Vaše meno ako kandidáta na prezidenta navrhla Veronika Remišová. Prišla s tým nápadom ona?
Spolovice. (Úsmev) Prišli sme s tým naraz, rozmýšľali sme nad tým obaja v rovnakom čase. Bolo to po tom, ako KDH stiahlo svoje dve mená, prišli Vianoce a ja som sa jej s týmto návrhom ozval. Povedala mi, že nad tým rozmýšľala tiež. Vravel som jej, že si chcem vyzbierať podpisy, s čím súhlasila s poznámkou, že to sprocesujeme cez stranu Za ľudí.
Nedávno ste sa zviditeľnili trestným oznámením na Ľuboša Blahu, ktorý vo svojej parlamentnej kancelárii zvesil obraz prezidentky a vymenil ho za obraz Che Guevaru. Dnes sa to dá chápať ako istá predpríprava...
Vtedy som na to ešte nemyslel. V hre v tom čase bola ešte Miriam Lexmann, my sa poznáme a považoval som to za výborný nápad. Síce Korčoka nepredbehne, ale aspoň bude zastúpený konzervatívny kandidát a preto som ju podporoval. Myslím, že som jej aj napísal správu, že je to fajn. Prípad s Blahom sa začal rozoberať 7. novembra a KDH nepotvrdilo kandidatúru Miriam až 22. novembra.
Vstupujete teda do kampane ako náhrada za kandidátov KDH?
Náhrada vo formálnom zmysle, keďže toto miesto konzervatívneho kandidáta sa vyprázdnilo, ale nepovažujem sa úplne za „náhradu“. Môže to tak vyznieť, ja sa na to nehnevám. Ale je to skôr ponuka kandidáta, ktorý nie je ešte celkom politicky etablovaný, hoci isté politické skúsenosti mám, ale hlavne ide o hodnotový systém, ktorý zastávam. Chcel by som, aby konzervatívny elektorát mal svojho kandidáta.
Teda ak by kandidoval niekto z KDH, tak by ste do toho nešli?
Nie. To isté by platilo aj v prípade, ak by kandidoval Marek Krajčí [napokon oznámil kandidatúru za hnutie Slovensko Igor Matovič, pozn. red.]. Je známejší ako ja, v takom prípade by to nedávalo zmysel. Chcel som sa len ponúknuť do uprázdneného priestoru. Vo viacerých rozhovoroch s predstaviteľmi KDH som im povedal, že ak niekoho nájdete niekoho, pokojne na mňa zabudnite.
Rokovali ste teda s KDH?
Mali sme pred pár dňami jedno príjemné večerné stretnutie, kde sme sa dohodli, že ma berú na vedomie a že som fajn kandidát, ale že ešte čakajú na isté vyjadrenie či oznámenie od OĽaNO. Dali si čas do konca mesiaca. Minulý utorok sa pridala Kresťanská únia, ktorá ma podporila a mali sme ešte týždeň času na rokovania i čas na zváženie všetkých dostupných argumentov.
Vaším cieľom teda nie je byť naozaj zvolený, ale byť skôr ponukou pre konzervatívneho voliča v prvom kole?
Do veľkej miery to druhé, ale, samozrejme, kto by nechcel byť naozaj zvolený? To by bolo len politikárčenie. Naozaj to tak nemyslím. Ale prvá motivácia bola v tom, že nemáme kandidáta, ktorý by reprezentoval konzervatívnych voličov a bolo by dobré, aby v tom procese niekto taký existoval. Niekedy sa stane, že aj „malý“ kandidát sa dostane ďalej, ako si pôvodne myslel. Ja preto spravím maximum, teda niečo, čo nie je príliš finančne náročné, ale budem sa v rozhovoroch snažiť hovoriť o prioritách, ktoré považujem za jedinečné. Priority a hodnoty demokratickej pravice sú jedinečné a nie sú momentálne komunikované vo voľbách.
Ako by ste tie hodnoty pomenovali?
Neústupčivosť voči totalitným tendenciám v rámci prezidentských kompetencií. Jasný signál, že prezident bude ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl brániť bezpečnosť Slovenska v rámci Európy. Správny chod inštitúcií, ako mu to vyplýva z ústavy, ale bude aj morálnym imperatívom voči rôznym deformačným pokusom v politickom živote. Mal by byť strážcom demokracie.
Dôležitosť konzervatívneho kandidáta je aj v tom, aby boli v kampani prítomné témy tohto prostredia, hoci by aj ich kandidát nebol zvolený alebo nemal veľké šance. To je legitímny prístup. Vy ste nominant aj Kresťanskej únie...
Nie, som nominant Za ľudí. Kresťanská únia bola oslovená a pridali sa. Ja si to vážim. Charakter mojej nominácie môže byť ovplyvnený aj tým, kto sa ku mne pripojí. Zajtra sa môže pripojiť, povedzme, Alojz Hlina alebo niekto z OĽaNO, koho by sme si dnes nevedeli predstaviť a tento mix môže byť rôzny.
