Slovensko aktuálne zažíva veľký politický paradox. Súčasná vláda, ktorá vyznáva koncept pevnej ruky štátu, prišla nečakane s radikálnym zmäkčovaním a „humanizáciou“ trestného práva. S podobnými iniciatívami zväčša prichádzajú liberálne a progresívne strany. Tie však na námestiach zvolávajú demonštrácie za zachovanie vyšších trestných sadzieb. Nemáte pocit, že je tu niečo naopak?
Určite mám ten pocit. Naruby je hlavne to, že opozícia zvoláva protesty, na ktorých zavádza účastníkov a klame ich. Rešpektujeme právo občanov protestovať a vyjadrovať sa. Nebudeme ich označovať podobným slovníkom, ako minulá vláda označovala vtedajších protestujúcich. K tomu sa určite neuchýlime. Druhá vec je však to, či ľudia majú informácie, čo vlastne ideme robiť. To je naša výhrada. Ak by im povedali pravdu, možno by žiadne protesty neboli.
Protesty sú zamerané voči rušeniu špeciálnej prokuratúry a vašej novelizácii trestných kódexov, ktorá výrazne až radikálne zmäkčuje trestné sadzby a tiež prudko znižuje premlčacie lehoty. V tomto sú podľa vás zavádzaní?
Áno, sú zavádzaní. My to chápeme hlavne ako súčasť prezidentskej kampane. Je to cítiť aj z tém a účasti jednotlivých politikov, ktorí tam vystupujú. Tiež je to vidieť aj na vyjadrení pani prezidentky v parlamente. Chápeme to ako politické protesty.
Ak sa pýtate na radikálne znižovanie trestných sadzieb, treba to vnímať aj v tom kontexte, ako boli nastavené historicky. Keď si vezmeme rok 2005, keď Daniel Lipšic presadil americkú koncepciu trestania, dramatickým spôsobom a neprimerane sa zvýšili aj trestné sadzby. To bola anomália. Zvyšovali sa až drakonicky, neštandardne oproti tomu, kam šla celá Európa. My sme šli úplne opačným smerom. To sa týkalo aj právnej úpravy o dohode o vine a treste, kde sa nastavil systém, ktorý bol počas minulej vlády dokonaný.
Práve vysoké trestné sadzby boli prostriedkom k tomu, aby boli spolupracujúci obvinení vydieraní, aby povedali čokoľvek na kohokoľvek. Priznávali sa aj k tomu, čo nespáchali a uzatvárali dohody a z hroziacich trestov vo výške 15 až 20 rokov napokon vyviazli s podmienkami a smiešnymi finančnými trestami.
Preto dnes prinášame harmonizáciu právneho stavu s krajinami, ako sú Česká republika, Nemecko alebo Rakúsko. Niekde sme ešte stále prísnejší. Pri všetkých majetkových trestných činoch majú trestné sadzby od jedného roka až po desať. Malo by byť práve na sudcovi, aby mohol trest individualizovať alternatívnymi formami, ak sú naplnené podmienky, ako sú náhrada škody, ľutovanie trestného činu, aby sme páchateľa dokázali napraviť.
Formou zníženia trestov?
Z hľadiska historického vývoja vidíme, že tieto drakonické tresty nič nevyriešili. Vtedajší politici po roku 2005 od toho zrejme očakávali, že dôjde k zníženiu kriminality, ale na rozdiel od iných krajín, ktoré využívali skôr alternatívne tresty, u nás nedošlo k očakávaným výsledkom v podobe dramatického poklesu trestnej činnosti. Skôr naopak. Vidíme, že samotná výška trestných sadzieb nemá vplyv na trestnú činnosť. Páchatelia si dopredu nenaštudujú trestný poriadok.
Existujú aj zahraničné štúdie, ktoré hovoria o tom, že hneď ako je výkon trestu dlhší ako päť rokov, neplní svoj účel. Tí ľudia stratia väzby na svoje pracovné, sociálne a rodinné prostredie a keď z väzenia vyjdú, sú ďaleko viac pripravení na recidívu, akoby im boli uložené alternatívne tresty a snažili by sme sa s nimi pracovať alternatívnymi trestami.
