Takéto tvrdenie by bolo prekvapivé aj v prípade, ak by to povedal bežný občan, ktorý nemusí mať o tejto téme prehľad. Ale ak dlhoročný policajt, dokonca bývalý najvyššie postavený policajný funkcionár, hovorí o potrebe obchádzať zákon pri spolupracujúcich obvinených v trestných konaniach, každý sa musí zamyslieť nielen nad právnym povedomím Jaroslava Spišiaka, ale aj nad mentálnym svetom človeka, ktorý presadzuje takýto protiprávny spôsob využívania inštitútu kajúcnikov.
Môžeme teraz dať bokom ústavný princíp, že štátne orgány, akými sú aj policajt a prokurátor, môžu konať iba na základe ústavy, zákona a v ich medziach. A teda nie je prípustné žiadne nezákonné konanie alebo poskytovanie nezákonných výhod komukoľvek pri žiadnom aspekte trestného konania. Môžeme dať bokom aj základné zásady trestného konania, ktoré kladú dôraz na zákonnosť vedenia trestného konania práve z dôvodu, aby bolo možné čo najobjektívnejšie zistiť skutkový stav a následne na jeho základe uložiť spravodlivý trest.
Spišiakove nepochopiteľné výhrady
Pri tvrdení Jaroslava Spišiaka o nefunkčnosti prípadného nového Trestného zákona, pretože kajúcnici nebudú môcť dostávať právne sporné, jeho slovami nezákonné výhody, sa treba pozastaviť nad tým, ako si tento bývalý policajt predstavuje použitie svedkov proti iným osobám a ako by týchto ľudí mali orgány činné v trestnom konaní motivovať na výpovede.
Podľa jeho vlastných slov v rozhovore pre portál Startitup, do budúcna nebude absolútne možné systém spolupracujúcich obvinených využívať v praxi, lebo nemôže byť kajúcnikovi poskytnutý nezákonný alebo príliš veľký benefit. O niečo šokujúcejšie znie následné vyjadrenie Spišiaka o tom, že rovnako nebude možné nezákonné donucovanie k výpovediam týchto ľudí.
Následne vyjadruje svoj odmietavý postoj k tomu, že ak má obvinený pocit, že je donucovaný k výpovedi, môže podať trestné oznámenie na policajta. A policajti si teda nebudú trúfať skúšať takéto nezákonné praktiky voči obvineným, pretože si ich môže obvinený nahrať, a to môže slúžiť ako dôkaz proti policajtovi. Podľa vyjadrení Spišiaka policajná prax totiž nie je taká, že policajt si k obvinenému sadne a vyrecituje mu jeho zákonné možnosti, ale treba s obvineným operatívne pracovať.
Skutočne je zarážajúce, že bývalý policajt nielen verejne prizná nezákonné ovplyvňovanie obvinených, ale ešte ho dokonca schvaľuje. A bojuje proti tomu, aby nebolo možné zamedziť nezákonné konanie. Označiť to za policajnú prax potom nahráva tvrdeniam vládnych politikov o neprípustnom ovplyvňovaní kajúcnikov v dôležitých kauzách. Kto môže pri takýchto slovách hovoriť o spravodlivom procese a výsledku trestného konania, ak je kajúcnik spracúvaný a sú mu poskytované nadpriemerné benefity mimo hraníc zákona, len aby svedčil voči konkrétnym osobám.
Úplne inú rovinu morálnej a zákonnej degradácie predstavuje použitie iných donucovacích prostriedkov, aby sa dosiahla spolupráca.
Kajúcnici majú dôvod klamať
Dnes už zľudovený výrok, ktorý vo verejnosti začal rezonovať okolo roku 2020, že kajúcnik nemá dôvod klamať, naberá po takýchto slovách úplne iný rozmer. Aj v danom čase pri tejto mediálne opakovanej, ale zrejmej praktickej nepravde upozorňovala odborná obec na fakt, že trestné konanie nemôže stáť na výpovediach kajúcnikov práve z dôvodu ich možnej zaujatosti a rôznorodej motivácie svedčiť proti obvinenému a nakloniť na svoju stranu vyšetrovateľa (prokurátora).
Ukážkovým príkladom je vyfabrikovaná výpoveď dnes už odsúdeného Viliama Mišenku, ktorý si výmenou za vlastné benefity vymyslel obvinenie z korupcie voči dnes už bývalému prokurátorovi Jozefovi Mamrákovi. V tejto kauze sa nakoniec všetky jeho zaručene správne argumenty ukázali ako celkom nesprávne, pretože o každom klamal, klamal opakovane vo svojich výpovediach, ktoré boli podrobne a detailne vymyslené, klamal dokonca aj o svojej vlastnej trestnej činnosti, ku ktorej sa priznával, a klamal aj napriek tomu, že vedel, že ak sa to zistí, tak príde o benefity, ktoré získal.