Nie ste potom skôr stredopravý kandidát ako konzervatívny?
To je dobrý point, aj tak by sme to mohli nazvať, ale rád by som si udržal tú demokraticko-konzervatívnu linku s istým presahom do kresťanského prostredia, z ktorého pochádzam.
Ale pri hodnotových témach je rozdelené aj toto prostredie. Aký je váš postoj k potratom?
Svojim postojom mám veľmi blízko ku Kresťanskej únii. Som za to, aby každá žena, ktorá otehotnie, mala možnosť dieťa donosiť, aby jej v tom spoločnosť aj štát maximálne pomohli: lekársky, finančne, bývaním, asistentkou, zdravotnou pomocou. Skrátka vysoká miera exkluzivity pre takúto mamičku. Aj po pôrode, ak by ho chcela dať na adopciu, ale aby sa s ním mohla stretávať, mala k nemu blízko, aby dieťa pestovalo svoju identitu. Podobná by mala byť aj miera otcovských práv. Mala by tam byť vysoká miera prevencie, ľudského prístupu...
Takže aký je váš postoj k potratom?
Bohužiaľ, ak sa ženy pre to rozhodnú, nikto im to nezakáže. Je to vec ich svedomia. Z politického hľadiska sa v tomto smere veľa robiť nedá. Ale potrat ako taký z dôvodu pohodlnosti neuznávam. Ak by však išlo o nebezpečné tehotenstvo z lekárskych dôvodov, bohužiaľ, naše stvorenie nie je dokonalé.
To je medicínska indikácia, nejde o morálny potrat.
Neviem, ako sa to presne volá, ale chcem to takto ľudsky nazvať, pretože som to aj sám zažil. Je to veľmi nepríjemná vec. Treba hovoriť o tom, aké to má dôsledky. Dieťatko zomrie, matka prežíva ťažkú traumu, možno už nebude mať deti. Netreba zabúdať ani na otca. Nemám rád tézu, že je to „moje telo“, ako hovoria niektoré ženy. Tie telá sú vývojovo spojené, ale je to samostatné telo nového človiečika, ktorý je odkázaný na svoju mamu. Všetko vníma a cíti.
KDH stiahlo svojich kandidátov zrejme aj preto, že nemali veľké šance uspieť. Vy uznávate, že ste ešte menej verejne známy ako oni.
Oni sa však nevenovali kampaňovaniu. Viliam Karas bol relatívne neznámy. Miriam Lexmann je známa, ale pracuje v zahraničí. To je istý hendikep europoslancov v domácej politike. Aj na spomínaných poradách som vravel, že ak do toho pôjdeme, tak to musíme robiť naplno. Nielen formálne, inak to nemá zmysel. Ideálne, ak by sme mali už na začiatku podporu poslancov. Je ich 28 či 29[súčet mandátov hnutia Slovensko a KDH, pozn. red.]. Následne sa treba prejavovať vo verejnom priestore a vytvoriť si určitú stopu. Ak voliči preferujú politickú značku, možno polovica z nich sa prenesie aj na ich kandidáta. Ja som aj v diskusiách spomínal, že ak by som dostal viac ako päť percent, tak na tie podmienky, z ktorých štartujem, by to bolo v poriadku.
V minulosti ste neúspešne kandidovali za starostu Šenkvíc. Môže tak prísť legitímna otázka, či si naozaj trúfate byť úspešný ako celoslovenský kandidát.
(Úsmev). Nemyslím si, že budem zvolený, ale primárny cieľ je v tom, aby existoval takýto kandidát. Som členom strany, ktorá má v parlamente jednu poslankyňu. V prvom rade ide o demokratického konzervatívneho voliča. Prvé reakcie na niektoré mediálne výstupy mám dobré, sú ľudia, ktorí ma chcú voliť, aj keby som nemal šancu postúpiť. Prebudíme kritickú časť elektorátu, ktorá môže predstavovať kritické množstvo, ktoré by v druhom kole pomohlo napríklad pánovi Korčokovi. Ak ich dokážeme presvedčiť, aby hlasovali za niekoho, za koho by možno nikdy nehlasovali. Aj také sú reakcie, presne tento model sa začína ukazovať. S tým musíme pracovať, aby to bolo dôveryhodné, a nie účelové. Aby som potom nečelil výčitkám typu načo si tam chodil, keď sa teraz účelovo posúvaš zo svojho hodnotového sveta niekam, kde sme my nikdy byť nechceli. Aj pán Korčok by tak musel urobiť ústretové gesto smerom ku konzervatívnym voličom a viac rozmýšľať o tomto modeli čo najprirodzenejšieho prepojenia, ak chce poraziť Pellegriniho. Neurobiť to len ako nutnú matematickú operáciu sčítavania hlasov, ale aj ako kvalitatívnu operáciu už teraz smerom do tohto prostredia.