Práve na túto možnosť recidívy úplne inak hľadí Rada prokurátorov, ktorá na jednej strane súhlasí, že procesný systém kajúcnikov treba upratať, aby dostal zákonný rámec, ale obávajú sa recidívy. Ľudia, ktorí sa vyznajú v trestnom procese, vedia „v tom plávať“, dnes očakávajú schválenie vašej novely a nebude to mať pre nich odstrašujúci účinok.
Ak doteraz nemali odstrašujúci účinok dvadsaťročné tresty, je jasné, že systém treba nastaviť inak. Odstrašujúci účinok môžu mať práve vyššie finančné tresty, kde sme zdvihli výšku sankcie z 300-tisíc až na tri milióny eur. Význam môže mať aj dôraz na povinnú prácu ako alternatívny trest. Pre niekoho môže byť odstrašujúcejšie a ponižujúcejšie, ak bude pod rizikom, že bude musieť ísť niekam zametať ulice, napríklad ak to bude vážený podnikateľ. Ideme od retributívnej funkcie trestného práva, ktorá bola typická skôr pre stredovek, kde platila len odplata a trest, a chceme sa venovať skôr restoratívnej stránke, teda prevýchove. Aby sme ich motivovali k tomu, aby sa opakovaných trestných činov nedopúšťali.
Dôraz na alternatíve tresty kládol aj váš predchodca minister Viliam Karas, ktorý tvrdí, že vaša novela je význame vzdialená od jeho návrhu.
Filozoficky si myslím, že nie je vzdialená. Aj on navrhoval zníženie trestných sadzieb, hoci nie tak ako my. Druhá vec je ale to, čo všetko mu dovolili jeho koaliční partneri. Keby ste sa ho spýtali, jeho pôvodný návrh by bol možno tiež prísnejší. Aj on musel robiť kompromisy, ale filozofia je podobná.
My sme sa ho pýtali a aj on súhlasí s tým, že základná filozofia jeho konceptu je rovnaká ako vaša. Ale zároveň tvrdí, že diabol je ukrytý v detailoch, ktoré sa líšia a budú mať iné dôsledky.
My sme išli radikálnejšou cestou ako on, ale nešli sme ďalej, ako majú spomenuté krajiny. Všade je horná hranica ekonomických trestných činov do desať rokov. Oni dokonca rozširujú aj spodnú hranicu. Sudca má v týchto trestných systémoch veľké množstvo možností, aký trest uloží. My sme do toho nešli až takto liberálne, spodné hranice sme nastavili vyššie. Ale stále chceme nechať priestor sudcovi na individualizáciu trestu, aby mohol vyhodnotiť, aký trest je pre páchateľa čo najprimeranejší. Sudca bude skúmať aj finančné pomery páchateľa, aby vyhodnotil, čo je pre neho primerané. Neuloží rovnaký trest človeku bez domova a bohatému podnikateľovi. Sudca bude môcť diferencovať. Cieľom nie je za každú cenu dostať páchateľa do väzenia, ale aby mal systém prevýchovný účinok.
Chceme tiež dosiahnuť to, aby tresty mali zmysel aj pre poškodeného. Pri súčasných trestoch z toho nič nemá. Páchateľa pošleme na x rokov do väzenia, ale potom už nemá motiváciu nahradiť škodu. My meníme dôraz na to, aby sa škoda nahradila a zároveň, aby tiež dostal alternatívny trest, ktorý ho má prevychovať a dá mu možnosť sa napraviť.
V tomto duchu šiel aj Karasov návrh, ktorý aj Rada prokurátorov označila ako kvalitný. No on tvrdí, že hoci by nemal problém so znižovaním trestných sadzieb, ich kombinácia so znižovaním premlčacích lehôt fakticky amnestuje tisíce ľudí...
To tiež nie je pravda. Neviem, o akých tisícoch ľudí hovorí. Na to nie sú žiadne štatistiky či analýzy, o ktoré by sa vedel oprieť.
Máme aktuálne stíhaných veľa ľudí, už len v súvislosti so zrušením špeciálnej prokuratúry sa dá do pohybu vyše tisíc spisov.
