Žije stále ako dieťa: Celý život ráno nevstávam a robím len to, čo ma baví, hovorí Ivan Mládek

Napriek snobom a elitárom možno povedať, že málokto sa postaral o kultúrne povznesenie národa tak, ako tento originálny človek, ktorý si kedysi obliekol sako a nebál sa vyzerať ako pako. (Rozhovor prebiehal na Majstrovu žiadosť písomne.)

V niektorých jazykoch sa niektoré veci pomenúvajú podľa stavu, v akom sa nachádzajú. Takže napríklad ježkovi, ktorý beží, sa hovorí bežko. Je osemdesiatročný Mládek stále ešte mládek alebo predsa len už trochu „stárek"?

To sa musím pozrieť do zrkadla. Ale dúfam, že aj dnes vyzerám dostatočne schátralo, horšie by bolo, keby som začal na svoj vek vyzerať až veľmi dobre. Takým ľuďom hrozí rýchly koniec. Všimnite si, že keď vo vašom okolí všetci niekomu hovoria, ako dobre vyzerá, tak sa potom čoskoro dozviete, že nečakane „dospieval“. A naopak, tí, ktorým nikto nelichotí a každý o ich zjave taktne mlčí, tu strašia do sto rokov.

Sú mená, ktoré skutočne naznačujú pôvod nositeľov. Je možné vo vašom rode vystopovať nejaké mládky, teda pôvodne mladších pomocníkov, napríklad v mlyne?

Túto teóriu je možné aplikovať len čo sa týka môjho „bočáku“, maľovania. Otec aj dedo neboli pomocníci v mlyne, ale výborní maliari, aj keď sa maľovaním neživili, pretože to nepotrebovali. Ale nejaký už prapraprapradedo sa umením živil, bol to slávny barokový architekt, volal sa Ignác Josef Cyrani, to priezvisko mala aj moja babička. Maľoval a staval barokové chrámy, hlavne na Morave, v Olomouci a v Kroměříži. Tým ale nechcem naznačiť, že by som snáď po svojich predkoch zdedil nejaký talent, možno skôr len to, že sa mi táto činnosť neprieči a som schopný maľovať. Samozrejme, aj zle.

Podedili ste po nich aj humor? Boli vaši príbuzní vtipní? Dedí sa humor?

Každý podľa mňa zdedil nejaký humor, ale každý trochu iný. Nepoznám nikoho, kto by si o sebe myslel, že pre neho nemá zmysel, dokonca si myslím, že si skoro každý myslí, že jeho humor je najlepší a všetci, ktorí mu nerozumejú, sú blbci. Keď sa viac-menej humorom živíte, musíte sa snažiť, aby ste boli pre čo najmenej ľudí blbec. Je to celkom naháňačka.

Bolo u vás doma veselo?

Ak máte na mysli v detstve, tak bolo striedavo veselo, striedavo oblačno. Boli sme traja súrodenci, s bratom sme sa stále o niečo hádali alebo bili, mladšiu sestru sme hnevali a niekedy aj trochu týrali – samozrejme, vždy bez následkov. Takže hovoriť priamo o veselosti by bolo prehnané. Mama bola na nás slabá, naše škriepky si radšej veľmi nevšímala a čakala, až príde otec z práce. Jej sťažnosti riešil väčšinou mávnutím ruky s poznámkou: „No čo, hlúpe deti.“ Keď naše prehrešky boli vážnejšie, mňa a brata zmlátil. Avšak aj to vždy bez trvalých následkov. Pamätám si, keď nás raz otec zaslúžene „mydlil“, ako mama kričala: „Bohuško, do hlavy nie!“ 

Po rokoch som si na tento mamin výkrik spomenul a uplatnil som ho v jednej pesničke. Dokonca som si spomenul, prečo k tomuto pamätnému výprasku došlo. Otec bol právnikom na ministerstve financií a zo zdravotných dôvodov chodil domov do Holešovíc pešo. Raz išiel cez centrum a na Priekopách pri detskom dome ho upútal veľký hlúčik ľudí. Na nič také na svojich prechádzkach mestom zatiaľ nenarazil, zvedavosť mu nedala, trochu sa hlúčikom pretlačil, aby zistil, čo sa tam deje, a uvidel dvoch, asi tak dvanásťročných chlapcov, ako sa tam váľajú po chodníku a o niečo sa bijú. Bol som to ja a môj mladší brat Martin. 