Prezident ako nadstrannícky prvok by mal prinášať aj istý spoločenský tmel. V súčasnosti je v tomto úrade dôležitý rozmer zahraničnej politiky. Slovensko bolo veľmi rozdelené ohľadom prístupu k vojne na Ukrajine. Boli by ste v tomto konsezuálnym prezidentom?
Snažil by som sa, ale dnes je to už zložitá situácia. Spoločnosť je rozdelená. Dosť veľa ľudí sa prikláňa ku kritike Ukrajiny a nepriamo podporujú ruskú inváziu a tvrdia, že Ukrajina si vojnu vyvolala sama, môže za to Západ a podobné hoaxy a polopravdy. To by bolo potrebné odstraňovať. Neviem, či by to prezident dokázal sám, je to skôr rola elít, think tankov a médií všeobecne. Prezident by však mal jasne stáť na tom, že Slovensko je demokratický štát a demokratické štáty neuznávajú podobné agresie a odporujú im. Sme súčasťou EÚ a NATO, táto pozícia by mala byť jasne definovaná. Najmä pozícia NATO pri obrane našich krajín je nespochybniteľná. Tam by prezident mal hrať rolu garanta a moderátora tohto naratívu.
Jedna vec je kontroverzný spor o to, kto je vinníkom vojny. Ide skôr o to, či by ste dokázali rozumieť dvom tretinám domácej populácie, ktorá síce má jasno v tom, kto je agresor, ale nesúhlasia s vojnovou politikou, ako ju nastavili predchádzajúce vlády, ktoré vyvolali doslova vojnu so spoločnosťou.
Rozumiem. Momentálne by to bolo veľmi ťažké. Úrad prezidenta nemá také komunikačné inštrumenty. Prezident nemá exekutívne právomoci, ale v kompetenciách, ktoré má, by mal byť čo najpresvedčivejší. Mohol by zvoliť zmierlivý tón komunikácie. Vysvetľujúci, počúvajúci. Ale aby spoločnosťou nemanipulovali rôzne výzvy typu „Ukrajina si za to môže sama a Slovensko v tom aj tak nič nezmôže“.
Ide ale skôr o ľudí, ktorí majú jasno, že patríme na Západ, aj v tom, kto je agresor. Rozhodne nepovažujú Putina za svojho partnera. Napriek tomu nesúhlasia s našou vojnovou politikou tak, ako je nastavená.
Tento názor by sa zrejme premietol aj do volebných preferencií. Je to ťažká robota, nedá sa to spraviť za niekoľko mesiacov, prezident na to nemá kompetencie. Ale hovoril by som s lídrami ako sú ministri, prípadne s médiami, ktoré by o tom vyvolali nejaké presnú a objektívnu spoločenskú diskusiu. Vytiahol by som aj konkrétne príklady tém, napríklad otázku poskytovania zbraní. Je to morálne alebo nie? Ako sa staviame k argumentácii pápeža o tom, že jestvujú spravodlivé vojny?
Tiež by som hovoril o tom, či agresie niektorých štátov nesúvisia s ich režimom, ktorý môže byť protidemokratický alebo doslovne totalitný. Podobné naratívy by som vnášal do diskusie a pýtal by som sa ľudí, či správne rozumejú tomu, čo sa na Ukrajine deje. Apeloval by som, aby sa do diskusie vnášali fakty, obrazy, reportáže z prostredia, aby sme sa nehádali o niečom, čo nikto nevidel a nepočul. Videli sme predsa veľké množstvá aj civilných obetí. Mali by sme si klásť otázky, napríklad prečo tí ľudia museli zomrieť a podobne. Zomiera aj veľa vojakov. Je nutné zničiť toľko rodín?
Posledná otázka: vy ste autorom známeho nápisu na bráne domu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej „Láska je silnejšia ako Zlomoc“. Bola v tom istá partizánčina, ako k tomu došlo?
Vracali sme sa s dcérou v lete práve z dovolenky, chcel som jej ukázať a porozprávať sa o tom, čo sa stalo. Bola vtedy ešte menšia. Keď sme tam boli, veľmi ma to nahnevalo. V tom dome mohla prebývať pekná rodina, mať pekné deti, ako mám ja. A teraz nežijú. V noci som sa vrátil a nasprejoval som to tam. Neskôr sa tam pridávali ďalšie nápisy. Tá myšlienka je náboženského charakteru [ide o skrátený biblický citát, pozn. red.], ale je aj nadčasová. Tú bránu údajne zobrali do múzea v Galante. Nebol to politický odkaz.
Rozhovor s Patrikom Dubovským robil redaktor Štandardu niekoľko dní pred podaním jeho oficiálnej kandidatúry na prezidenta.