To je v poriadku. Viete koľko súdnych spisov prešlo na mestský súd v súvislosti s Kolíkovovej súdnou reformou? Bolo to vyše tritisíc spisov a išlo len o jeden súd. Porovnávať tisíc spisov s tým, čo sa tu dialo pri reforme súdnej mapy, je smiešne. Je neprimerané tvrdiť, že tu nastane nejaký kolaps.
Kolíkovej reforma je samostatná tragédia, ale dnes hrozí to, že kvôli zmenám dôjde k zabrzdeniu prípadov, ktoré sa kvôli premlčacím lehotám ani nemusia dostať na súdy.
Premlčacie lehoty sa prerušujú, ak sa začne trestné stíhanie, tak to komentovali aj niektorí sudcovia. Nejdeme ale nad rámec štandardov v Európskej únii. Nastavila sa tu akási emočná vlna naznačujúca, že ak politici niečo spôsobia, za tri roky sa to premlčí a už sa to nebude môcť stíhať. To je klamstvo. Všade, kde sú verejní činitelia, premlčacie lehoty zostali na úrovni desať rokov. Aj pri korupcii hovoríme o trestných činoch, ktoré je dôležité stíhať práve vtedy, keď sa dejú, teda keď je možné nasadiť informačno-technické prostriedky či agentov. Takéto činy sa smerom do minulosti veľmi ťažko dokazujú, preto sa tam zneužívajú skôr kajúcnici. Práve tieto skutky by sa mali vyšetrovať v reálnom čase, tam dlhé premlčacie lehoty nedávajú zmysel.
Premlčacie lehoty slúžia aj na to, že ak sa páchateľ dlhé obdobie nedopustil opakovania trestného činu, zjavne sa napravil. Zjavne šlo o zakopnutie, teda už ani nie je záujem spoločnosti ho potrestať. Máme ich preto nastavené v súlade s európskymi štandardami tak, aby bol naplnený ich cieľ. Novela sa pritom netýka právoplatne odsúdených páchateľov.
V procese sú však mnohí ľudia, ktorí sú blízky tretej vláde Smeru, niektorí sú dokonca aj medzi poradcami pána premiéra.
To ale narážame na prezumpciu neviny. Ak je niekto obvinený, nemožno ho označovať za vinného.
To určite nie. Ale Marek Para a bývalý sudca David Lindtner spolupracovali na príprave trestných kódexov, ktoré sa budú týkať aj ich prípadov.
Neviem, kto začal s touto chimérou, že oni pripravovali tento návrh zákona. Nie je to pravda. Sú to trestní právnici. S kým má ministerstvo komunikovať určité právne otázky ohľadom nastavenia trestného systému, ak nie s trestnými právnikmi, sudcami a odborníkmi na trestné právo z akademickej obce? Náreky opozície, ako ideme pritiahnuť kriminalitu, to všetko sú vyjadrenia politikov. No väčšina odbornej obce sa stotožňuje s návrhmi, ktoré predkladáme. V roku 2021 sa spustila výzva za dodržiavanie právneho štátu, pod ktorú sa podpísalo 400 právnikov, sudcov, advokátov, pedagógov. Dnes máme druhú výzvu, pod ktorou je podpísaných 163 právnikov, medzi ktorými sú aj profesori trestného práva.
Vy sami sa odvolávate na návrh ministra Karasa, na ktorom pracovala vyše stovka odborníkov, a on váš návrh označuje za „mafia friendly“.
Ale pána Karasa musíme dnes vnímať v prvom rade ako politika, hoci nespochybňujem jeho odborné kvality. Je politikom strany KDH, vyjadruje sa na jej tlačových konferenciách ako ich zástupca. Preto aj jeho vyjadrenia treba dnes vnímať skôr v politickej rovine ako odbornej.
Strana Smer nikdy predtým neavizovala, že by ju tlačili v topánke práve trestné kódexy a potreba reformy trestného poriadku. Vedeli by ste pomenovať, prečo práve teraz?
