Konzervatívci svojho kandidáta nemajú. Progresívci však môžu časť z nich nakloniť k Pellegrinimu

Boj o konzervatívneho kandidáta na prezidenta sa napokon skončil ako fraška.

Začalo sa to tým, že KDH nedokázalo nikoho nominovať. Pokračovalo to slepým výstrelom s Patrikom Dubovským, ktorý nemal poznateľnosť, peniaze na kampaň a vlastne ani konzervatívnu agendu. To potvrdil, keď v jedinom „kampaňovom“ rozhovore na otázky o hodnotových témach odpovedal liberálnymi poučkami spred dvadsiatich rokov (ústup z barikád). No a skončilo sa to Matovičovou hrou s Marekom Krajčím, ktorej jediným zmyslom zrejme bolo pripomenúť, že Matovič ešte existuje.

Výsledkom je paradoxná situácia, keď sa do roly zástupcu konzervatívnych voličov pasujú v podstate všetci kandidáti, no reálne ich nezastupuje nikto. Tento stav najviac vypovedá o personálnej kríze slovenského konzervatívneho tábora. [Po uzávierke tohto komentára ohlásili kandidatúru aj Igor Matovič a Patrik Dubovský, obom sa podarilo získať 15 poslaneckých podpisov, pozn. red.]

Mimochodom, všetko nasvedčuje tomu, že personálna mizéria sa bude len prehlbovať. Dôvod je jednoduchý, stačí sa rozhliadnuť po konzervatívnom spektre a zrazu je každému jasné, že prezidentské formáty sa v ňom minuli.

Vráťme sa však späť k aktuálnym prezidentským voľbám. Nemohúcnosť konzervatívcov v nich totiž prekvapivo otvorila dvere aj Petrovi Pellegrinimu, ktorý hneď v úvode kampane ukázal, že o hlasy z tejto skupiny spoločnosti bude mať záujem aj on. Nie nadarmo zakončil prejav, v ktorom ohlásil kandidatúru, niekoľkonásobným zvolaním Boh ochraňuj Slovensko, za ktorým nasledovala pieseň či modlitba, ktorá mala toto zvolanie zavŕšiť.

Pellegriniho problém je tu však zjavný – v tejto polohe nie je pre konzervatívcov veľmi uveriteľný.

Stačí sa pritom pozrieť na to, ako sa vo vláde Roberta Fica správa strana Hlas. Ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková krátko po nástupe do funkcie hovorila o zavedení potratovej tabletky. Následne nás ťahala za nos pri téme úradných zmien pohlavia, pričom po celý čas zdôrazňovala, že Lengvarského transrodové pravidlá upravuje proti vlastnej vôli a len pre nátlak SNS. No a progresívcov okrem rétoriky upokojovala aj tým, že nechala na ministerstve naďalej pôsobiť celý progresívny aparát z čias ministra Lengvarského, ktorý sa podieľal na príprave dokumentov, ktoré umožňujú zaviesť potratovú tabletku či štandardy pre úradnú zmenu pohlavia.

Rovnako si vo vzťahu ku konzervatívcom dobré meno nespravil ani minister práce a rodiny Erik Tomáš, ktorý zas ako jedno z prvých rozhodnutí na ministerskom poste ohlásil zarezanie dôchodkového rodičovského bonusu. To bolo pritom hádam najkonzervatívnejšie opatrenie vlády Igora Matoviča.

Netreba zabúdať ani na to, že Pellegriniho strana bola verným spojencom progresívnych politík aj v minulom volebnom období. Poslanci Hlasu vtedy podporili zavedenie potratovej tabletky, ktoré navrhli poslanci zo strany SaS okolo Jany Bittó Cigánikovej. A aj návrh na zavedenie registrovaných partnerstiev, ktoré pod názvom partnerské spolužitie, predložila skupina poslancov SaS okolo Jany Bittó Cigánikovej. Za tento návrh pritom hlasoval aj Peter Pellegrini, ktorý dnes tvrdí, že nevie, či by vetoval zákon o registrovanom partnerstve.

Keď sa na to pozrieme takto, vidíme, že z pohľadu konzervatívnejších voličov bude zrejme jedno, kto zasadne do Prezidentského paláca. Ani Korčok, ani Pellegrini sa totiž dúhy neštítia, len jeden z nich to robí nápadnejšie. No to nič nemení na tom, že liberáli v týchto voľbách vlastne nemôžu prehrať.

Napriek tomu to pre Pellegriniho nemusí znamenať koniec nádejí pre získanie aspoň časti konzervatívnych voličov. Zamerať sa môže najmä na druhé kolo, kde si bude volič s najväčšou pravdepodobnosťou vyberať medzi Pellegrinim a dnes otvorene progresívnym Korčokom. Lídrovi Hlasu by pritom mohlo pomôcť, ak by to jeho hlavný súper v kampani prepálil s hodnotovými témami, čím by konzervatívcov motivoval ísť voliť, aby zabránili jeho zasadnutiu do prezidentského kresla.

Pellegrini však dovtedy nemôže len čakať a dávať na hodnotové otázky vyhýbavé odpovede. Naopak, potrebuje pre získanie konzervatívnych hlasov urobiť aj niečo viac, ako púšťať na mítingoch piesne s národno-náboženskou tematikou. Súčasný predseda parlamentu má pritom množstvo príležitostí, ako si konzervatívcov aspoň trochu nakloniť. Jeho strana ovláda ministerstvá školstva a zdravotníctva, čo sú rezorty najviac náchylné na dúhové požiadavky, cez ktoré však môže takisto konzervatívcom najviac vyjsť v ústrety.

Tým by zároveň mohol vyprovokovať svojho hlavného rivala, ktorého do volieb vyslali progresívci, k reakcii, ktorá by mu mohla pomôcť. A tak aspoň sčasti zmeniť formát kampane, ktorá je zatiaľ vedená takmer výlučne na báze boja opozície so súčasnou vládou, kde sa však Pellegrini na konzervatívne hlasy veľmi spoliehať nemôže.

Samozrejme, lídrovi Hlasu to s jeho mentálnou výbavou zrejme bude proti srsti. Tí, čo ho poznajú, totiž vedia, že on je presvedčením v podstate liberál európskeho strihu. Podobne ako Korčok. Krátko po parlamentných voľbách sa o ňom takto vyjadril aj Marek Hanč, ktorý mu vtedy robil kampaň. Ten však priznal aj to, že Pellegrini je aj pragmatik, ktorý vie pre úspech spraviť gestá, ktoré ho nevystihujú, no ktoré chce vidieť volič.

Preto ak chce Pellegrini zaujať konzervatívnych voličov, mal by ukázať hlavne svoju pragmatickú tvár. A mal by povedať, v čom je iný ako Korčok.

Možno tým vyprovokuje progresívcov, aby to opäť raz prehnali a prihrali mu voličov, ktorí by za iných okolností zostali doma.