Ako poznamenal istý múdry muž: „My Slováci sme najväčší ikonoborci, nepotrebujeme diablovho advokáta, ktorý by vznášal námietky proti našim svätcom.“ Čo to znamená? Že na každom nájdeme niečo, čo sa nám nepozdáva. Svätých si z podstavcov zhadzujeme sami, osobnosti spochybňujeme a popritom nakúkame susedom za ploty a ticho závidíme, že majú takých skvelých velikánov svetového formátu.
Táto naša vlastnosť by v teologickej rovine mohla poukazovať na to, že ide o akúsi intuitívnu školu pokory a svätosti. Skutočné osobnosti sú si potom vedomé, že si ich málokto váži za života a po smrti budú nemilosrdne zabudbuté, bez ohľadu na ich zásluhy. No skutočné osobnosti žijú svoj život v pravde a v službe iným. Inak nemôžu.
Na druhej strane my, bežní ľudia z davu, vieme, že k iným ľuďom nemôžeme, ba priam nesmieme vzhliadať s obdivom. Hocaké by to boli osobnosti! Svoj ikonoborecký zrak upierame teda priamo k výšinám, rovno k Bohu.