Kde by sme sa bránili: Príbeh petržalského opevnenia

Neslávne 82. výročie prvej viedenskej arbitráže si pripomíname 2. novembra. V roku 1938 pre tento diktát prišlo Slovensko o viac ako štvrtinu svojho územia, ktoré bolo odstúpené v prospech vtedajšieho Maďarského kráľovstva.

Tomuto (v konečnom dôsledku právne neplatnému) aktu predchádzala Mníchovská dohoda, známa aj ako Mníchovská zrada, na základe ktorej muselo Československo odstúpiť územie Sudet, vtedy obývané prevažne nemeckým obyvateľstvom, Tretej ríši.

Okrem územných strát mali obe tieto dohody aj ďalší dôležitý vplyv – znefunkčnenie obranného systému, ktorý sa tiahol po západnej hranici Československa. Náš systém bunkrov a opevnení bol v tom čase modernejší a dokonalejší ako západné náprotivky.

Aj keď tam boli isté inšpirácie Maginotovou líniou vo Francúzsku, československým inžinierom neboli poskytnuté výkresové dokumentácie. Systém opevnenia je preto vcelku unikátny a každý objekt de facto jedinečný. Na Slovensku boli už v roku 1933 postavené prvé betónové objekty na vtedajšom petržalskom predmostí na pravom brehu Dunaja.

Pozitívna snaha

Petržalský systém bunkrov je fascinujúca historická pamiatka, ktorou sa môže Bratislava pochváliť. Stará sa oň Múzeum petržalského opevnenia (MPO).

Toto združenie funguje od roku 2011 a založené bolo v podstate skupinou kamarátov, ktorí sa na týchto vojenských objektov hrávali od mala. Ako však plynul čas, čoraz viac ich trápil bezútešný stav niekdajších obranných stavieb, ktoré sa po osamostatnení Slovenska dostali do dezolátneho stavu.

„Bolo nám ľúto, že o bunkre sa po „revolúcii prakticky nikto nestaral a množstvo cenného vybavenia, ktoré si ako chlapec pamätám, zmizlo z roka na rok. Brali sme to osobne a v júni 2011 sme sa rozhodli, že jeden začneme opravovať. Vtedy sa začal písať príbeh nášho múzea,“ vysvetlil nám predseda združenia Martin Kubala.

V tomto čase boli už prakticky všetky petržalské bunkre vyrabované, neostalo tam žiadne vnútorné vybavenie. Plnili ich už len smeti, odpad po bezdomovcoch či nánosy bahna a vody z povodní. K väčšine objektov neboli ani len upravené prístupové cesty. Spomenuté združenie sa venuje výslovne len petržalským objektom, tie však nie sú jediné v Bratislave ani na Slovensku.

Petržalka sa však môže pýšiť jedinými takzvanými ťažšími objektmi, a to nielen v rámci hlavného mesta, ale aj na celom Slovensku. Menšie stavby, tzv. ľahšie objekty, sa tu nachádzajú napríklad v Devíne či Devínskej Novej Vsi.

„Aby som to vysvetlil, naše múzeum je v tzv. ťažkom opevnení, ktoré sa v rámci Slovenska už nachádza prakticky len v Petržalke. Sú to veľké, priestranné objekty, v ktorých bolo množstvo zložitého a nesmierne zaujímavého vybavenia, teda ak ich chcete rekonštruovať,  ponúkajú priestor na realizovanie sa na skutočne desiatky rokov. Ostatné vojenské objekty v Bratislave sú buď delostrelecké kaverny z 1. svetovej vojny, nemecké bunkre z čias 2. svetovej vojny, alebo objekty z éry socializmu, teda niečo úplne iné, ako čomu sa venujeme my,“ dodáva predseda MPO.

Záujem zblízka aj zďaleka

Centrom činnosti združenia je od jeho počiatku bunker B-S 4 Lány, ktorý sa nachádza pri Viedenskej ceste neďaleko hranice s Rakúskom. V tomto objekte ponúka združenie aj komentované prehliadky interiéru v rámci otváracích hodín od apríla do októbra.

„Po odpredaji bunkrov v roku 2013 ako nadbytočného majetku štátu však hrozilo, že naša organizácia zanikne. Avšak vďaka pohotovému zásahu Vojenského historického ústavu dnes máme v prenájme dva objekty, spomínaný B-S 4 a ešte B-S 9, o ktorý sa dlhé roky staral jeden náš člen dávno predtým, než v tejto oblasti nejaké aktivity začali vôbec vznikať. Ten je však vzhľadom na naše personálne kapacity a prebiehajúcu výstavbu v okolí momentálne neprístupný,“ vysvetlil Kubala.