Otec sa hanbil priznať k nám, rýchlo odtiaľ vycúval a vybavil si to s nami doma. Už som zabudol, prečo sme sa bili, bolo to pred Pofisom, tak asi o nejakú lacnú známku. Obaja sme boli vášniví filatelisti. Inak na sestru Renátu nikdy ani nesiahol, aj keď občas tiež nemala čisté svedomie. 

A pokiaľ si spomínam, vyslovene veselo bolo u nás len na Silvestra pri rozhlasových estrádach, najmä keď účinkoval Vlasta Burian alebo „smutný muž“ Jaroslav Válek. Do Felixa Holzmanna bolo vtedy ešte ďaleko.

Myslím, že sa na brnianskeho „smutného muža“ zabudlo. Možno by stálo za to si ho pripomenúť...

Áno. Po ruskej okupácii v roku 1968 komunisti všetky jeho rozhlasové aj televízne snímky z horlivosti zrejme zmazali, pretože emigroval. Preto sa ani po roku 1989 žiadna repríza Válkových slávnych krátkych monológov z päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov neobjavila a asi už nikdy neobjaví. 

Vymazanie týchto pokladov považujem za zločin. Objavili sa len niektoré snímky, ktoré Jaroslav Válek natočil vo švajčiarskom exile, ale tie sa už nedajú porovnávať s tými, čo natočil doma. Už zďaleka nemajú tú ľahkosť a logicky skĺzavajú do politickej satiry, ktorá humoru veľmi nepridáva. Ale Felix Holzmann nám ho našťastie bohato nahradil. Keby som bol snob a dal by som si na záhradu pomník, tak by to bol božský Felix.

Dalo by sa teda povedať, že to bolo pekné detstvo?

Síce som vám priznal, že sme mali so súrodencami neustále škriepky, ale s odstupom času s bratom a sestrou spomíname, samozrejme, na detstvo s láskou. Ako hlúpe deti sme to nedoceňovali, ale s naším otcom, vášnivým turistom, a dobrou mamou sme precestovali krížom-krážom celú republiku, každý rok boli mesiac vo Vysokých Tatrách, navštívili skoro všetky české a slovenské zámky, hrady a zrúcaniny a vždy, keď to bolo možné, odchádzali s nami rodičia zo zafajčenej Prahy na chatu, ktorú sme mali na samote pri zatopenom lome. Jednoducho krásne detstvo. A kedy skončilo, to neviem, niekedy mám pocit, že nikdy. Život som si vybojoval tak, aby som ho mal stále ako dieťa. Ráno nevstávam, robím zásadne len to, čo ma baví, len ma manželka neuspáva a nespieva mi uspávanku, keď sa vrátim v noci z krčmy.

Mal váš otec niekedy výhrady k vašej tvorbe?

K hudbe nie, do toho mi nehovoril. Ale pokiaľ ide o maľovanie, tak keď sa moje žarty trochu vzďaľovali od jeho predstáv, usmieval sa, ale neprotestoval. Poznal moju úchylku, že som ochotný robiť len veci, ktoré si zatiaľ nikto nedovolil, a tak pri jednom mojom „antiperspektívnom“ obraze poznamenal, že tieto hrubé kontúry už robil Léger. Tak som od nich hneď upustil.

Váš otec umrel v roku 1995… Nesúvisí s tým skutočnosť, že naplno ste sa maľovaniu oddali až po jeho smrti?

