partnerom v prípadnej vláde. Alebo podporovať a voliť progresívne figúry v prezidentských voľbách. Raz Čaputovú, potom Korčoka…
Kresťanskí demokrati tieto zadania síce plnia s hrčou v hrdle, ale inak spoľahlivo. Ich hrča v hrdle je predsa ich problém, nie problém Šimečku, Korčoka, Čaputovej, Sulíka, Kolíkovej. A podobných partnerov, ktorým zvyknú dobre poslúžiť kresťanskí demokrati a ich voliči.
Pokiaľ ide o tábor Smeru, ani ten nepostavil vlastného kandidáta. Teda takého, ktorý by bol presvedčivou alternatívou proti Korčokovi. Postavili Pellegriniho, ktorý nie tak dávno preferoval ako politického partnera Šimečku. Je to cena, ktorú musí Fico zaplatiť za to, že dostal šancu zostaviť vládu.
Danko túto cenu zaplatiť nechce. Pochopiteľne. Volič SNS nemá s Pellegrinim a jeho dvojtvárnou politikou spoločné vôbec nič. A takisto nemá nič spoločné ani s Druckerom, ktorý chce Pellegriniho nahradiť ako líder Hlasu.
Problém s duelom Korčok – Pellegrini pritom nemá len SNS. Môžeme predpokladať, že ho má väčšina spoločnosti, ktorá by v Prezidentskom paláci privítala zmenu. Zmenu od nesvojprávnej, silno prikrčenej politiky k trochu vystretej.