V minulosti nikdy nedochádzalo k takému dramatickému zneužívaniu trestného práva práve za účelom politického boja a stíhania predchádzajúcej opozície, ako tomu bolo posledné tri roky. Boli sme toho svedkami, ako sa to dialo pod dozorom špeciálnej prokuratúry, nakoniec to povedala aj správa Slovenskej informačnej služby. Priniesli sme aj viacero dôkazov, ako sa manipulovalo a zneužívalo trestné právo, ako sa reťazili väzby a ako sa ľudia umiestňovali do väzieb nezákonne. Súdy boli zavádzané z hľadiska dôvodov väzby, kde to konštatoval aj Najvyšší súd. Väzba je pritom zabezpečovací inštitút pre dosiahnutie cieľa, nie je to trest.
To sú relevantné problémy, ktoré sa mohli riešiť cielenými zmenami, nie vážnou reformou celého systému trestných sadzieb.
Tá vážna reforma spočíva práve v tom, že obvinení boli pod hrozbou vysokých trestov nútení vypovedať na hocikoho hocičo. Dokonca sa mohli priznať aj k tomu, čo neurobili, len aby už dnes vyviazli s podmienečnými trestami. Nikomu pritom nevadí, že tu viacerým kajúcnikom hrozili vysoké tresty 15 až 20 rokov, ale ak vypovedali a spolupracovali, dostali podmienky. My chceme eliminovať túto možnosť nátlaku na spolupracujúcich obvinených, aby pod hrozbou obrovských trestných sadzieb povedali čokoľvek.
Pravidlá spolupráce s kajúcnikmi treba nastaviť zákonne, v tom predsa nie je spor...
To sú ale previazané nádoby. Jedna vec je práca so spolupracujúcimi obvinenými a poskytovanie benefitov pre nich a druhá vec je výška trestných sadzieb. Tlak na kajúcnikov je vyvolaný drakonickými trestnými sadzbami a neprimeranými výhodami. Kombinácia transparentných benefitov a znižovania trestných sadzieb bude mať za následok, že obvinený bude spolupracovať naozaj bez toho, aby bol motivovaný neprimeraným spôsobom a využil to vo svoj prospech. Teraz sú motivovaní si vymýšľať.
Nepriamo tým ale priznávate, že vašou motiváciou je pomoc ľuďom, ktorí sú aktuálne stíhaní.
Nie, je to pomoc všetkým, aby neboli nezákonne obviňovaní. V tom je predsa základ zneužívania trestného práva za posledné tri roky. Obvinení boli tlačení do toho, aby si vymýšľali. Vidíme predsa, ako sa jeden prípad za druhým rozpadá, pretože dôkazy nenasvedčujú tomu, o čom vypovedajú spolupracujúci obvinení. Takto nastavený systém vytváral obrovský priestor na jeho politické zneužívanie.
Takže kvôli tomu, že niektorí obvinení boli vystrašení vysokým trestom, a preto radšej spolupracovali, vy chcete zrušiť vysoké tresty pre všetkých?
My to ale práve nerobíme pre konkrétnych ľudí, ale paušálne pre všetky trestné činy.
Veď práve.
My to predsa harmonizujeme s ostatnými krajinami Európskej únie. Okrem toho treba odlíšiť násilnú trestnú činnosť od majetkovej kriminality. Dnes je pri úmyselnom ublížení na zdraví možné uložiť trest šesť mesiacov až dva roky. Ale za ekonomickú trestnú činnosť už niekomu prekáža, keď my ideme znižovať hornú hranicu na desať rokov. Tých desať rokov je obrovský zásah do slobody. Pritom za násilný čin môže dotyčný dostať iba podmienku. Čo si viac ceníme? Život a zdravie, alebo peniaze. Chceme do toho vniesť väčšiu rovnováhu.
Určite by to znelo dôveryhodnejšie, ak by ste s tým neprišli práve v situácii, keď je tak veľa ľudí z prostredia Smeru stíhaných alebo obvinených a tieto zmeny im pomôžu v ich procesnom postavení.
