Neprimerane vysoké tresty navrhol Daniel Lipšic, aby motivovali k dohodám o vine a treste

Súčasný Trestný zákon, ktorý skokovo a drasticky zvýšil trestné sadzby, je s drobnými obmenami účinný od roku 2006. Drakonické tresty priniesla rekodifikácia z dielne Daniela Lipšica, ktorý bol v tom období ministrom spravodlivosti. Motívom malo byť masívne uplatňovanie nového inštitútu dohody o vine a treste, ktorý by odbremenil súdnu vyťaženosť.

Predchodca súčasného Trestného zákona, ktorý platil od roku 1961 do roku 2005, nastavoval trestanie diametrálne odlišne, ako je to dnes. V zásade sa tresty delili na trest odňatia slobody a výnimočný trest. Starší trestný zákon nastavoval na dnešnú dobu pomerne nepredstaviteľne všeobecný maximálny trest odňatia slobody v trvaní najviac 15 rokov.

Druhou kategóriou boli výnimočné tresty v rozmedzí od 15 rokov nepodmienečne až na doživotie, pričom doživotie mohla dostať iba osoba, ktorá bola odsúdená za tie najzávažnejšie trestné činy tretíkrát. Súčasná právna úprava pozná viac ako tri desiatky trestných činov, pri ktorých je možné páchateľovi uložiť doživotný trest, vrátane držania marihuany či zneužívania medzinárodne uznávaných označení a štátnych znakov.

Návrh zákona s dramatickým nárastom trestania obyvateľstva predložil v spomínanom období do parlamentu Daniel Lipšic ako minister spravodlivosti, ale ten musel prejsť rozsiahlymi pozmeňujúcimi návrhmi. Svoj prvý návrh musel stiahnuť, pretože sa nestotožnil s návrhmi národnej rady, ktorej sa nepáčila prísnosť Trestného zákona, a až jeho druhý návrh poslanci parlamentu schválili. Ten mal upravovať systematiku Trestného zákona tak, aby zodpovedala prísnosťou trestov poradiu hodnôt a záujmov moderného demokratického právneho štátu. Rovnako mal nahradiť materiálne chápanie trestného činu tým formálnym a zaviesť novú kategorizáciu protispoločenských činov.

Poradie hodnôt je dôležité

Hierarchia hodnôt a záujmov právneho štátu je pri diskusii o zjemňovaní či sprísňovaní trestov v súčasnosti veľmi prehliadaná. Táto skutočnosť má pritom rozhodujúci vplyv na základné nastavenie trestných sadzieb. Najvyššia chránená hodnota aj v zmysle ústavy je ľudský život. V tesnom závese nasleduje zdravie, súkromie a osobná sloboda či ľudská dôstojnosť a majetok. Práve z týchto hodnôt a ich poradia by mala vychádzať prísnosť sankcií za činy, ktoré tieto hodnoty ohrozujú alebo porušujú. Čím vyššie postavená hodnota, tým vyšší trest a naopak.

Prirodzene najtvrdšie tresty by mali hroziť pri vraždách a ťažkom ublížení na zdraví. Ekonomické trestné činy sú však častokrát trestané tvrdšie ako iné závažné násilné zločiny, ako znásilnenie alebo lúpež. To vyvoláva značný nepomer pri trestaní páchateľov, pretože takáto úprava neodzrkadľuje nastavenie hodnôt v spoločnosti. Nemožno sa stotožniť so záverom, že násilná trestná činnosť by mala byť trestaná menej prísne ako nenásilná.

Debata o nepomere sadzieb pri trestných činoch sa opakovane strháva na odstrašujúci charakter trestu. Pretože ak budú vysoké sadzby, ľudí to odradí páchať konkrétny trestný čin. To, samozrejme, funguje iba v teóriách akademického prostredia, ale v realite páchatelia páchajú trestnú činnosť podľa pohnútky, ktorá nie je v žiadnom prípade naviazaná na zákonné tresty.

Trestný zákon Daniela Lipšica mal zmeniť celkovú filozofiu ukladania trestných sankcií, v rámci ktorej bude trest odňatia slobody chápaný ako trest ultima ratio, a to najmä v prípade menej závažných trestných činov. Jednoducho povedané, nepodmienečné tresty by sa ukladali iba pri skutočne nebezpečných jedincoch. V rámci tejto filozofie sa mal klásť dôraz na individuálny prístup pri riešení trestných vecí na základe širokej možnosti využitia alternatívnych sankcií a odklonov tak, aby sa v najširšej miere zaistila pozitívna motivácia páchateľa. Takéto zdôvodnenie je ďaleko vzdialené od reality, ktorá sa ukázala pri zavedení Lipšicovho Trestného zákona.

Rozhodne nemožno pri značnom zvyšovaní, ale aj rozširovaní trestov hovoriť, že je to smer uplatňujúci trestné právo ako prostriedok ultima ratio. Viac vyšších trestov za oveľa viac predtým mierne postihovaných konaní totiž bude zákonite vytvárať viac situácií, kde sa bude trestné právo vymáhať v oveľa vyššej intenzite. Tento zákon v sebe kombinoval teóriu odstrašenia a eliminačnú teóriu, ktoré sa zameriavajú na tvrdý postih páchateľa.