Myslíte, že preto, že už som sa nevystavoval jeho kritike? Skôr som až po otcovej smrti prišiel na nové maliarske žartovné pseudoštýly, s ktorými mi začali prichádzať na um ďalšie námety. Antiperspektíva ma už prestávala baviť. A tiež sa začali množiť ponuky na vystavovanie. Ako od českých galérií, tak prekvapivo aj zo zahraničia.

Myslíte si, že váš humor je iba veselý? Je napokon veselosť predpokladom humoru?

Snažím sa, aby som bol len veselý a nič, preboha, neriešil. Riešiť sa má na schôdzach alebo napríklad demonštráciách, a nie v zábavných programoch.

Považovali ste sa za súčasť šoubiznisu, alebo, naopak, si šoubiznis prial, aby ste boli jeho súčasťou?

Asi som sa nechtiac stal jeho súčasťou, či si to šoubiznis prial, alebo nie, to netuším. So žiadnymi nepriateľskými prejavmi od popových spevákov a muzikantov som sa nestretol. Nikto ma asi nebral ako novú konkurenciu, ale skôr ako spestrenie popových relácií úplne odlišnou produkciou.

Mali ste v začiatkoch bližšie k Semaforu, alebo Oslobodenému divadlu? Alebo ani k jednému z nich?

Asi skôr k Oslobodenému divadlu, nie pre jeho ľavicové satirické hry, ale pre geniálne pesničky Jaroslava Ježka otextované Voskovcom a Werichom. Ich texty, keď odmyslím tie socialistické, boli vo svojej dobe revolúciou v textovaní, boli múdre a hlavne vtipné. Keď sa objavil Semafor, moje srdce bolo v tom čase niekde úplne inde. Boli sme zblbnutí do dixielandu, čo nebol jazz, komercia bola pre nás menejcenná. Pesničky Semaforu nám pripadali trochu zväzácke, až po mnohých rokoch, keď som bol kvôli predajnosti Banjo Bandu donútený tiež robiť pôvodné pesničky, som si začal texty Jiřího Suchého vážiť, to už bol dixielandový fanatizmus preč.

Poznáte sa s Jiřím Suchým?

S Jiřím Suchým sme sa niekoľkokrát stretli a vždy sa len krátko porozprávali. Raz sme, ešte počas socializmu, museli obaja vystupovať pre zamestnancov Kancelárie prezidenta republiky. Aj keď tam Husák nebol, hemžilo sa to tam eštebákmi. Ja som hral s Banjo Bandom a Suchý predviedol pekné číslo so svojimi najkratšími básničkami. Cez prestávku som k Suchému pristúpil, obzrel sa, či ma nikto nepočuje, a povedal mu: „Mal by som pre vás tiež jednu krátku básničku. Po prestávke im to ešte povedzte. Je to: Mojím dávnym prianím tajným je byť tajným.“ A Jiří Suchý mi pohotovo odpovedal: „To nepoviem, oni by mi to tu mohli ľahko splniť.“

Hovorili ste niekedy s Werichom?

Áno, v čase, keď ma ešte nikto nepoznal, ani Werich. Zastavil s autom pred domom, kde býval môj kolega Bošina a tiež Werichova kamarátka. Ja som čakal na Bošinu, on na ňu. On z auta nevystúpil, ale snažil sa kamarátku privolať trúbením. Vedel som, že tá pani v byte nie je, tak som k nášmu národnému umelcovi pristúpil a povedal mu: „Je na domovej schôdzi!“ A Werich, ktorý nikdy nebýval v paneláku, zavrčal: „Čo je to, do r*ti,  domová schôdza?“ To bol celý môj rozhovor s Janom Werichom. Na knihu Rozhovory s Janom Werichom by to bolo málo.

Hovorili ste niekedy s Havlom? Poznáte jeho hry? Nie je v nich predsa len nejaká podobnosť s vašimi textami?