Máme zatiaľ odsúdeného jedného, Dušana Kováčika. Ostatní odsúdení neboli. Dohoda o vine a treste bola zavedená za úplne iným účelom, ako sa dnes využíva. Ak niekto spáchal nejaký menší trestný čin a bol si ho vedomý, tak sa priznal a dostal benefit, aby nemuselo prebiehať nákladné dokazovanie pred súdom. Dnes sa dohody zneužívajú spôsobom, keď sa ľudia priznávajú pod hrozbou trestov a následne vyviaznu s podmienkou. Pri dnešnom systéme sa im viac oplatí priznať sa aj k tomu, čo neurobili, akoby riskovali dvadsaťročné tresty.
Pointa dohody je v tom, že obsah toho, k čomu sa prizná, sa už na súde nedokazuje. V súdnom konaní teda vôbec nie je dokazované, či k tomu skutku, ku ktorému sa priznal, naozaj došlo. Nevieme, či to spáchal, alebo nie. Ak sa tu hovorí o nejakých štyridsiatich ľuďoch zo Smeru – hoci nie všetci, ktorí podpísali dohody o vine a treste, sú spojení so Smerom –, ale v tých prípadoch, kde došlo k dohode, nedošlo k dokazovaniu. To sú veľmi pokrivené štatistiky.
Novela trestných kódexov prichádza zároveň aj s rušením špeciálnej prokuratúry. To sú dva vážne zásahy do systému trestného práva, ktoré mnohých zaskočili. V kampani to Smer neavizoval, preto je otázne, či má na takéto vážne zásahy mandát. Nebola by to poctivejšia hra, ak by ste plán na takéto vážne rezy do trestného práva komunikovali už v kampani?
Smer nevládne sám, ale v koalícii, niektorí koaliční partneri o tom hovorili už v kampani. My sme hovorili o personálnej výmene. Ale po konzultáciách a dohode v koalícii sme dospeli k záveru, že Úrad špeciálnej prokuratúry sa tak politicky aj právne skompromitoval, že celý systém je pod kontrolou človeka, ktorý nikdy neprestal byť politikom. Vidíme to pri jeho vystupovaní na tlačových konferenciách i v médiách. Benátska komisia vo svojom zozname kritérií právneho štátu hovorí jasne, že k úmyselnému alebo neúmyselnému ovplyvňovaniu súdu zo strany iných štátnych zložiek vyslovovaním predčasných úsudkov o skutkovom stave sa treba vyvarovať. To isté platí aj pre prokurátorov v médiách.
Hovoríte o pánovi Lipšicovi, ale teraz naznačujete, že k tomuto rozhodnutiu o rušení špeciálnej prokuratúry došlo až po voľbách kvôli koaličným partnerom.
Nevravím, že sme sa tak rozhodli až po voľbách, my sme tie pochybenia predsa kritizovali celé tri roky. Mali sme pripravené rôzne varianty od personálnych zmien až po rušenie špeciálnej prokuratúry. Tretí variant bol, že by sme sa venovali aj Špecializovanému trestnému súdu.
Robert Fico aj Peter Pellegrini predsa jasne hovorili o tom, že nechcú rušiť špeciálnu prokuratúru.
Pán Pellegrini to tak jasne nehovoril. Boli aj vyjadrenia pána Šutaja Eštoka, že ju treba zrušiť. Dospeli sme k záveru, že ten systém je taký spolitizovaný a systémovo zaujatý, že ho už nie je možné opraviť. Ak by aj odišiel samotný pán Lipšic z čela špeciálnej prokuratúry, mohol by úrad riadiť zvonku naďalej, keďže tých ľudí ovláda. Je to predsa vidieť aj na tom obraze, ktorý dostal od svojich podriadených, na ktorom mečom odsekáva hlavy podnikateľom, lídrovi opozície a okrem iného aj svojmu nadriadenému, šéfovi generálnej prokuratúry.
Dostal ho k narodeninám, čo mohlo byť prekvapenie, ktoré nevedel ovplyvniť...