Petržalské opevnenie teda predstavuje aj zaujímavú turistickú atrakciu, ktorú podľa MPO vyhľadávajú široké skupiny ľudí – nejde len o zábavku milovníkov vojenskej histórie. Bunkre sa tešia rastúcej návštevnosti Slovákov, ale aj zahraničných turistov. Tí dokonca často tvrdia, že je to jedna z najzaujímavejších pamiatok v Bratislave.

Prirodzene, asi ako skoro každý aspekt života, aj ‚život‘ Petržalského opevnenia ovplyvnila súčasná kríza týkajúca sa pandémie koronavírusu. Aj keď museli byť objekty počas apríla a júna zatvorené, predseda MPO poukazuje na zaujímavú situáciu:

„Paradoxne, v jarných mesiacoch náš areál navštívili doslova tisícky ľudí, ktorí chceli odísť do prírody niekam inam ako na Železnú studničku. Stretli sme sa so záujmom a s láskavosťou, ale aj s bezohľadnosťou. Viete, u nás nie sú smetné koše ani WC a to, čo sa z nášho areálu stalo, by som nazval predmestie Luníka IX.“

Keby bolo keby

V rámci debát o tomto opevnení sa nevyhnutne vyskytne (aj z našej strany) polemická otázka – ubránili by sme sa prípadnému útoku nacistického Nemecka? V tomto prípade netreba opomínať fakt, že československé opevnenie bolo postavené najmä na zdržanie nepriateľskej armády, nie na jej kompletné odrazenie.

„Môžem povedať toľko, že naše opevnenie malo vydržať niekoľko týždňov, kým nám prídu na pomoc spojenci. Otázkou je, či by nemecká ekonomika v roku 1938 utiahla viac ako tri týždne vojny a či by sa zregenerovala na ďalšie ťaženie. Otázkou tiež je, či by prišlo k vojenskému prevratu a k odstráneniu Hitlera. Jeho generalita totiž pripravila sprisahanie pre prípad, ak by trval na intervencii do Československa,“ pripomína Kubala, ale dodáva, že v roku 1938 nebolo ešte obranné opevnenie kompletne dobudované.

Významná bojová hodnota opevnenia tu však jednoznačne bola. Značnú rolu by v tom čase zohrala aj modernosť československej armády, produkcia tovární, vysoká morálka i odhodlanie brániť svoju vlasť. Dejiny však ‚keby bolo keby‘ nepoznajú a naše bunkre sa bojov s Nemcami nedočkali.

Ďalší osud opevnenia

Bunkre následne čakal smutný osud. Ešte počas vojny ich Nemci používali na skúšky nového streliva či zbraní. Trénovali na nich napríklad aj zdolávania prekážok či dobývania opevnenia. Po vojne nasledovalo ‚využívanie‘ zvyškov bunkrov – miestne obyvateľstvo z nich rozoberalo stavebný materiál či elektrické rozvody.

Ako pripomína Kubala, „čo nestihli Nemci, dokončil v 50. rokoch národný podnik Kovošrot, ktorý nemilosrdne trhal z objektov pancierové prvky ako strieľne či zvony spôsobom, ktorý objekty zmenil na nepoznanie. Tohto drancovania bolo ušetrené jedine opevnenie na južnej Morave a v Petržalke, kde bolo obnovené, nanovo vystrojené a vyzbrojené pre prípad ozbrojeného konfliktu na hranici s Rakúskom. Objekty v tejto lokalite sa stali súčasťou hraničného pásma, keď ostali obyvateľstvu na niekoľko desaťročí neprístupné. Nemali stálu posádku, ale jednotky pripravené ich obsadiť v prípade ohrozenia.“

Situácia sa začala opäť meniť od roku 1989 a následne po rozpade Česko-Slovenska, keď o objekty prestal byť záujem. Ako sme už spomenuli, vnútorné zariadenie bunkrov bolo začiatkom 21. storočia odcudzené a často premiestnené do zahraničných múzeí.

„A dnes sme tu my, ktorí skôr, než budú zrovnané so zemou ako mnohé priemyselné pamiatky v Bratislave, či sa rozsypú ako viaceré naše hrady, sa v nich snažíme niečo vybudovať a ukázať, že si zaslúžia našu pozornosť,“ uzatvára predseda združenia a pozýva všetkých záujemcov, aby túto jedinečnú pamiatku raz navštívili.