Nehovoril, len sme sa raz pozdravili v kaviarni Slávia. Jeho hry sú mi dosť cudzie, nehovorím, že zlé, ale jednoducho cudzie. Vy si snáď myslíte, že Jožin z bažin pripomína jeho texty?

Podobnosť je možné nájsť v čomkoľvek… Máte rád Woodyho Allena?

Nemám, ale je mi sympatické, že hrá na klarinet dixieland.

Mali ste niekedy ambíciu alebo túžbu napísať nejaký vážny umelecký alebo teoretický text?

Táto túžba ma naozaj obišla.

Je istá infantilita súčasťou vášho štýlu a talentu?

Už som vám hovoril, že nemám žiaden talent. Ak sa mi v živote niečo podarilo, tak to bolo skôr dielom vášne k jazzu a tiež k maliarstvu – a často aj dielom šťastnej náhody.

Napadlo vám niekedy, že ste geniálny? Mňa to pri vás napadlo, takže to nemyslím akokoľvek ironicky.

Keď sa niečomu začnete fanaticky venovať, či chcete, alebo nechcete, časom sa dostanete na určitú úroveň, ktorá niektorým ľuďom môže pripadať ako geniálna. Všetko je podľa mňa len remeslo, ale musíte k nemu mať, samozrejme, určité predpoklady, ktoré by mali rozpoznať rodičia. Ale to ešte neznamená, že keď nie ste hluchý, tak máte talent na hudbu, alebo keď nie ste farboslepý, že máte talent na maľovanie. Hoci van Gogh vraj bol.

Má vaša poetika nejaké konkrétne zdroje?

Textovať som začal zo zúfalstva, že nemôžem k svojim swingovým melódiám zohnať vhodného textára. Ale chcel som sa odlíšiť od tých doterajších. Išlo mi hlavne o zábavné texty, ktoré by sa hodili k našej veselej neworleanskej muzike, o recesiu, o humor a hlavne, aby som ani trochu nepôsobil, že sa snáď snažím o nejakú tú poéziu. Inšpirovali ma dvaja naivní básnici, blázni, ktorí sa o poéziu snažili, ale márne. Napadlo mi písať ich bláznivým štýlom, ale snažiť sa pri každej piesni o nejakú smiešnu pointu.

Predpokladám, že jeden z nich bol Václav Svoboda Plumlovský, autor napríklad básne Jar: Už je tu jar zasa, na lúke sa pasie prasa…

Nechcel som tých dvoch „démonov“ menovať, ale keď už ste túto otázku položili, tak áno, básne Václava Slobodu Plumlovského sa mi naozaj niekedy už v roku 1961 dostali do rúk a fascinovali ma. Hlavne svojimi absolútnymi alebo takmer absolútnymi rýmami. Mám podozrenie, že z Plumlovského tiež trochu čerpal aj Zdeněk Svěrák, ale aj keď sme boli kamaráti, nikdy sme nenastolili otázku, kto z nás z neho čerpal skôr. A aby to nebolo z neba ľúto tomu druhému môjmu „vzoru“, prezradím aj jeho meno. Volal sa Joža Mrázek Hořický. Bol to naivný básnik z Černosíc, nemohol sa s Plumlovským poznať, ale mali spolu veľa spoločného. Nielen rýmy, ale asi aj diagnózu.

Tí dvaja sú označovaní za insitných alebo naivných básnikov: dôležitá je u nich tá diagnóza. Vy ale insitný nie ste. Alebo sa vás niekto do tejto kategórie snažil vtesnať?

To si o mne asi myslia všetci, ktorí boli prírodou obdarovaní trochu iným zmyslom pre humor. Nehovorím, že zlým, ak sa mu niekto smeje. Zlý je podľa mňa len ten humor, na ktorom sa nikto nesmeje alebo na ktorý sa len tlieska.

Kedy ste si uvedomili, že na vás ľudia reagujú? Stretli ste sa niekedy s čímsi, ako je nepochopenie?