Bolo nakoniec iba vecou náhody, že sa tieto jeho klamstvá prevalili tým, že Mišenka v trestnom konaní predložil zvukovú správu, pri ktorej bolo znalecky dokázané, že ide o jasný podvrh. Dovtedy mu polícia a prokurátor verili, nebyť jeho enormnej snahy produkovať falošné dôkazy, zrejme by bol prokurátor Mamrák odsúdený.
Kajúcnik totiž nie je obyčajný svedok, je to páchateľ trestnej činnosti a vypovedá voči ostatným páchateľom, preto aj jeho výpoveď musí byť hodnotená inak, opatrnejšie ako výpoveď bežného svedka. Musí byť podrobená zvýšenej pozornosti, čo sa týka preverovania a potvrdzovania tvrdení takéhoto svedka, a musí byť podporená inými dôkazmi, inak sa na nej nedá postaviť stíhanie a odsúdenie. Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva ako Adamčo vs. Slovenská republika v neprospech praxe nadužívania kajúcnikov zo strany orgánov činných v trestnom konaní dávajú výhradám k používaniu kajúcnikov za pravdu.
Zákonné výhody existujú
Trestné právo pritom pozná zákonné výhody pre ľudí, ktorí sa rozhodnú spolupracovať a objasňovať trestnú činnosť. Inštitúty ako zastavenie, podmienečné zastavenie či prerušenie trestného stíhania sú už dlhodobo súčasťou trestného poriadku. Tieto odklony majú práve motivovať páchateľov trestných činov, aby sa rozhodli priznať a skrátiť náročný trestný proces dokazovania. V zákone sú jasne definované podmienky ich využitia, ako aj výhody pre obvinených, ktorí sa neskôr stanú spolupracujúci obvinení. Tento inštitút nie je zlý zo svojej podstaty, práve naopak, pomáha odkrývať závažnú trestnú činnosť. Problém je v spôsobe jeho využívania, respektíve vo výhodách pre zločinca-kajúcnika.
Aj tu treba povedať, že tento inštitút, ako všetky iné, bol zneužívaný v trestných konaniach, a to rôznymi úpravami a manipuláciami zo strany polície či prokuratúry v prospech obvinených, aby ich mohli využiť ako svedkov proti iným osobám. Hoci boli takíto ľudia prvotne podozrievaní a obviňovaní z rozsiahlej trestnej činnosti, nakoniec ich skutky boli veľkoryso prekvalifikované na menej závažné trestné činy, prípadne rozdrobené na viacero konaní, aby sa trestná činnosť mohla posudzovať selektívne a v menšej trestnej sadzbe.
Prax pozná mnoho medializovaných prípadov ako prípad kajúcnika Mareka Kodadu z kauzy Dobytkár, kde sú podozrenia, že zamlčiava inú trestnú činnosť, no napriek tomu mu bolo zastavené trestné stíhanie. Bývalý šéf finančnej správy Franišek Imrecze bol obvinený z viacnásobnej korupcie v celkovej výške 200 000 eur a za tento skutok dostal podmienku a peňažný trest 202 000 eur. Zaujímavé je, že to dohodol Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorý dnes vystupuje ako kritik novely, kde jeho prokurátori hovoria o neprípustnosti ukladania podmienečných či peňažných trestov pri takomto druhu korupcie.
Bernard Slobodník dostal za tri skutky korupcie, ktoré však tvorili jednu súvislú trestnú činnosť, takisto podmienečný trest. Takéto dopredu dohodnuté milosrdné tresty určite dávajú týmto ľudom motiváciu vypovedať tak, ako si to želá prokurátor, ktorý tieto dohody schvaľuje a predkladá súdu.
Pri takýchto praktikách však stále môžeme s prižmúrenými očami hovoriť, že sú v medziach zákona. To, o čom hovorí Jaroslav Spišiak, je použitie nezákonných praktík a donucovacích metód. V rozhovore nerozvinul svoju teóriu o potrebe páchania nezákonností zo strany štátnych orgánov do podrobných praktík, ale na tých veľmi nezáleží. Ale bolo by zaujímavé zistiť, kde sú pre Spišiaka hranice prípustnosti pri spracúvaní a donucovaní kajúcnikov k spolupráci. Stále platí, že čo nie je povolené zákonom, jednoducho nemôže byť v trestnom konaní využité.
Jaroslav Spišiak je síce poslancom opozičnej strany Progresívne Slovensko, ale takéto vyjadrenia ukážkovo podporujú argumenty vlády o účelovo vyrábaných kajúcnikoch, o ich nezákonných výhodách či donucovacích taktikách vo väzbe zo strany polície či prokuratúry, a teda potrebe zmeny pravidiel trestných konaní, ako ich poznáme dnes.
Ak on, ako dlhoročný policajt, považuje takéto praktiky obchádzania zákona nielen za prípustné, ale dokonca za potrebné, je namieste sa pýtať, ako prebiehali konania pod jeho vedením. A nestranný objektívny pozorovateľ sa musí pýtať, koľko svedectiev takýchto kajúcnikov bolo urobených pod zámienkou získania zákonných výhod a koľko z nich sa rozhodlo spolupracovať pod tlakom nezákonných policajných praktík.
