Čo tie protesty spustilo? Vláda v Berlíne pod tlakom ústavného súdu akútne šetrí a zháňa nové príjmy. Jednu takúto položku tvorí subvencia pre farmárov, z čoho by sme mohli usudzovať, že tu ide o klasickú agrárnickú nenažranosť. Avšak nie je to celkom pravda.
Hlavným dôvodom traktorového protestu je zámer im postupne zrušiť úľavu z dane na naftu. Teda nie to, že vláda chce poľnohospodárom dávať o niečo menšie dotácie, ale chce od nich vyberať o niečo viac ako doteraz. Toto zvýhodnenie mali poľnohospodári v Nemecku od roku 1951 s argumentom, že daň z pohonných hmôt smeruje na údržbu ciest, ale traktory väčšinu svojej pracovnej doby jazdia po poli.
Blokády sa konajú aj v nejakom politickom kontexte. Veľa Nemcov získalo v poslednom období dojem, že im vláda berie peniaze, kde sa dá. Jedlo v reštauráciách alebo kúrenie plynom sa od nového roka vracajú do vyššieho pásma DPH, zvyšuje sa mýto pre nákladné autá a po novom aj pre dodávky, zvyšuje sa uhlíková daň na benzín, naftu a vykurovacie oleje. Dopravnej firme sa tak tento rok takmer zdvojnásobia náklady na jeden kilometer jazdy.
Traktorové blokády sú fakticky veľkým protestom proti zelenej politike. Návrhy, ktoré vláda posiela do parlamentu, obsahujú okrem vyššej dane na agrárnu naftu aj vyššiu daň z letenky (o 20 percent pre letecké spoločnosti, teda pre všetkých cestujúcich).
Celé to vedie k prerozdeleniu tradičných rolí. Nám a ďalším obyvateľom postkomunistickej Európy to vďaka roku 1989 ani tak nepríde, ale na Západe mala verejné protesty pre seba akoby navždy vyhradené ľavica. Pre západného ľavicového politika býva demonštrácia jedným z dôležitých miest, kde sa kedysi politizoval a socializoval, či už sám za seba, alebo ako dieťa so svojimi rodičmi. Dnes, naopak, bývajú skoro všetky trochu divokejšie protesty dielom „pravice“, „populistov“, „extrémistov“.
Bolo to tak už vo Francúzsku so Žltými vestami a naprieč celou Európou počas covidu. Nie je náhoda, že v Nemecku sú to teraz predovšetkým kedysi takí avantgardní Zelení, kto sedliakov umravňuje, kto kladie dôraz na verejný poriadok, primeranosť a zachovanie pokoja.
Vicepremiéra za Zelených, spolkového ministra hospodárstva Roberta Habecka, minulý víkend nepustili rozhnevaní farmári z lode na breh, keď sa vracal z dovolenky (respektíve Habeckova ochranka situáciu vyhodnotila ako riziko). O dva dni neskôr v ministerskom videu Habeck úplne vážne hovorí o tom, že v roľníckom prostredí kolujú akési „fantázie o prevrate“. Teda že v nebezpečenstve sa ocitlo celé demokratické zriadenie.
Z oficiálnej propagandy v Nemecku tiež vystupuje nový naratív, protiklad mesta a vidieka. Dedinčanom tu bola pridelená úloha nevďačných sedliakov, zatiaľ čo mestá obývajú klimaticky uvedomelí demokrati. To nie je hlúpy kalkul v tom zmysle, že v mestách žijú traja zo štyroch Nemcov. Establishmentu, a tu už definitívne opúšťame Nemecko a prechádzame do šírej Európy, kde už občas protesty sedliakov proti zeleným poznajú, teraz pôjde o to, aby sa z nevôle jednotlivých profesijných skupín nestala širšia rebélia. Nemyslí sa tým rebélia násilná, „len“ rozchod s tradičnými politickými stranami, pokiaľ sľubujú len korektúry kurzu, nie jeho zmenu. Taká voličská rebélia je dnes jediná rýchla odbočka z utopického Green New Dealu.
Ešte stále sa zotrvačnosť hlavného prúdu zdá neprekonateľná. Ale vidíme posun v čase. Prvé masovejšie protesty traktoristov zažilo centrum Berlína pred štyrmi rokmi, keď sa ich ešte hlavnému prúdu podarilo odignorovať. Tentoraz nadobudli blokády také rozmery, že sa k nim politici môžu len prihlásiť, alebo ich zatratiť. Niektorí politici, častejšie na takzvanú tradičnú pravicu, sa už opatrne prihlasujú.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.