Skutočný motív výkonu trestov

Hoci sa hovorilo o širokej možnosti alternatívnych sankcií a odklonov, tie sa v praxi až na jednu výnimku ani dodnes veľmi nevyužívali. A tu sa ukrývala podstata vysokej prísnosti trestov v novoprijatej norme. Tento zákon totiž zaviedol inštitúty spolupracujúceho obvineného, ľudovo nazývaného kajúcnik, a dohody o vine a treste. Masívne zvyšovanie trestných sadzieb sa tvorilo so zámerom, že sa začnú široko využívať tieto inštitúty v praxi.

To by znamenalo, že na súde neprebehne dokazovanie a celá trestná vec sa pomerne rýchlo uzavrie uložením trestu. Trestné konanie je pomerne rozsiahle vzhľadom na množstvo etáp a procesov, ktoré obsahuje. Dokazovanie môže trvať roky v závislosti od náročnosti prípadu. V prípade dohody o vine a treste alebo spolupracujúceho obvineného osoba urobí vyhlásenie, kde sa prizná, a odpadáva tak celý súdny proces.

Hoci tresty boli a sú nastavené pomerne vysoko, ak páchateľ uzavrie dohodu o vine a treste, znižuje sa mu dolná hranica trestnej sadzby. Ide o mimoriadne zníženie trestu, ktoré bolo zavedené do zákona práve ako motivácia pre obvinených stať sa kajúcnikmi. Predstava teda bola, že chytíme páchateľa, ten sa zľakne vysokého trestu a radšej sa prizná.

Štát tak nemusí zložito dokazovať vinu a uloží mu oveľa nižší trest, aký mu hrozil. Súdy sa odbremenia od vysokej vyťaženosti a pri dohode tresty spadnú na primeranejšie sadzby. Zámer bol teda dobrý, ale, ako sa ukázalo, v praxi absolútne nebol naplnený.

Dohody o vine a treste nezabrali

Nielen že sa objavili vážne podozrenia o neprimeraných výhodách pri uzatváraní dohôd s kajúcnikmi, ale vytvoril sa celý systém práce zameraný na vyhľadávanie kajúcnikov a ich následne spracovávanie s cieľom donútiť ich k výpovedi. Takýto problém sa nevyskytuje iba v súčasnosti, ale hojne sa využíval aj pri rozkladaní zločineckých skupín v minulosti. Výrazný nárast dohôd o vine a treste však nenastal, pretože na páchateľov jednoducho tresty nemali odstrašujúci účinok ani pri ich výške, a radšej išli do dlhého konania na súd, kde mali možnosť aj oslobodenia spod obžaloby.

Pri neprimeraných praktikách bol v minulosti rozdiel v tom, že „hrubokrkých mafiánov“ málokto počúval, keď hovorili o zneužívaní práva zo strany štátu, keď uzatváral dohody s kajúcnikmi. V jednom prípade išlo dokonca o poskytnutie beztrestnosti kajúcnikovi za vraždu výmenou za jeho svedectvo voči inému vrahovi. Takéto praktiky kritizoval Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR, pričom vrchol nárastu prípadov s nezákonnými praktikami v tomto smere bolo obdobie od roku 2020.

Trestný zákon pri základných zásadách ukladania sankcií hovorí o uložení takého trestu, ktorý zabráni páchateľovi v páchaní trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu a vedenie riadneho života. Realita pri číslach recidívy a preplnenosti väzníc ukazuje, že súčasné vysoké tresty jednoznačne neodradzujú od páchania trestnej činnosti ani nevytvárajú podmienky na prevýchovu.

Trest má zároveň odradiť iných od páchania trestných činov. Tu sa opäť dostávame do akademickej roviny, kde to možno platí. V praxi však máloktorý zločinec študuje odsúdenia iných zločincov predtým, ako sa rozhodne spáchať trestný čin. Nehovoriac o tom, že ak ide o zločineckú skupinu alebo inú sofistikovanú trestnú činnosť, častokrát má problém vhodne kvalifikovať trestné činy z hľadiska dôkazov aj prokuratúra. Predstava, že to urobí zločinec predtým, ako spácha trestný čin, je jednoducho nereálna.

Nefunkčnosť vysokých trestov pravidelne kritizuje odborná obec. Profesor trestného práva Tomáš Strémy nevidí drakonické tresty ako riešenie a preferuje restoratívnu justíciu. Pri diskusii o zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry sa s ním na tom zhodli sudcovia Marcela Kosová, Peter Šamko, Hrubala či advokát a člen predsedníctva Slovenskej advokátskej komory Peter Erdös. Bol to pritom práve Peter Šamko, ktorý opakovane hovorí o pôvodnom zvýšení trestov, len aby bolo možné ľahšie dotlačiť páchateľov k dohodám. Prítomní prokurátori špeciálnej prokuratúry Matúš Harkabus a dokonca aj Daniel Lipšic pripustili, že zmeniť zastaralé a vysoké tresty je potrebné.

Takmer dve desaťročia nezmenené sadzby jednoducho nereflektujú dobu, neplnia svoj preventívny ani iný účel, a rozhodne nie sú motivujúce pre masové uzatváranie dohôd, pre ktoré boli zamýšľané. Jediný problém je v politizácii celej témy, ktorá bráni posunu spoločnosti od súčasnej zle nastavenej trestnej politiky k racionálnym zmenám.

Argument, že politici presadzujú zmeny teraz, lebo sa ich v nedávnej minulosti trestné konania osobne dotýkali, sedí. Ale treba si jednoducho zvyknúť na fakt, že politici menia veci iba vtedy, ak na tom majú osobný záujem.