Spišiak reaguje
Štandard poskytol priestor na vyjadrenie poslancovi Jaroslavovi Spišiakovi, ktorý na vysvetlenie svojich slov o nezákonných výhodách uviedol, že to nemyslel tak, ako to povedal pre portál Startitup. Hovorí, že mu prekáža slovná formulácia v texte novely v tom zmysle, že je tam síce uvedené, čo je nezákonné donútenie, ale neobsahuje definičný pojem zákonné donútenie. A podľa jeho názoru ak existuje takéto negatívne vymedzenie, musí byť jednoznačne definované aj to pozitívne.
V tejto súvislosti uvádza príklad, kde obvinený sedí spútaný pred vyšetrovateľom, ktorý mu vymenuje zákonné výhody spolupráce, a ten s nimi súhlasí. Následne hovorí, že ak ten, proti komu svedčil, sa z obvinenia dostane, kajúcnik svoj trest začne považovať za neprimeraný a svedectvo urobené z donútenia. Prekvapivo sa pýta, či je to nezákonné donútenie, ak na neho policajti pri výsluchu, na ktorom sa priznal, zvyšovali hlas alebo kričali. Čo je, samozrejme, neprípustná forma nátlaku.
Spišiak sám hovorí že novela si protirečí, ak hovorí, že kajúcnik nemôže donucovaný, nakoľko je vždy donútený k priznaniu buď okolnosťami alebo policajtom. Tu treba vnímať zásadný rozdiel medzi tým, ak sa kajúcnik pod tlakom okolností skutku a rady obhajcu rozhodne , že je pre neho lepšie spolupracovať a dostať nižší trest. To je v poriadku, ide o jeho rozhodnutie.
Rozhodne nezákonný postup je, ak je donútený k priznaniu policajtom, a je úplne jedno, či je to nátlakom v podobe kriku lebo inej psychologickej nátlakovej metódy, ktoré policajti vedia veľmi dobre rozlišovať, nakoľko sú v tomto smere vzdelaní. Použitie psychologických metód a taktík pri výsluchu je totiž vo vzdelanostnej výbave policajtov, a obsahom mnohých odborných publikácií, ktoré by mali príslušníci ovládať. Priznanie a spolupráca obvineného musia byť vždy dobrovoľné.
Poslanec PS hovorí, že zákon by mal jasne definovať presný postup pri vypočúvaní obvineného, aby následne nemohol hovoriť o nezákonnom tlaku. Tento postup už existuje aj v súčasnosti a to vo forme zákonných ustanovení a judikatúry vnútroštátnych súdov, ako aj súdov na európskej úrovni. Samozrejme, že zákon nikdy nebude obsahovať presný postup od slova do slova, nakoľko zákonodarca počíta s tým, že polícia aj prokuratúra zamestnáva profesionálov, ktorí poznajú zákon a relevantnú judikatúru.
Spišiak ako príklad uvádza situáciu, keď za obvineným chodia policajti do väzby a opakovane sa ho pýtajú, či sa nechce priznať. To by sa podľa jeho názoru už mohlo považovať za nátlak v zmysle novely Trestného zákona. Tu treba povedať, že pokiaľ by to robili slušným spôsobom, ide o výkon ich povolania, a nemožno to považovať pri triezvom uvažovaní za nátlak. Ak však budú opakovane navštevovať obvineného vo väzbe s tým, že na neho budú kričať, aby sa priznal, ide jednoznačne o nezákonné donucovanie.
Ako najväčšiu výhradu vníma Jaroslav Spišiak to, že novela neobsahuje úpravu, ako sa to robiť má. Pretože inak by sa všetko mohlo považovať za nezákonné donútenie. Treba ale opäť zopakovať, že zákonný postup upravujú súčasne normy a konkrétne špecifické situácie aj rozhodnutia súdov, ktoré obsahujú záver sudcu, či ten konkrétny postup bol alebo nebol v poriadku. A v neposlednom rade aj navrhované znenie novely Trestného zákona.
Samotné ustanovenie, ktoré Spišiak kritizuje, totiž stanovuje povinnosť prokurátora oznámiť súdu zoznam benefitov poskytnutých kajúcnikovi. To znamená, že samotný sudca vie posúdiť, či bol postup a poskytnutá výhoda v súlade so zákonom, ak už to policajt nevie sám vyhodnotiť. To znamená, že podobne ako v iných krajinách, bude sudca ten, kto bude posudzovať zákonnosť výhod pre kajúcnikov namiesto orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú záujem na ich svedectve. Benefity kajúcnikov a spôsob ich poskytovania bol dlhodobo kritizovaný zo strany odbornej obce. Tá upozorňovala na fakt, že trestné konanie nemôže stáť iba na výpovediach kajúcnikov, a to práve z dôvodu ich možnej zaujatosti a rôznorodej motivácii svedčiť proti obvinenému.