Zľahčuje sa to ako satira, ale je to ďaleko cez čiaru satiry. Ukazuje to na zaujatosť medzi prokurátormi a ním. Ak je zaujatá hlava inštitúcie, týka sa to aj jeho podriadených. On sa v mnohých prípadoch síce vyčlenil pre zaujatosť, ale jeho podriadení mu predsa stále budú chcieť vyhovieť. Špeciálna prokuratúra nie je pritom samostatná inštitúcia, ale organizačná súčasť generálnej prokuratúry, ktorá sa nejakým spôsobom špecializovala. Bola však právne nastavená tak zle, že nemá žiadne kontrolné mechanizmy, keďže sa v nej skoncentroval vplyv politickej moci na túto inštitúciu, že sa úrad dostal do závislého postavenia od minulej vlády. Nepodlieha kontrole žiadneho externého subjektu.
Štandardne prokurátor podlieha kontrole nadriadeného orgánu. Aj na súdoch platí zásada, že ak prvostupňový orgán rozhodne, právo kontroly má druhostupňový orgán. Úrad špeciálnej prokuratúry nemôže skontrolovať generálna prokuratúra, ale kontroluje ich sám špeciálny prokurátor, čiže kontrolujú sami seba. Pri iných prokuratúrach je to tak, že ak je daná prokuratúra zaujatá, prípad jej môže byť odňatý a odstúpený inej prokuratúre.
Uzavretý systém, je, samozrejme, problém...
Neexistuje nikto, kto by ich vedel skontrolovať. My nerobíme nič iné ako to, že túto špeciálnu jednotku začleníme do systému generálnej prokuratúry. Spisy zostanú na generálnej prokuratúre, respektíve sa rozdelia medzi krajské prokuratúry. Nič zásadné sa nemení, všetky spisy budú naďalej riešené na Špecializovanom trestnom súde. Robí sa tu panika, že rušíme túto inštitúciu, ale to predsa žiadna inštitúcia nie je.
Určite by to bolo poctivejšie, ak by pred takým vážnym zásahom prebehla poriadna odborná diskusia.
Diskusia predsa prebiehala tri roky.
Vy ste s tým prišli náhle a nečakane, dokonca ste to chceli stihnúť presadiť ešte pred Vianocami.
Avizovali sme to aj v programovom vyhlásení vlády, že sa budeme zaoberať touto otázkou. Nebolo to nič prekvapujúce vzhľadom na to, čo sa tu dialo celé tri roky. Napokon, písali ste o tom aj vy sami...
Ale aj nás samých to zaskočilo...
V poriadku. Dostali sme nejaký mandát od voličov, aby sme sa nejako vysporiadali so systémom právneho štátu, keďže sa tu porušovali princípy právneho štátu. Preto sme to riešili takto rýchlo, ak by sme šli štandardným procesom, naťahovalo by sa to možno rok a pol a porušovanie ľudských práv pod dohľadom špeciálnej prokuratúry by trvalo ďalej. My sme ľuďom sľúbili, že to vyriešime.
Nie je tajomstvo, že toto je premiérska téma...
Určite.
Kde a kedy sa politicky zrodil tento nápad?
Diskusie o alternatívach prebiehali dlhšie, presne si nepamätám, kedy padlo rozhodnutie, že pôjdeme práve touto cestou. Komunikovali sme aj s Európskou komisiou, hovorili sme s nimi aj o možnosti zrušenia všetkých špecializovaných zložiek, ako to urobilo Bulharsko. Napokon sme sa rozhodli nesiahať na súdnu moc, aby v týchto prípadoch bol zachovaný zákonný sudca.
Ktorí ľudia formovali túto debatu?
Okrem toho treba ešte povedať, že tvrdenie Daniela Lipšica o tom, že odíde, prišlo až v nejakom momente. Predtým nebolo také jednoduché odvolať špeciálneho prokurátora. Minulá vláda si v parlamente účelovo zmenila podmienky jeho voľby a odvolania, systém nastavila tak, že ho nie je možné len tak odvolať. Porušovanie zásadných princípov nepatrí medzi možné dôvody jeho odvolania.
Avšak sám ponúkol svoj odchod. Ponuka síce prišla neskoro, ale ponúkol sa.
Ale v tom momente sme už boli presvedčení, že systém nie je možné napraviť takýmto spôsobom.
Prečo by to nebolo možné?
Hovoril som o tom: celý systém špeciálnej prokuratúry je nastavený tak, že je spolitizovaný, zaujatý a nie je možné ho napraviť.
