Alexander Lukašenko podpísal nový náboženský zákon. Sloboda svedomia a náboženského vyznania bude znova okresaná

Zákaz činnosti náboženských organizácií bez štátnej registrácie, zákaz ich zahraničného vedenia a finančnej pomoci či cenzúra náboženskej literatúry sú v Bielorusku realitou nielen za posledných dvadsať rokov. Nový represívny zákon chce ešte pritvrdiť. Lukašenko ho podpísal 30. decembra a do platnosti vstúpi 5. júla.

Bieloruské „tradičné hodnoty“ a štátna ideológia

Kým dosiaľ bola štátna registrácia náboženskej organizácie nutnou podmienkou pre realizáciu jej aktivít, po novom zákon zakáže samotné neregistrovanie sa, čím sa stane skutkovou podstatou trestného činu. Všetky náboženské organizácie sa musia zaregistrovať v priebehu prvého roka platnosti zákona nanovo, pričom sa podmienky registrácie sprísňujú a lehoty skracujú.

V deväť a pol miliónovom Bielorusku bolo podľa oficiálnych údajov v minulom roku zaregistrovaných 3 417 náboženských skupín, z toho až 80 percent boli pravoslávni, 14 percent tvorili katolíci a dve percentá patrili k protestantským cirkevným spoločenstvám.

Náboženská literatúra, obsah vzdelávania v nedeľných školách a náboženská výchova detí nesmú odporovať „tradičným hodnotám Bieloruska“ a „štátnej ideológii“. Zákon súčasne rozširuje dôvody na zrušenie danej náboženskej organizácie napríklad o „diskreditáciu štátnej moci“, čo bez bližšej špecifikácie pripúšťa širokú škálu interpretácie. Všetky tieto skutočnosti vyčítali traja osobitní spravodajcovia OSN v liste prezidentovi Lukašenkovi ešte pred prvým októbrovým čítaním zákona.

Sťažená registrácia, uľahčené zrušenie

Predstaviteľom náboženských organizácií prekáža tiež stanovenie minimálneho počtu osôb potrebných na registráciu. Zákon vyžaduje na registráciu aspoň dvadsať dospelých osôb, čo môže byť na registráciu vidieckych farností nedosiahnuteľná méta. V aktuálnom kontexte tvrdých zásahov vlády voči opozičným skupinám vyvoláva obavy poskytnutie osobných údajov.

Národná náboženská asociácia bude po novom na registráciu potrebovať pätnásť miestnych komunít pôsobiacich vo všetkých šiestich regiónoch Bieloruska. Doteraz postačovalo desať komunít pôsobiacich v štyroch regiónoch krajiny. Sprísnenou podmienkou je tiež aspoň tridsaťročné pôsobenie minimálne jednej miestnej komunity, respektíve farnosti na území Bieloruska. Detské domovy budú môcť zakladať len kláštory.

Reštrikcie sa dotýkajú aj jazyka. Náboženská výchova môže prebiehať len v bieloruštine a ruštine. Zákon tiež obmedzuje misionárske aktivity náboženských organizácií v budovách bez predchádzajúceho štátneho schválenia a zakazuje distribúciu náboženskej literatúry v obytných domoch a prostriedkoch verejnej dopravy.

Bieloruská teologička Natallia Vasilevičová hodnotí sprísnenie zákona v súvislosti so zásahmi štátu do všetkých oblastí spoločnosti od masových protestov proti prezidentským voľbám v roku 2020. V komentári pre Deutsche Welle rozlišuje, že na jednej strane zákon cirkvám zakazuje politickú činnosť, nie však „účasť na spoločenskom živote“. Preto bude v budúcnosti akákoľvek politika, ktorú si režim želá a do ktorej bude chcieť cirkvi zapojiť, vyhlásená za „spoločenský život“. Na druhej strane bude každá nechcená činnosť cirkví klasifikovaná ako „politika“.

Rovnako otvorená je definícia „extrémizmu“, ktorý môže znamenať zrušenie náboženskej organizácie. Zákon ho chápe ako činnosť, ktorá ohrozuje „nezávislosť krajiny, jej územnú celistvosť, suverenitu a základy ústavného poriadku“.  V praxi tento široký záber umožňuje vláde kriminalizovať akúkoľvek činnosť, prejav, vyjadrenie a zhromaždenie, ktoré jej odporuje.

„Extrémizmus“ v praxi

Jedným z čerstvejších príkladov je letničné cirkevné spoločenstvo Nový život. Bieloruský Najvyšší súd rozhodol o likvidácii tejto cirkevnej organizácie 12. decembra minulého roka. Prvé súdne rozhodnutie v jej neprospech padlo už v roku 2005, no štátne orgány pritvrdili po účasti spoločenstva na verejných protestoch proti výsledkom prezidentských volieb v roku 2020.

V januári 2021 štát cirkevnému spoločenstvu násilne odobral modlitebňu, takže sa bohoslužby presunuli na priľahlé parkovisko. Nasledovalo zatknutie a pokutovanie pastora spoločenstva Viačeslava Gončarenka, zákaz organizovania verejných zhromaždení, zbúranie budovy modlitebne a polročné blokovanie webovej stránky. Online publikácie spoločenstva a jeho aktivity boli klasifikované ako „extrémistické“.

Účasť na verejných protestoch v roku 2020 vystupňovala napätie aj v postoji k rímskokatolíckej cirkvi. Symptómom je zatvorenie známeho Kostola svätých Šimona a Heleny v centre Minska v septembri 2022 po malom neobjasnenom požiari v sakristii chrámu. Harmonogram vládou nariadených opráv dosiaľ zverejnený nebol, takže sa objavili dohady, že by mohlo ísť o odplatu. Takzvaný Červený kostol využili v roku 2020 ako azyl demonštranti, ktorí sa v ňom ukryli pred policajným násilím.

O neúčinnosti úkrytu v sakrálnych priestoroch svedčí aj policajná razia z vlaňajšieho júla v Katedrále blahoslavenej Panny Márie v Minsku. Policajti pri nej fyzicky napadli kňazov, ktorí im pri pátraní po usvedčujúcich dôkazoch odmietli odovzdať svoje mobilné telefóny. Kostolná razia nasledovala po zatknutí katechétu z farnosti, u ktorého našli „extrémistické materiály“. 

Známy je tiež prípad rímskokatolíckeho arcibiskupa Tadeusza Kondrusiewicza, ktorý otvorene kritizoval nehumánny postup štátnych úradov proti demonštrantom: „Prelievanie krvi na uliciach bieloruských miest je ťažkým hriechom na svedomí tých, ktorí násilie nariaďujú, i tých, ktorí ho vykonávajú.“ Následne mu hraničná polícia po jednej návšteve Poľska nedovolila návrat do vlasti.

Pomohla až intervencia Vatikánu. Arcibiskup sa na Vianoce 2020 do Bieloruska vrátiť mohol, no desať dní po návrate prijal Vatikán jeho odstúpenie v spojitosti s dosiahnutím kánonického veku. Netradične promptné prijatie odstúpenia arcibiskupa Kondrusiewicza hodnotia niektoré zdroje ako jednu z podmienok umožnenia jeho návratu do Bieloruska.

Slová z úvodu tohto článku predchodcu arcibiskupa Kondrusiewicza sa v súvislosti s prijatím aktuálneho zákona i reálnym stavom slobôd doteraz nenaplnili. Stále však žije nádej umocnená skúsenosťou, že politická moc nemá posledné slovo. To posledné i prvé predsa patrí Pravde.