Keď na nás začali ľudia veľmi chodiť. Bolo to pre nás milé prekvapenie, s našou totálne nemodernou muzikou sme s nejakou tou popularitou vôbec nepočítali. Ale je to asi zákon, že keď sa niečím odlíšite, tak sa na vás tiež zosypú nenávistné listy a telefonáty, za komunistov začali dokonca vychádzať články, ktoré volali po zákaze mojej činnosti. Niektorí funkcionári zrejme kvôli môjmu zlému politickému posudku robili, čo mohli, aby v mojich pesničkách objavili nejaké skryté protisocialistické inotaje, ale nič nenašli. A tak aj vďaka niektorým už rozumným úradníkom sme mohli ďalej hrať a nahrávať.

Je nejaký prúd v českej kultúre, ktorý je vám obzvlášť blízky?

Spomínal som síce, že celý život ráno nevstávam a robím len to, čo ma baví – čiže sa hrám –, ale to neznamená, že nedriem ako mulica. Ešte v 82 rokoch nonstop maľujem, cvičím na gitaru, jazdím s Banjo Bandom po republike aj po svete, takže nemám čas ani na knihy, ani na divadlá, ani na televíziu a, bohužiaľ, už ani na výstavy. Čiže som z časových dôvodov obmedzenec, ktorý nemá o ničom prehľad, sledujem len politiku na telefóne, len aby som včas zistil, či sa neblížia Rusi. Ale ako rusofil by som asi nikam neutekal, keď som prežil ruský komunizmus, pokojne by som dožil aj za ruského kapitalizmu. Ale dúfam, že k ničomu takému nedôjde. A keď, tak bez vojny, pretože Západ nás – ako už dvakrát – bez boja zase odovzdá. Ale to som odbočil, jednoducho o prúdoch v českej kultúre nič neviem, ale všetkým našim umelcom akéhokoľvek prúdu držím palce, či sú dobrí, alebo zlí. Aj tí zlí sú potrební, ako by sa inak spoznali tí dobrí?

Ako sa, prosím vás, to rusofilstvo prejavuje? Viem o tom, že hráte na balalajku... Ale inak?

Áno, ja som to asi čiastočne zdedil. Moja babička bola antikomunistka, učiteľka francúzštiny, ale pritom rusofilka a vraj aj jej rodičia mali radi Rusko – v predminulom storočí oveľa viac Čechov tiahlo k „veľkému tomu tam dubisku“ skôr než k neslovanským národom. No a po babičke to zdedil aj otec a potom asi aj ja. Ale nebojte sa, nechodím doma v rubaške ani netancujeme doma s manželkou kazačok. Aspoň u mňa, dá sa povedať, sa plazivé rusofilstvo prejavuje obdivom k ruskej literatúre, k Puškinovi, Gogolovi, Dostojevskému, Tolstému, Šukšinovi, Ilfovi a Petrovi a k ďalším, k ruskej muzike, obrazom a hlavne k mnohým skvelým Rusom, potomkom ruskej šľachty, s ktorými som sa stýkal počas svojej krátke emigrácie v Paríži na konci šesťdesiatych rokov. Ospravedlňujem sa, ale ani súčasná – dúfajme, že dočasná – ruská totalita a bratovražedná vojna na Ukrajine môj vzťah k Rusku a Rusom nemôžu zmeniť. Ale okrem Ruska mám rád aj Ameriku.

Nie je v tom rozpor?

Ani nie. Aspoň v stredných Čechách, kde už od prvej republiky najviac vyčíňajú trampi, trampské osady, jazz a country, sa stanete amerikanofilom bez toho, aby ste si to uvedomili. V mojom okolí je to samozrejmosť. Máme radi americkú muziku, americké autá, americké kovbojky. A najväčšia sranda je, že takí boli za minulého režimu aj komunisti, dokonca aj komunistickí funkcionári.