Na špeciálnej prokuratúre sú prokurátori, ktorí sa nikdy nezapájali do kontroverzných prípadov, postupov či výrokov.
Pravdaže, mám ďaleko od toho, aby som ich všetkých hádzal do jedného vreca a zavádzal princíp kolektívnej viny. Ale nejde o žiadnu inštitúciu, ale o útvar, ktorý sa zriadil jedným politickým rozhodnutím a rovnako sa jedným politickým rozhodnutím zruší. K zrušeniu stíhaní nedôjde, všetko bude pokračovať. Je tu zbytočná panika. Prokuratúra je jednotný systém orgánov, ktorý funguje na princípe nadriadenosti a podriadenosti a tento špeciálny útvar sa z tohto systému vymykal. Pritom aj na krajských prokuratúrach existuje rovnaká špecializácia. Prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry sa predsa vytiahli z krajských prokuratúr, kde sa tiež predtým stíhali všetky trestné činy. Len sa niektoré vytiahli a dali sa na špeciálny útvar do Pezinka.
Šéf vášho koaličného partnera Hlasu Peter Pellegrini, ktorého Smer podporuje aj v jeho prezidentskej kandidatúre, avizoval možné zmäkčovanie návrhov. Zjavne aj on cíti, že by mu drastický mocenský zásah do trestného práva mohol pokaziť sľubný rozbeh do paláca. Rokujete s ním o tom?
On nehovorí o zmäkčovaní. My si myslíme, že systém je nastavený dobre. Priebežne stále prebiehajú rokovania s odborníkmi, s advokátmi, s advokátskou komorou a predstaviteľmi prokuratúry. Vždy sa dá niečo vylepšiť. V tom procese je priestor na pozmeňujúce návrhy. Nevylučujem, že môže dôjsť k úpravám.
Ak sa naplnia obavy mnohých expertov, prejaví sa to neskôr tak, že verejnosť bude pobúrená nemožnosťou štátu stíhať korupčné či iné zločiny. Na to verejné pobúrenie už bude musieť reagovať aj strana Smer. Vylučujete, že sa neskôr nebudete musieť vrátiť k pôvodnému stavu?
Vylučujem, že by malo dôjsť k nárastu kriminality. Ak by to tak bolo, došlo by k tomu predsa aj v Česku či Nemecku. Nie je na to žiaden dôvod. Exministerka spravodlivosti Kolíková hovorí, že vláda už nebude môcť stíhať. Obávam sa, že tu si niekto pomýlil hrušky s jablkami. Podobne aj Jaroslav Spišiak povedal, že ak nebudú môcť byť používané nezákonné benefity, už nebude môcť byť použitý kajúcnik. To sú vyjadrenia, ktoré naznačujú, že robíme dobre.
Ak oni majú v mentálnej výbave používanie nezákonných benefitov na to, ak potrebujú niekoho stíhať a aby účel posvätil prostriedky, tak takto to v trestnom práve fungovať naozaj nemá. Chceme dosiahnuť zákonné vyšetrovania, aby sa získavali dôkazy v neprospech aj v prospech obvineného, pretože tak to hovorí trestný poriadok. Tu sa predsa dopredu deklarovalo, kto je vinný. Prokurátor nesmie podľa etického kódexu mediálne prezentovať presvedčenie o vine. My sme tu boli svedkami, ako špeciálni prokurátori či policajný prezident vystupovali na tlačovkách a rozprávali o obvinených, akoby už boli vinní. Nemôžeme niekomu takto zničiť život a nakoniec sa ani nepreukáže vina. Tu sa hazarduje s ústavným právom na osobnú slobodu a rodinný život.
Oni sa chvália štatistikou percentuálnej úspešnosti podaných obžalôb. Rovnakú úspešnosť majú pritom aj krajské prokuratúry. Nechvália sa ale štatistikou o tom, koľkým ľuďom zničili život neoprávnenými obvineniami, keď sa nepreukázalo, že by dotyčný niečo spáchal. Ale tí ľudia boli prepustení z práce, bol im zničený súkromný život. Dosah trestného konania na osobnú slobodu je obrovský.
Foto: Matúš Zajac/Štandard