Fico pri Husákovom hrobe

Robert Fico sa pustil do členenia bývalých komunistov na bláznov a nebláznov. O výsledku jeho snahy aj o dvojakom metri, na ktorý doplatili napríklad Ján Ursíny či Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár z Bielej légie, píše Vladimír Palko.

Predseda vlády Robert Fico si pri príležitosti 111. narodenín Gustáva Husáka poklonou pri Husákovom hrobe uctil jeho pamiatku. Sprevádzali ho podpredsedovia parlamentu Andrej Danko a Ľuboš Blaha. Samotný akt a najmä výber slov, ktoré zazneli, nás núti pristaviť sa pri tom.

Najprv k Husákovi

Áno, Husákovi možno uznať aj zásluhy. Niekedy je to dokonca potrebné, ak chceme byť objektívni.

V štáte, ktorý uznáva význam Slovenského národného povstania, je predsa normálne spomenúť, že Gustáv Husák bol jednou z významných osobností SNP.

Husák sa od začiatku 60. rokov, po tom, čo vyšiel z väzenia na slobodu, profiloval ako zástanca slovenských národných politických ambícií. Tento proces vyvrcholil federalizáciou Československa. Federalizáciu dotiahol do konca práve Husák. Aj to treba oceniť. 

Zásluhy Husáka v SNP spomína i Fico. V poriadku. Potom už prechádza na klzkú pôdu.

Husák a normalizácia

Fico na sociálnej sieti napísal, že Husák zabránil represáliám v normalizačných 70. rokoch. Toto je už trochu ošemetnejšie. Isteže bol po sovietskej invázii v roku 1968 Husák a jeho vláda umiernenejším riešením ako pripravovaná robotnícko-roľnícka vláda ľudí ako Biľak, Indra a tak ďalej. Pokračovanie komunistického režimu znamenala však tak či tak.

Fico spomína jednotlivosti z Husákovej dlhej-predlhej politickej kariéry, ale zdráha sa pozrieť na tú kariéru ako celok. Husák bol presvedčeným komunistom od mladosti až do smrti. Vo väzenskej cele povedal spoluväzňovi, katolíckemu kňazovi Mastiliakovi: „Ako vy ste kňazom náboženstva, tak ja som kňazom komunizmu.“