V práci súdruh námestník a cez víkend v osade šerif Joe. Alebo v práci súdruh stranícky tajomník a večer šiel do podniku, na záchode sa prezliekol z obleku do čiernej kože, nahodil reťaze a potom celý večer na pódiu skákal a spieval po anglicky rock&rolly. Jednoducho, schizofrénia v našej socialistickej vlasti na každom kroku. Aj komunisti boli amerikanofili.

Kým by ste chceli byť, keby ste neboli Ivanom Mládkom?

Mojím otcom. Hlavne by som chcel maľovať ako on a tiež by som chcel vedieť ako on – byť tu do deväťdesiatky.

Nudili ste sa niekedy v živote?

Priznám, že nikdy, ale pustím sa do nudenia, až ma porazí a nebudem môcť ani brnkať, ani maľovať.

Dojímate sa niekedy nad niečím? Plačete niekedy pri umení? Alebo nad niečím iným?

Mám zvláštnu vlastnosť, nie že by som hlasno plakal, ale slzím len radosťou, keď sa mi niečo veľmi páči. Napríklad výhľad z Monínca, nový americký pick-up Yucon alebo paródia Xaviera Baumaxy.

Čo by ste si želali, aby o vás o takých päťdesiat rokov napísali v nejakých prípadných dejinách českej kultúry?

Nestarám sa o to. Po rokoch sa píše len o veľkých umelcoch, a nie o tých, ktorí ich tvorbu skôr len parodujú, prevracajú naruby alebo zosmiešňujú. A humor, ten prežíva hlavne v anekdotách – ale len po krčmách a na večierkoch. Napísané to vyznieva hlúpo.

Mali ste šťastie na ľudí okolo seba? A mali oni šťastie na vás?

Mal som šťastie, že sa mi podarilo získať pre spoluprácu takých rodených geniálnych komikov, akými boli a stále sú Luděk Sobota, Rastislav Kuba, Milan Pitkin, Ján Mrázek, Libuna Roubychová, Lenka Plačková, Lenka Šindelářová, Bety Kušnírová, Zdeněk Srstka, Ivo Pešák, Zbyněk Bruthans a ďalší, bola radosť pre nich písať, bez nich by moje autorské televízne programy nemohli byť také úspešné. A scénky s nimi majú doteraz na internete veľkú sledovanosť.

Vybrali ste si pre život dobrú dobu? Vybrali by ste si inú?

Keď sa obzriete dostatočne ďaleko dozadu, ktorej generácii sa podarilo tak dlho žiť bez vojny? Mali by sme si to vážiť a držať si navzájom palce, aby sa nám to ešte nepokazilo.

Čo by ste chceli ešte v živote stihnúť?

Naučiť sa dobre improvizovať na gitaru – nie že by som snáď chcel so svojimi rovnako poznačenými kamarátmi muzikantami hrať niekde na verejnosti. Takí bezohľadní nie sme. Staré jazzové štandardy si hráme len tak pre seba u mňa v ateliéri a maximálne vedľa v krčme, kam chodí tak desať ľudí. Tí to po niekoľkých pivách znesú.

Aká je vaša najlepšia vlastnosť?

Registrujem pri sebe len tie dobré.

A najhoršia?

Na tie zlé sa musíte spýtať mojich príbuzných, kamarátov a susedov. Ale o jednej viem: keď so mnou niekto robí rozhovor, tak strašne klamem.

---

Ivan Mládek (82)

Narodil sa v Prahe v umelecko-úradníckej rodine, vyrastal v Holešoviciach, vyštudoval priemyslovku a potom Vysokú školu ekonomickú. Krátko učil na strednej škole, ale predovšetkým sa venoval jazzu a country. V rokoch 1967 až 1968 žil v Paríži, po návrate do vlasti založil Banjo Band, s ktorým dosiahol nebývalú popularitu. Napísal viac ako štyristo piesní, je autorom humoristických poviedok, skečov, kabaretných scénok a scenárov sitcomov. Maľuje originálnym spôsobom.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.