Menšina vytvára morálnu nátlakovú väčšinu. Kto je v Nemecku extrémista

Táto ťažko snímateľná nálepka obyčajne v Nemecku označuje tú časť spoločnosti, ktorej sa nepáči vývoj a premena ich krajiny v poslednom desaťročí, a ktorá dokonca volá po akomsi návrate do stavu predtým, ako k onej premene došlo.

V prvom rade je to tá premena, ktorú spôsobilo masové prisťahovalectvo v dôsledku politiky otvorených hraníc. Nesúhlas s ňou sa v Nemecku okamžite a s ľahkosťou označuje ako hnedé pravičiarstvo a vykazujú ho mimo slušnej spoločnosti, dokonca kriminalizujú. Slovami, v ktorých sa vyskytuje „naci“, spoluobčanov nešetria.

Tá časť spoločnosti, ktorá nimi označuje tú druhú, pritom prichádza na demonštrácie, prezentované ako obrana demokracie, s palestínskymi vlajkami a heslami, ktoré v spoločnosti konsenzus práve nepodporujú. Potom je otázne, kto je teda ten extrémista.

Spoločnosť sa v každom prípade radikalizuje a predstava Nemecka ako krajiny, ktorá si vie svoje problémy riešiť, sa vytráca a stáva sa spomienkou na staré časy.

Na tých prodemokratických demonštráciách ide obvykle o voličov Zelených a názorovo o mestských liberálov a progresivistov. Môžeme si byť istí, že väčšina z nich súhlasí s ideou maximálnej otvorenosti, pravdepodobne si ju osvojili. Do ich predstáv o svete a Nemecku masové prisťahovalectvo zapadá, stotožňujú sa s ním a želajú si ho.

Nielenže sa to – slovami Angely Merkelovej – „zvládne“, ale je to dobré a Nemecku to prospeje: „Táto krajina bude pestrejšia a mladšia,“ znelo pred rokmi v očakávaní etnickej premeny starej Germánie. To sa stalo. Nemecko je naozaj na nepoznanie. Kto si ho pamätá z čias pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi a ocitne sa v nejakom (západo)nemeckom meste dnes, nestačí sa čudovať. Nedá sa vylúčiť, že niekomu sa to môže páčiť, ale zmena je to v každom prípade zásadná. A bude pokračovať.

Dôležité však je, že táto premena krajiny nikdy nemala podporu väčšiny „pôvodného“ obyvateľstva. Azyl – áno, solidarita so skutočnými utečencami – áno, integrácia do spoločnosti – áno. Ale multikulturalizmus ako hlavná idea určite nie, rovnako ako nie premene celých štvrtí na blízkovýchodnú či africkú podobu. Nikdy by neuspeli vo voľbách vo väčšom meradle strany, ktoré by presadzovali nekontrolované hranice, masové prisťahovalectvo bez limitov, urýchlené udeľovanie občianstva a násobenie prísunu ďalších cudzincov s úmyslom spájania rodín.

Jedinou relevantnejšou stranou, ktorá to presadzovala, boli a sú Zelení. V západnej časti Nemecka mali stabilne medzi pätnástimi až dvadsiatimi percentami, na východe okolo desať percent. Nie je to práve nepatrná strana, ale zďaleka nezastupuje nemeckú verejnosť. No žiadna iná nemá taký silný ideologický vplyv ako Die Grünen. Jej voliči a priaznivci sú nadštandardne prítomní v redakciách, na univerzitách, v inštitúciách.

Sú menšinou, ktorá pritom vytvára morálnu nátlakovú väčšinu. Prinášajú témy, na ktorých môžu morálne zničiť každého oponenta, každého, kto má výhrady a iné predstavy o budúcnosti svojej krajiny. Privlastnili si monopol na rasu (migrácia), počasie (ekológia) a pohlavnú identitu (gender a sex). Táto svätá trojica moci vládne nad väčšinou spoločnosti, ktorá to buď znáša a podvoľuje sa, alebo sa búri a hľadá alternatívu.

Vždy, keď sa človek čuduje vysokým číslam „extrémistickej“ strany AfD, mal by vedieť, že sú reakciou na extrémizmus niekoho iného – menšiny, ktorá svoj extrémizmus nadiktovala väčšine.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.